Iva Bittová je česká speváčka, huslistka a herečka, no sama sa skôr označuje za hudobníčku. V rozhovore pre Hudba.sk si zaspomínala najmä na svoje detstvo, no rozrozprávala sa aj o projekte Mater, ktorý spoločne s Vladimírom Godárom predstaví na festivale Viva Musica!.
Hrám už veľa rokov a často mávam potrebu pretransformovať nazbierané skúsenosti do podoby, ktorá nie vždy spĺňa všetky požiadavky sveta klasickej hudby. Mnoho ľudí potrebuje presne vedieť, do ktorej škatuľky zapadá a prečo je tomu tak. Pamätám si na dobu, kedy proti sebe zbrojili hudobníci, ktorí robili klasiku a jazz. Hudba však je len jedna a čím viac skúseností a znalostí muzikant získa, tým je bohatší a slobodnejší. Sloboda v žánroch je nutná na to, aby človek dokázal byť tvorivý.
Na Viva Musica! odznie projekt Mater, ktorý vznikol v roku 2006 a ktorý je venovaný pocte žene – matke. Čo pre vás osobne znamená?
Myslím si, že Vladimír Godár sa do tohto diela ponoril naozaj hlboko a do istej miery sa mu podarilo nájsť jadro môjho vnútorného hudobného sveta. Téma ženy ako matky je nám obom veľmi blízka a evokuje etapu ľudského života, ktorá je pre každého veľmi dôležitá. Celý projekt je vlastne o zúročení toho, čo sme v živote vytvorili a vychovali.
Bude jeho interpretácia pozostávať z celkov, ktoré sú aj na CD?
Počítame s menšími obmenami, no základný materiál, ktorý poslucháči poznajú z nahrávky, zostane nezmenený. Každý z mojich koncertov je iný a mnohokrát sa v rámci neho dejú isté zmeny. Je to ako so životom – človek si počas neho zažije množstvo udalostí, ktoré ho tak či onak ovplyvnia. Tieto zmeny sa v mojom prípade prejavujú najmä v hudbe.
Uvažovali ste už aj o ďalšom spoločnom projekte s Vladimírom?
Naša spolupráca od roku 2000, kedy sme robili na hudbe k filmu Krajinka, v podstate nikdy neskončila. Môžem teda prezradiť, že v roku 2014 by sme radi pripravili ďalší spoločný projekt.
Na vašich oficiálnych stránkach sa spomína aj nová štúdiová nahrávka, ktorá by mala vyjsť koncom tohto roka...
To je pravda. Ide však o môj sólový projekt bez účasti Vladimíra Godára. Len pred nedávnom som na spomínané CD nahrávala materiál spoločne s Pražskou komornou filharmóniou. Okrem nej sa na albume objaví aj kapela Čikori, s ktorou v súčasnosti koncertujem, na gitare bude hosťovať David Dorůžka a so spevom mi pomohli Schola Gregoriana a detský zbor Grúnik. Onedlho plánujeme s nahrávaním pokračovať, no do konca leta by malo byť všetko zmixované a pripravené na vydanie.
Iva Bittová - Déšť (když zpívá)
Vaši rodičia boli hudobníci, takže ste boli odmalička obklopená hudbou. V jednom rozhovore ste však uviedli, že vás a vašu sestru (Ida Kelarová, pozn. red.) často bili remeňom. Ako sa na to pozeráte spätne?
Ono to bolo tak, že keď sa na nás mama hnevala, povedala otcovi, aby nás potrestal. Zväčša to boli tresty za veci ako horšie známky v škole a podobne. Otec nás teda so slzami v očiach vybil, no mala som pocit, že niekedy trpel viac ako my. Ak mám však hovoriť za seba, svoje deti by som takýmto spôsobom určite netrestala. Nikdy mi to nepripadalo dobré a o to viac, že si spomínam na svojho otca, ktorý to robil iba veľmi nerád. Samozrejme je každého osobná vec či sa rozhodne svoje deti takto "týrať"... Niekedy sa síce hovorí, že keď facka padne v správny čas, tak je to zdravé, no nevidím dôvod, aby som svoje deti bila.
Ale predpokladám, že ste vyrastali v milujúcej rodine...
To áno. Vždy sme medzi sebou mali veľmi silnú väzbu. Okrem toho, boli sme štyri ženy a jeden muž, a otec nás miloval všetky rovnako. My sme si to dávali najavo najmä prostredníctvom hudby, v ktorej bolo možné tú lásku počuť a cítiť. Moja láska k rodičom bola vždy veľmi silná a rovnako tak aj moja láska k hudbe.
Spomeniete si ešte na vašu obľúbenú pieseň z detstva?
Nezábudka. Tú mama zbožňovala a vždy, keď ju chcel otec potešiť, tak jej ju spieval do ucha. Keď boli moje deti malé a držala som ich v náručí, vymýšľala som si množstvo nových melódií a snažila som sa improvizovať na rôzne motívy. Ak sa mám priznať, tak klasických uspávaniek poznám iba málo.
