V tvorbe hudobníka a skladateľa Jána Lednického, známeho pod pseudonymom Jofre, sú skrytí Chopin a Debussy, ale obdivuje aj Arctic Monkeys, Radiohead či Johna Coltranea. Od šiestich rokov sa venuje klasickej hudbe, po výhre v celoslovenskej klavírnej súťaži sa jeho záber rozrástol o elektrickú gitaru a bicie. Rozhovor s talentovaným umelcom pripravila Dagmar Lauková Petrášová.

Prezývku Jofre získal v indie-rockovej kapele Funny Faces, v ktorej hrával od šestnástich. Počas štúdia elektroenergetiky nasmeroval energiu do hip-hopových produkcií pre Kontrafakt. Šesť rokov po svojom debutovom albume 92101 (PSČ Piešťan, odkiaľ pochádza) predstavil začiatkom tohto roka multižánrový album Protijed.

Okrem produkcie, R&B spevu a rapu nahral aj všetky hudobné nástroje sám a je tiež autorom textov v slovenčine, v ktorých odkrýva svoj život. Sympatický tridsiatnik Jofre za mnou pricestoval z Brna a strávili sme spolu dve hodiny v živom dialógu v bratislavskom Kafe Scherz.

Aké sú tvoje prvé hudobné spomienky?

Bývali sme v Piešťanoch pri letisku a vždy, keď bolo aspoň jemne počuť zvuk lietadla, hľadal som ako decko, kde to je. Mama mi vravela, že to bol pre ňu znak, aby ma neskôr dala na hudobnú. Mával som pravidelne session, rozkladal som si gauč a púšťal som si kazetu. Bol to buď Meky alebo Peter Nagy a deti a skákal som na gauči. 

Mali rodičia niečo spoločné s hudbou?

Tato hrával na trombón v dychovke. Mama skôr kreslila. Dedko robil ručne vyrezávané valašky. Bola tam nejaká forma umeleckého nadania. 

Ako si sa dostal ku klavíru?

Do desiatich rokov som mal len keyboard. Bol tam tréningový softvér, kde bolo preddefinované, čo má človek hrať. Na základe toho, ako človek hral, keyboard vyhodnotil, či to zahral zle, dobre alebo vynikajúco. Hádal som sa s klavírom a bol som nespokojný dovtedy, kým som to nenatrénoval čo najlepšie. Donútilo ma to svojím spôsobom cvičiť.

Na keyboarde mi ale chýbali klávesy, mal len päť oktáv. Tato hľadal po bazároch klavír. Našiel ho u pani, čo ani poriadne nevedela, že má doma Petrof 130-tku, čo je už koncertné pianino. Doteraz ho mám. Nahral som na ňom staršiu skladbu Zrnko aj pieseň List, ktorá vyšla na Protijede. Mám doma stage piano Nord, ale tú špinu, autenticitu reálneho klavíra nenahradí.

Ako si spomínaš na hodiny klavíra? 

Mal som šťastie na učiteľku. Keď som mal jedenásť, začala ma učiť pani učiteľka Čermáková. Bola pre mňa akoby druhou mamou. Učili sme sa tak, že som hral skladby, ktoré sa mi páčili a zlepšovali sme ich technicky. Preto ma to bavilo. Keď som neskôr cvičil na súťaž, už to bol dril a musel som sa donútiť. Vyhovovalo mi, že som chodil hrávať cez víkend sám na Zušku. Mal som sedemnásť, mohol som ísť mimo byt. Bola to motivácia, že "tak dobre, keď si pôjdem pocvičiť na klavíri, mám si kde zapáliť". (smiech)

Ako si sa dostal od klasiky k hip-hopovým produkciám?

Cez Ega (raper a člen skupiny Kontrafakt, pozn.red.). Prišiel na náš koncert Funny Faces, hrali sme alternatívny rock, také indie. Poznal sa s bubeníkom Majkym, ktorý mu spomenul, že robím hudbu. Začal som v tej dobe chodiť na výšku do Brna a klavír mi úplne odpadol zo života. Kúpil som si malý MIDI kláves a stiahol som si software na tvorbu hudby. Hovoril som si, že to vyskúšam. O tomto fakte potom Majky vravel Egovi, a ten ma zavolal k nemu do štúdia v Piešťanoch. Vypočul si moje produkcie a páčilo sa mu to.

