Prešovský hudobník, skladateľ a experimentátor David Kollar patrí medzi slovenskú hudobnú špičku. Uznanlivo sa o ňom nevyjadruje len Andrej Šeban, pozornosť získal aj v zahraničí. S Davidom sme sa rozprávali o tom, čím práve žije, trochu sme sa pohrabali v spomienkach a načrtli sme aj prípadné nové perspektívy...
Je to môj nový sólový album. Je prierezom hudby k filmom, ktorú som za posledný rok zložil a nahral v rámci umeleckej skupiny Kovebo Group, ktorej som zakladateľom. Okrem mňa sú jej súčasťou aj dvaja mladí filmoví režiséri pôvodom z Ruska a Ukrajiny – Michail Verner a Erik Bošnák.
CD obsahuje 16 trackov, je rozdelené na štyri časti, keďže na albume je hudba zo štyroch filmov. CD začína veľmi netradične, rozprávačom v ruštine. Hovorí monológ z filmu 'Vidíme vás'. Je to monológ na tému Georga Orwella z knihy 1984. Ďalej CD pokračuje pokojnou atmosférou, je skôr náladové. Používam tam len gitary a klavír. Druhá polovica je pestrejšia. Je v nej počuť guitalele, klavír, synťák a akordeón Petra Katinu. CD ako začalo tak aj končí, v ruskom duchu... Hudba je súčasťou filmov, čiže ide skôr naozaj o atmosferickú hudbu. Každopádne som sa snažil zachovať si vlastnú tvár a osobitosť, vynaliezať v konkrétnych situáciach iné riešenia, nie tak ako sme všetci zvyknutí.
David Kollar: 'Film Soundtracks And Ideas' - trailer (2010)
Popri komponovaní veľa cestuješ a koncertuješ. Dokáže v súčasnosti hudba uživiť muzikanta hrajúceho menšinové žánre?
Záleží, kde ten muzikant pôsobí a aké má možnosti. Som čoraz viac presvedčený o tom, že na Slovensku trh v tomto žánri – a rovnako aj vo vážnej hudbe a filme – neexistuje. Ľudia nekupujú cédečka, na koncerty ich chodí spravidla pár. Občas aj viac. Je veľmi ťažké žiť tu, v podstate – povedzme si pravdu – ani sa to nedá. Nedávno sme sa s Janom Sudzinom – mojim vydavateľom – bavili presne o tom. Ak je na Slovensku aspoň tritisíc ľudí, ktorí majú takúto hudbu radi – čo určite je – a každý by si kúpil ročne štyri cédečka slovenských interpretov v tomto žánri, tak by to bolo úplne iné. Každý z nich by dal ročne zo svojho vrecka štyridsať eur, čo je nič, a štyrom interpretom by sa žilo lepšie. Ale žiaľbohu je to inak. Mne sa ide niečo stať, ak za mnou dôjde po koncerte niekto a opýta sa, ako dlho tam ešte budem, pretože si chce požičať CD, napaliť a vrátiť! To je šialené. Náklady na takéto CD sa vedia vyšplhať aj na tritisícpäťsto eur, ktoré treba z niekoho vrecka zaplatiť. Sú to peniaze, ktoré kapele umožnia nahrať nový materiál. A ak existujú takíto špekulanti, potom teória, že kapela má žiť aj z predaja albumov neplatí... Takže ak tu muzikanti nebudú vedieť žiť, pôjdu preč. Nedávno o mne v jednom nemenovanom týždenníku napísali, že utekám hrať preč, ak ma budú chcieť vidieť hrať Slováci, tak budú musieť ísť minimálne do Budapešti... Ja neutekám nikam, len hrám tam, kde počúvajú.
Keď hovoríš o tej Budapešti... Udomácnil si sa v Maďarsku, často hrávaš aj Čechách, poznajú ťa i v kluboch v Poľsku. Je stredoeurópske publikum v týchto krajinách odlišné? Alebo má nejaké výrazné podobnosti?
Nevidím nejaké konkrétne odlišnosti. Tá muzika pôsobí na ľudí všade tak, ako má. V podstate hneď počas prvej skladby vieš, či to publikum "máš", alebo nie. Akurát v iných krajinách je početnejšie, ľudia sú zvedaví na nové tváre a to u nás funguje práve naopak... A ďalšia vec, je, že na koncertoch vidieť mladých, u nás je to veľmi zriedkavá vec.
David Kollar International Project: 'Terrible Day' (Live @ Take 5, Budapest, 2009)
Čo okrem koncertov plánuješ do najbližšieho obdobia? V roku 2006 si vystúpil na Bratislavských jazzových dňoch. Zopakuje sa tvoje vystúpenie, alebo si o tom s Petrom Lipom nehovoril?
Plánujem nahrať album s projektom, ktorý máme s Adamom a Gergom. Nedávno sme sa vrátili z chaty z hôr, kde sme pripravovali nové skladby. Na jeseň by sme chceli ísť nahrávať. Okrem toho ma čaká hudba k celovečernému filmu 'Immortalitas'. Pokiaľ ide o džezáky... Ťažko povedať, či sa moje vystúpenie zopakuje... Neviem... Peter mi akurát povedal, že tohto roku tam nebude žiaden Slovák hrať. (smiech)
Ako si na tie džezáky spred štyroch rokov spomínaš? Deň pred vystúpením sme sa stretli v jednom klube a hovoril si vtedy, že je to veľká výzva, že možno tam je aj nejaké tréma. Neviem, či si na tú debatu pamätáš...