Viackrát ste sa v minulosti vyjadrili, že doba kedy ste boli herečkou, je už dávno preč. Do divadla alebo filmu by ste sa teda už nevrátili?
Určite nie. Ja som sa nikdy ani ako herečka necítila. Samozrejme to boli krásne chvíle, ale neustále som pociťovala akúsi prázdnotu – akoby mi niečo chýbalo. Hudba je to, v čom sa cítim byť naozaj doma. Dáva mi prostriedky na to, aby som mohla byť tvorivá, a práve preto neľutujem svoje rozhodnutie.
V priebehu rokov ste sa venovali mnohým umeleckým smerom. Vy sama sa teda cítite ako hudobníčka, herečka, speváčka, umelkyňa...
Ja hovorím, že som muzikant.
Koľko huslí vlastníte?
Úplne presne sa to povedať nedá, pretože oni prichádzajú a odchádzajú. Nie som zberateľom, takže mojimi rukami už prešlo mnoho huslí. Okrem toho som presvedčená, že tento nástroj žije iba vtedy, keď sa naňho hrá, takže nie som typ huslistu, ktorý ich má vo vitrínke a oprašuje z nich raz za týždeň prach. Skôr sa snažím pomáhať svojim známym, ktorí majú v rodine niekoho, kto aktívne hrá alebo študuje. Takže husle, ktoré mám, putujú po svete.
Sú nejaké, ku ktorým máte špeciálny vzťah?
Najbližšie som mala k husliam, ktoré mi daroval otec po tom, čo zistil, že sa chcem hraniu naozaj venovať. Keď som mala trinásť alebo štrnásť rokov, zabalil mi ich pod stromček. Hrala som na ne roky, no po jednom koncerte na ne spadol kus železa a po oprave už nezneli tak, ako predtým. To boli moje najmilšie husle, aj keď po nich prišli ešte mnohé ďalšie. Zaujímavosťou na tejto historke je však to, že som tie spomínané husle požičala jednej mojej kamarátke. Po roku mi od nej prišiel úplne zdrvený e-mail, že jej vykradli dom a otcove husle boli jedna z vecí, ktoré zmizli. Prešla množstvo bazárov, no nikdy sa už nenašli. Ja si však hovorím, že to tak asi malo byť...
Iva Bittová - Ne nehledej
Mnoho umelcov, ktorí pôsobia vo viacerých krajinách, sa cíti "homeless" na celom svete. Je to aj váš prípad?
Absolútne nie. Pre mňa je domov tam, kde je pokoj, čisto a kde sú ľudia milí a usmievajú sa. Som však samotár a úplne najlepšie mi je uprostred prírody. Mám dokonca taký zvláštny sen, že by som sa na starobu usídlila niekde v horách, kde by blízko tiekol malý potôčik a spievali by tam vtáci. Tatry milujem od detstva, takže tie by pripadali v úvahu.
V minulosti ste viackrát uviedli, že vám v Čechách rozumejú iba sčasti – čím to podľa vás je?
Ťažko to generalizovať, ale je pravda, že na Slovensku ma ľudia od začiatku brali za svoju a viac ma podporovali v tom, čo robím. Dosť to pripisujem tomu, že otec vyrastal na južnom Slovensku, a tak sa tu stále do istej miery cítim ako doma. V Čechách na mňa veľa ľudí nazeralo kriticky hneď od začiatku, no i tam mám množstvo fanúšikov, ktorí na moje koncerty chodia pravidelne už dvadsať rokov. Nemôžem teda povedať, že by ma nechápali – možno ma iba nechcú chápať. Som však rada, že tomu tak je, keďže i ja si vyberám, čo chcem počúvať. Hudba pre mňa nie je len kulisou – ak sa do nej ponorím, tak jedine naplno. Ak však vo mne niečo nerezonuje, tak je to v poriadku – nemôže sa mi páčiť všetko.
Žijete v Spojených štátoch amerických, kde ešte stále rezonujú medzinárodne zmluvy SOPA a PIPA. Aký je váš postoj k nelegálnemu sťahovaniu hudby?
Internet je obrovské médium, ktoré nie sme schopní obmedziť dostatočne na to, aby sa sťahovaniu hudby zabránilo. Myslím si, že to nie je etické. Osobne mi však viac vadí to, že i napriek zákazu fotografovania a filmovania na koncertoch, o ktorom ľudia vedia, si mnohí z nich nahrajú aj celý koncert. Keď sa potom vrátim domov, tak mnohé z pesničiek nájdem na YouTube... Ľudia by mohli mať určitú súdnosť aspoň v tomto, no bohužiaľ to asi nijako neovplyvním.
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Bittova.com
Súvisiaci interpreti: Iva Bittová