Dosť sme si s Egisom ľudsky sadli. Mal som obdobie na prvom albume – teraz sa už s odstupom času môžem priznať – že som sa snažil si z neho veľa brať. Nie, že by som ho kopíroval. Jeho mali ľudia v meste radi. Mali radi spôsob, ako sa vyjadruje a aký je. V tej dobe som ako puberťák, jedináčik, ktorý nemal staršieho brata, videl, že mu to fungovalo. Snažil som sa byť ako on, ale nešlo to, pretože ani z diaľky nie som ako on. V tej dobe som, aj vďaka tomu, že sme sa poznali, robil produkcie pre Kontrafakt. Mal som dobré sebavedomie, aj vďaka tomu, že som hral v kapele. Najviac pubertálne obdobie, čo je najkrízovejšie, som vďaka tomu prešiel s ľahkosťou.

Hovoríš o dobrom sebavedomí. Neprehuplo sa do nadmerného vďaka spolupráci a Kontrafaktom? 

Uletel som si asi na dva týždne, keď som robil produkciu pre Kontrafakt na albume Navždy. Mal som pocit, že som ako riaditeľ sveta. Ale ako to prišlo, tak to rýchlo odišlo. Bola to najlepšia vec, čo sa mi mohla stať.

Vďaka čomu sa ti podarilo udržať kontakt s realitou?

Vďaka ľuďom okolo. Majky mi párkrát v dobrom povedal, že, nebuď taký na seba upriamený. Plus mama. Určite. Mama mi dávala celý život reality check. Ako sa to hovorí? Pýcha a pád.

Mal si s mamou stále taký výnimočný vzťah?

Každý chalan v puberte vzdoruje. Toľkokrát som bol akože odsťahovaný, ale vždy som sa vrátil. Ani neviem, kedy sa to zlomilo. Asi keď naši išli od seba. Vtedy vzniklo Zrnko. Skladba vznikla v priebehu pol hodiny. Mama už bola mimo bytu, kde sme bývali. Bolo to uvedomenie si, aha, vlastne fakt, naši išli od seba. Už som bol dospelý chlap, ale predsa mi to prišlo ako rozbitie rodiny. Vždy som však vnímal ochranné krídla. Nikdy som ako dieťa necítil, že by mi niečo chýbalo. Presne tak chceme svoje deti so snúbenicou vychovávať do budúcna. Dosť sa bavíme o tom, že chceme, aby mali všetko, a zároveň nič, keď to moc preženiem. Mal som túto možnosť, čo je obrovský dar.

Intímny klavírny singel Zrnko z roku 2019 vznikol z potreby vyrovnať sa s rozchodom rodičov v reálnom čase, keď sa to dialo?

Áno. Zrnká piesku majú byť ako čas, čo zahojí žiaľ. "Zrnká, tak ako ste na tom?" Tiež je to odkaz pre mňa do budúcna. Zrnko je spojením mňa tam so mnou v budúcnosti. Ale nie je tvorené za tým účelom. To je na tom pekná vec. Vytváram si tým bariéry pre môj vzťah s Lujzou. Aby som sa niekedy nedostal do situácie, že by som chcel opustiť náš vzťah. Keď si vypočujem Zrnko, budem mať spomienku na tieto emócie. Nechcem, aby moje deti zažívali niečo také. 

Protijed na démonov

Tvoj druhý sólový album Protijed zachytáva obdobie uplynulých šiestich rokov. Aký je?

Album je melancholický, nie je úplne happy. Poslucháč sa musí chcieť v tom hrabkať a hľadať významy. Texty zachytávajú kľúčové body, ako som sa menil. Bavia ma prechody medzi jednotlivými skladbami. Niektoré sú v rovnakých tóninách a plynulo na seba nadväzujú. Keď píšem texty, viackrát sa mi opakujú motívy. Snažím sa preto hľadať iné farby metafor.

Hudbu robím formou akoby fotografií pre seba samého. Niekto má fotoalbum, nacvaká si fotky, a potom si ich pozerá. Takto tvorím skladby. Keď si ich pustím, viem sa preniesť do toho obdobia. Hudbu si aj produkujem a každý nástroj hrám ja. Nemôže sa stať, že by si producent stiahol ten istý sample a poslucháč by ho už počul niekde inde. Snažím sa hudbu robiť čo najviac autorsky, srdcovo. Protijed znamená lásku.

