Má rád sladké pozlátko na disco žánri a ešte radšej mu dáva väčší rozmer. Ventolin ľudí baví, udržiava si nadhľad, s pasiou sa púšťa do absurdností a o svojej hudobnej tvorbe hovorí ako o výskume podivností. Ventolin, civilným menom David Doubek, je hudobník a tiež učiteľ na Pedagogickej fakulte Univerzity Karlovy, kde vyučuje kultúrnu antropológiu.
Album predstaví Ventolin už zakrátko aj slovenským poslucháčom naživo, keď vystúpi v Leviciach (24.9.), Košiciach (25.9. v rámci multižánrového festivalu LiKE), Prešove (15.10.) a Trenčíne (16.10.). Nahrávku Dneska se vyčasilo, ktorá vyšla 2. septembra, pokrstí Ventolin v Bratislave 14. októbra v Novej Cvernovke.
Aké je to mať dva svety - seriózny svet pedagóga a potom dynamický svet hudobníka? Znie to romanticky a tiež dosť náročne.
Je to skôr náročné. Niekedy, v niektorých ohľadoch, sa to veľmi nelíši. Je to asi tak, že keď máme obhajobu, tak sa musím tváriť seriózne, ale čo sa týka toho rituálu učenia, tak to nejak zvlášť potrebné nie je.
Kedy ste v sebe objavili potrebu tvoriť hudbu?
Asi keď som mal trinásť rokov.
A potom ste mali dlhšiu fázu, kým ste sa dostali od tvorby aj k tomu, aby ste ju posunuli priamo k ľuďom?
Nie. Od puberty som hrával v rôznych kapelách. Akurát neboli tak známe, ale nejakej forme hudobnej tvorby som sa venoval. Teraz je to viac vidieť.
Disco ako skvelá forma zábavy
A ako ste sa dostali k žánru disco?
Trvalo mi dosť dlho, kým som ten žáner pochopil. Disco má tvár, ktorá pôsobí cukrovinkovo. A zároveň sa na disco v histórii pľulo, že je to len taká povrchná hudba. Ale ja som postupom času od zľahčovania prešiel k tomu, že je to skvelá hudobná forma, na ktorú sa dá tancovať, ale dajú sa do nej dobre zapojiť aj iné prvky ako punk, funk a textové výpovede. Pochopil som, že je to zložitejšie. A musel som k tomu dorásť.
Pamätám si, že som raz dávno dostala pozvanie - poď na Ventolina, je to strašná sranda, zábava. A s tým sa nedá nesúhlasiť. No na druhej strane, keď sa človek započúva do vašich skladieb, v tichosti, sám, tak zrazu tam objavíme moment, ktorý nebaží po zábave, ale je to hĺbavejšie a dokáže to človeka jemne zaťažiť.
Keď som začínal s Ventolinom, tak som mal prirodzene tendenciu to brať veľmi s nadhľadom a zároveň s provokáciou. A bolo tam veľa humoru, čo mám rád, ale na druhej strane, tých polôh, ktoré ma zaujímajú, je oveľa viac. Je to taká skratka - veľa srandy, ale v skutočnosti ma zaujíma oveľa viac polôh, než len toto.
Váš nový album sa volá nádherne Dneska se vyčasilo. Chceli ste, aby to bol optimistický album?
To som určite chcel, no zároveň som si nevedel predstaviť, že to tak vyjde, že sa skutočne vyčasí v ten deň. Album vyšiel, keď tu v Čechách pršalo a v ten deň sa urobilo pekne. To bolo veľmi milé od počasia. Určite som chcel, aby to bol pozitívny názov, ale myslím si, že má zároveň potenciál byť ľahko znepokojivým, tajuplným.
Mám pocit, že pri počúvaní tam to znepokojenie, ktoré korešponduje s dobou, určite je. Nahrávka vychádza štyri roky po svojom predchodcovi Vitajte!. Dá sa povedať, že je to pandemický album?
Nápady sú aj zo vzdialenejšieho obdobia. V priebehu tých štyroch rokov som dva a pol roka naozaj intenzívne koncertoval, takže som nemal čas robiť album. Keď som si naplánoval, že sa do toho dám, tak krátko nato vypukla pandémia. Tá situácia sa v albume odráža. Hlavne som mal podstatne viac času premýšľať o rôznych veciach. Na albume je tiež cítiť, že som sa veľa dostával do prírody a chodil som von. Prostota, jednoduchosť a zároveň krása z toho pobytu v prírode ma veľmi ovplyvnili. Ale bezprostredná reflexia pandemickej situácie je len v skladbe Posun času, ktorá je taká... z lockdownu (smiech).