O skladbe Protijed si napísal, že je aj o láske k stavu mysle, pozornosti, individuálnemu príbehu, záľubám. Zdalo by sa, že je to v prvom pláne ľúbostná pesnička, ale má aj hlbšie roviny.

Protijed je skladba, pri ktorej som snúbenicu požiadal o ruku. Mám nahraný trojhodinový rozhovor s mojou babičkou. Sú tam klenoty. Bavili sme sa o tom, že zažili s dedkom diamantovú svadbu, šesťdesiat rokov. Keď dedko umrel, zostala jej láska prostredníctvom viery. Stále je to láska, niečo nehmatateľné. Je protijedom na depresiu, na závislosti, na čokoľvek zlé, čo na človeka útočí, čo ho chce akoby zožrať. Na démonov.

Protijed nemusí byť viazaný len k osobe. Milujem, keď dobehám. Najväčší top je pre mňa ešte po behu ísť do sauny. Je to stav mysle, keď je mi strašne dobre, môžem mať akokoľvek ťažký deň v práci, alebo čokoľvek zlé sa mohlo stať. Šport je z obrovskej časti v mojom živote protijed. Keď mi umrel otec, začal som každý deň športovať. Ak by som nezačal, nebol by som schopný takto fungovať. 

Pesnička Démoni hovorí o temných stránkach a závislostiach, s ktorými sa potrebujeme stretnúť a popasovať. Je o výhre nad sebou samým. S akými démonmi si bojoval?

Jednou z takých vecí boli cigarety. Mal som ich spojené s cvičením na klavíri. Začal som mať rešpekt voči cigám aj kvôli tomu, že sa snažím pripravovať telo do budúcna na otcovstvo. Nikdy som nemal chtíč po drogách. Mal som určite pár večerov, ktoré sa týkali alkoholu. Robil z môjho introvertného ja extrovertné. Potom stačilo zažiť pár večerov, kedy som bol šofér a začal som to vidieť inak.

Nemyslím si však, že je úplne dobré svojich démonov totálne odstrihnúť. Je to môj názor, možno divný, ale človek by mal byť v jemnom balanse. Keď stratí napätie, môže sa dostať do stavu, že je už iba správny. Veľmi dobrý kamarát mal k démonom podstatne bližšie. Bolo pekné vidieť, keď sa ich zbavil. Som rád, že som mohol byť ten, kto tomu pomohol.

Tvoje texty sú v niektorých momentoch ako básne. Rap v poslednej pesničke Voda je civilný, je tvojím prirodzeným sebavyjadrením. Máš texty s hudbou prepojené alebo sú to dve oddelené sféry?

Ďakujem, je kompliment, keď sa ti niektoré texty zdajú byť ako básne. Skladba Voda je rekapitulačná. Text som mal paradoxne napísaný asi päť rokov dozadu, iba niektoré veci som pozmenil a aktualizoval. Napríklad podľa tragédie tu na Zochovej (rozhovor prebehol blízko zastávky na Zochovej ulici, kde pred dvoma rokmi vodič pod vplyvom alkoholu usmrtil piatich študentov, pozn. red.), ako je časť: "Keď alko berie zo zastávky zopár životov, lebo po večeroch chceme žiť intenzívne naplno. Je to len uhol pohľadu, aké máš dobré karty."

Pôvodne bolo v texte trochu niečo iné. Prechádzal päť rokov vývojom, ale myšlienka mojej transformácie bola zachovaná. Keď teraz tvorím, je to prepojené. Vytvoril som si pravidlo, že hudba aj texty musia vznikať naraz. Staršie skladby boli tvorené zvlášť. Písal som texty, a potom som si prechádzal hudby, ktoré sa mi hodili k textom. Prvý album 92101 bol celý tvorený tak.

Zaujímavé, že rekapitulačná pesnička Voda vznikla medzi prvými. Akoby si predvídal, o čom bude album.

Je haluz, že si v textoch viem privolať, čo sa mi stane v budúcnosti. Niektoré skladby z prvého albumu chápem trochu inak s odstupom času. Sú tam zárodky, ktoré som si písal sám pre seba, že ich možno pochopím neskôr. Doteraz nepíšem tak, že mám tému a idem ju opisovať, ale niečo žmýkam a zmysel niekedy ani sám úplne nepoznám. Zistím ho až časom.