Napriek tomu, že voľného času bolo zrazu pre nás všetkých asi viac, tak to neboli práve ideálne okolnosti. Priniesla vám pandémia inšpiráciu, fungovalo to naštartovanie tvorivého procesu?
Niekedy áno a niekedy horšie. Niekedy to bolo v pohode, keď som mal dobrý nápad, ktorý ma bavil, alebo som sa posúval. Ale často to bolo také skľúčujúce, pretože človek nevedel, ako dlho to bude trvať a aké to bude mať následky. To bolo demotivujúce a človek sa musel veľmi premáhať. Na druhej strane na mňa hudba pôsobí ako terapeutický prostriedok. Pomáhala mi dostať sa od nepekných pocitov a myšlienok.
Rybár, ktorý loví zvukové podivnosti
Ako vyzerá váš proces tvorby? Vznikajú najskôr texty alebo hudba? Za akých okolností tvoríte?
To prvé, čo vzniká, sú oddelene hudobné motívy a slová. Keď mi napadne nejaké slovo, ktoré sa mi páči, obrat alebo veta, rým, tak si to zapíšem do zošita a nechávam to v zošite. Rovnako tak, keď mi napadnú hudobné motívy, tak si ich nahrám a uložím. Postupne to zbieram, až príde okamih, keď z toho potrebujem niečo vytvoriť. Skúšam kombinovať hudobné motívy s textovými a niekedy sa z toho niečo urodí, uchytí a na tom pracujem ďalej. Väčšinou začínam od hudby a hľadám text, ktorý by sa hodil, ale skoro nikdy to nie je tak, že by som mal dlhý text a k nemu skladal hudbu.
Synťáky sú cestou objavovania, spoznávania a vynachádzania iných možností. Podaril sa vám na novom albume nejaký objav?
Áno, určite. Dávnejšie som si kúpil rôzne nástroje, ale nemal som čas ich preskúmať. Takže som sa pri skladaní venoval bádaniu, čo som si to vlastne kúpil, čo to zvláda, nezvláda, čo sa s tým dá robiť. Nejaké veci som odložil. Napríklad som si kúpil Octatrack, to ma veľmi nebavilo. Ale kúpil som si trebárs takú reedíciu od Behringera bicí automat RD8, čo je moderná verzia legendárneho TR808. Ten som veľmi používal. To je jednoduchý, ale strašne univerzálny zvuk. Potom som skúšal synťáky u Prokopa Holoubka, u ktorého som nahrával v štúdiu. Veľa som toho vyskúšal.
Toto znie ako vášnivá časť tvorby. Je to tak, že človek strávi pri mašinkách hodiny a čas sa stráca?
Niekedy áno. Nástroje majú charakter. Niektoré ho majú stále. A z niektorých len občas vypadne niečo kúzelné alebo zaujímavé. A ja hľadám tieto veci. Nejdem po konkrétnych zvukoch, ale zaujímajú ma rôzne nehody alebo zvláštne zvuky, chyby. Takže som taký rybár (smiech).
Čím je pre vás Ventolin? Je to terapia, zábava, tvorivý ventil, výskum?
Asi všetko, čo ste vraveli. Rozhodne je to pre mňa tvorivý ventil a prostriedok sebavyjadrenia, ktorý ale môže byť veľmi terapeutický. Človek dostane zo seba nejaké témy alebo sa podarí niečo pomenovať, alebo niekomu tou pesničkou urobiť radosť, sebe urobiť radosť... Štúdiová práca, keď sa človek dostane do tempa, predstavuje taký ponor, že sa človek oprostí od sveta okolo. Žije tým a je v tom úplne ponorený, to je úplne skvelé. A je to aj výskum podivností.
Euforický návrat na koncertné pódiá
Po ťažkej minulej jeseni a dlhej zime konečne prišla jar, prišlo leto a koncerty. Aký bol pre vás návrat do toho normálneho života?
Návrat bol plný eufórie. Leto som mal úplne krásne a plné koncertov. Veľa som hral. S tým bolo spojené cestovanie a stretávanie sa s ľuďmi. Pre mňa to bolo euforické, bol som veľmi nadšený a strašne som sa na to tešil.