Mám to tak aj s niektorými snami. Asi pred štvrť rokom sa mi snívala skladba. Už sa mi to párkrát stalo a vždy som to prepásol. Dal som si pravidlo, že čokoľvek hudobné sa mi bude snívať, musím si to okamžite ráno zapísať alebo nahrať. Jedna z najlepších skladieb, ktorú ešte ani nemám nahranú, iba v hodinkách, je práve zo sna. 

Splynutie hry s časom

Ako ťa ovplyvnila klasická hudba, ktorej si sa venoval od šiestich rokov?

Pri klasike som prvýkrát zažil splynutie, kedy čas splynul so spôsobom hry. Mal som rád Chopina a Debussyho, romantizmus je moja forma vyplakania sa. Klasika ovplyvnila harmóniu mojich skladieb. Málokedy začnem hrať durové akordy. Musím sa do toho trošku donútiť, aj keď sa už o to snažím. Musím zaklopať, teraz mám spokojné obdobie, je mi fakt dobre. Aj do hudby sa to ľahšie prenáša. Tvorím viac veselé veci. Keď som Protijed púšťal kamošom, hovorili mi, že kámo, poslucháči si budú myslieť, že si nešťastný a pochmúrny. Ty taký nie si, ale musia ťa spoznať. Ľudia chodia na terapie, a mojím terapeutom bola hudba. Formoval som sa ňou. 

Album je hĺbavý, ale pochmúrnym by som ho nenazvala. V porovnaní s predchádzajúcim vystúpili do popredia témy hodnôt, ako sú blízke vzťahy a rodina. Uvedomil si si ich cenu?

Som veľmi rád, že to hovoríš. Uvedomil som si, že materiálne veci nevedú k dlhodobému šťastiu. A to nie som človek, čo by mal vilu. Vždy som cítil, že to tak je. S dedkom som chodieval predávať do tržnice zeleninu a hovoril mi: "Nesmieš mi ukradnúť peniaze zo šporkasničky." Zároveň mi dával sto korún, keď som mal osem rokov. V tej dobe to bolo veľa peňazí.

Ľudia ako dedko vo mne pestovali správnym spôsobom rešpekt k autoritám. Nedovolil som si mu tú korunku zobrať, ani mi to nenapadlo. Keď došli babičky a chceli dva zväzky mrkvy, on im dal aj päť. Mal radšej kontakt s ľuďmi. Dedko ma mega ovplyvnil. Videl som ho v tržnici šťastného, nerobil to pre peniaze. Babička hovorila, že nikdy nemali majetky, ale snažili sa cestovať. Za komunizmu neboli nikde, však sa nedalo, ale potom od svojich 55 rokov precestovali Ameriku a Kanadu.

Čo robíš v prípade, že sa ti skladba páči tak veľmi, že si ju chceš  púšťať stále dokola? Nebojíš sa, že sa ti prestane páčiť, keď ju často počúvaš?

Hrám ju. Mám srdcové skladby, ktoré so mnou niečo robia a tú skladbu som schopný si pustiť kľudne stokrát. Vždy som mal srdcovku kapelu Radiohead. Mamina sa ma pýtala, že počuj, koho máš takého, s kým by si sa chcel hypoteticky stretnúť alebo sa pobaviť o tvorbe. Zo slovenských s Mekym. Chcel by som sa s ním len tak porozprávať nielen o hudbe. Mať s ním niečo takéto, ako máme my teraz.

Zo zahraničných by to bol Thom Yorke, lebo má tiež melancholickú tvorbu. Strašne mám rád basgitaristu z Radiohead. Zahrám si to, cvičím pri tom na base. Je relax, keď si sadnem k nástroju. Kedysi som si zapol Ableton cez počítač a musel z toho byť výstup. Ale stratil som niečo, ako keď sme sa s kapelou Funny Faces stretli v sobotu o jednej a do šiestej sme hrali. Bolo jedno, že, v úvodzovkách, strácame čas. Nikto nezapol na iPhone nahrávanie a boli sme šťastní, že si len tak hráme. 

Autorka: Dagmar Lauková Petrášová

Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.