Máte pocit, že sa zmenilo publikum? Sama na sebe som cítila, že som živé koncerty vnímala veľmi emotívne, čo ma aj prekvapilo. Boli ľudia vďačnejší a túžili sa zabávať?
Mám pocit, že áno. Keď už prídu, tak majú chuť si to užiť. A zažil som ozaj veľa koncertov plných energie zo strany publika. Zažíval som dobré koncerty aj predtým, ale teraz mám pocit, že boli ľudia vďační, natešení, vyhladovaní. Zároveň možno tiež človek ocení, aká je to vzácna vec taký koncert. Nie je to tak, že stále len koncerty, koncerty, ale že to môže aj nebyť. Možno si to človek teraz práve viac vychutná, keď už na koncert ide, a je vďačný, že to môže byť.
Majú ľudia aj vyšší záujem o fyzické nosiče?
Nie som analytik trhu, ale bavil som sa s Martinom Valáškom, ktorý má vydavateľstvo Malárie, a vravel, že to rozhodne stúplo a predáva sa oveľa viac, ako sa predávalo pred pandémiou. My sme teraz spustili predpredaj vinylu a ten záujem bol veľký, ale ešte je veľmi skoro to hodnotiť. Platne ešte nie sú vyrobené, budú hotové až začiatkom októbra.
A aká vás čaká jeseň?
Mám naplánované turné až do decembra a dúfam, že to turné bude môcť prebehnúť. Samozrejme je to otázka, ako sa vyvinie situácia s covidom. A tá sa pravdepodobne vyvinie podľa toho, či sa ľudia nechali očkovať alebo to nechali plávať. Keď bude situácia blbá, tak to bude blbé. Zo svojej strany som urobil maximum. Rozhodne som sa dal očkovať a trochu som k tomu aj nabádal na svojich stránkach. Nič viac pre to urobiť nemôžem.
Žijete v neistote?
Tak to je jasné. Jasné, že žijem v neistote. Najmä môj manažér žije v neistote, pretože dohaduje koncerty a je celý nervózny z toho, že nevie, ako to bude. Ale ideme do toho a dúfame, že to vyjde.
Kým prvá vlna koronavírusu na Slovensku priniesla dojemnú solidárnosť, tak počas druhej vlny sa začala formovať dezinformačná sila, ktorá naberá na intenzite a vytráca sa z komunikácie medzi ľuďmi empatia, tolerancia. Človek niekedy ani neverí, keď číta diskusie na sociálnych sieťach, že žije v rovnakom svete. Ako to vnímate?
U nás to bolo podobné. Prvá vlna bola solidárna. Potom sa začali objavovať, a to je pre mňa desivé celosvetovo, rôzne podivné postavy s rôznymi podivnými názormi. Model fungovania sociálnych sietí a najmä Facebooku podporuje konflikt, pretože to zvyšuje zainteresovanosť ľudí. Tieto masívne mediálne kanály uprednostňujú hádky. Striktne sa tomu vyhýbam, ale deje sa mi stále, že mi Facebook ponúka posty ľudí, ktorých ani nepoznám, ale vyjadrujú sa k veciam, ktoré dokážu ľudí naštvať alebo rozoštvať, ako očkovanie. Viem, že je to strojový algoritmus, ale Facebook tak pôsobí ako "prudič", ktorý príde do krčmy a chce, aby sa ľudia pohádali. A túto úlohu sociálne média hrajú a v pandémii to bolo zásadné.
Nezdá sa mi, že by prebiehala dobrá spoločenská debata. Oni sa tak tvária, že informujú, regulujú, ale reálne robia niečo iné. To je len jeden príklad. Na tomto princípe fungujú politici, kadejaké obskúrne hnutia. Rôzni hráči si uvedomili, že na tejto situácii sa dá zarobiť. Začali na tom šľapať a výsledok je tu.
A aká je podľa vás z toho cesta?
Prvý krok je nehádať sa na Facebooku (smiech). Ignorovať to. Druhý krok je skúšať sa s tými ľuďmi poriadne rozprávať a ponúkať niečo iné ako konflikt. A potom si myslím, že je potrebné vytrvalo informovať racionálnym spôsobom a hovoriť racionálnym spôsobom. A všetci sa asi potrebujeme učiť byť obyčajne láskaví.
Vypočujte si album Dneska se vyčasilo na Bandcampe:
Autorka: Martina Slivková
Foto: Prokop Holoubek