Pamätám. Tá tréma bola obrovská, fakt. Dokonca tam hrám v takom oranžovom tričku, v ktorom som deň pred tým spal, nestihol som ho prezliecť od trémy. (smiech) Veľmi som sa bál, mal som aj technické problémy na pódiu s prepájacím káblom. Ale dalo mi to veľa. Samozrejme som hneď pochopil na vlastnej kož,i aké silné médium je telka. Pár dní po odvysielaní koncertu bolo na mojom koncerte okolo dvestopäťdesiat ľudí. Nechápal som, čo sa stalo. Samozrejme, keď potom mediálny priestor ďalšie roky nedostaneš, tak to číslo ide dole aj keď ty ideš hore. To je vlastne ďalší dôvod, prečo odchádzam hrať von.
David Kollar Band: 'Bossa Solo' (Live @ Bratislava Jazz Days 2006
Aký iný festival alebo vystúpenie, ktoré si počas kariéry absolvoval, na tebe zanechalo rovnako silné alebo podobné emócie a spomienky? Prečo?
Bolo to v Aténach, kde bol obrovský festival. Tam sme boli neoficiálne vyhlásení za naj účastníka roka. Vystúpilo tam okolo dvadsať kapiel z celej Európy. Mal som trému, musel som uvádzať pesničky po anglicky. Bolo veľmi horúco, nebol som vo forme. Ale prinieslo to svoje ovocie. Boli to pre mňa ďalšie dvere do Európy. Po koncerte nas čakalo asi tridsať ľudí pri aute, predali sme kopec albumov. A dostali sme ponuky na ďalšie koncerty.
Čo je pravdy na tom, že by si mal v auguste presedlať do úlohy filmového herca?
Dobre si počul. O mne sa hovorí, že som workoholik a asi to aj tak bude. V auguste ideme natáčať film 'Stretnutie'. Námet na tento film som napísal ja. Píšem dosť veľa poviedok a samozrejme si píšem už niekoľko rokov denník. Posledný polrok som mal dosť zvláštne obdobie v živote, myslím umelecké obdobie. Mal som pred sebou veľa ciest a rozhodnutí... Všetko som si to zapísal, no a počas dní, kedy som nehral, dával som dokopy námet, ktorý sme neskôr dali do scenárovej formy s Michailom Vernerom. Film 'Stretnutie' rozpráva príbeh starého muža, ktorý prichádza na opustenú rodinnú chatu na kraji lesa, aby tam v pokojnej prírodnej atmosfére napísal list synovi, ktorého v mladosti opustil, pretože zasvätil život písaniu. Na staré kolená to oľutoval, pochopil, že umenie nedokáže ľudí meniť. Cíti vinu a nostalgické pocity za rodinou a najmä synom. Do tejto atmosféry zavíta nečakaný hosť. Tým hosťom je tulák, drzý a tichý. Tento tulák predstavuje svedomie starca a práve tento neznámy hosť núti starca uvažovať nahlas. Tieto úvahy vyústia do nečakaného konca, ktoré symbolicky odhalí kruhobytie umenia a v konečnom dôsledku života. Je taký môj osobný príbeh. Hlavnú úlohu zahrá Ivan Palúch, čo je naozaj pán herec, je to veľký výzva a inšpirácia pre mňa, no a tú vedľajšiu budem musieť hrať ja. Produkujem celý film, hrám tam, písal som scenár a nahrám aj hudbu.
Keď už o tej filmovej hudbe hovoríme, môžeš prezradiť svoj "recept", ktorý pri komponovaní používaš? Ako vznikajú nápady, čím sa inšpiruješ?
Základ je pre mňa v prvom rade počúvať môj vnútorný hlas, to, čo mi hovorí, čo tam dať. Potom sa samozrejme orientujem na to, aby to, čo urobím, dotváralo dej filmu. Aby to diváka nerušilo, keď nemá... Je to veľmi komplikované, pretože sa mi to všetko odohráva v hlave. Dávam dokopy moje malé nahrávacie štúdio, kde môžem makať od rána do večera. Základ je dať von to, čo je v hlave a uvedomiť si, že všetky zvuky sú inšpiratívne, spievať si melódie... Hlas je podľa mňa najdokonalejší nástroj.
Kedysi som ti dal pri pive nesmelú otázku, či by si sa pustil aj do klasických spievaných pesničiek. Nejako si nespomínam, že by si sa stihol k tomu vyjadriť, a tak ju po rokoch kladiem opäť. Vieš si predstaviť aj takúto autorskú polohu?
Viem, premýšľam nad tým, ale asi by to neboli skladby, v ktorých by musel byť do dvadsiatich sekúnd refrén kvôli tomu, že rádio chce pustiť reklamu. Tak to teraz funguje v rádiách a je veľmi smiešne, že muzikanti sú to ochotní trpieť.
Ako hodnotíš situáciu v slovenských kluboch pred povedzme piatimi rokmi a teraz? Zmenilo sa niečo? Ak áno, je to zmena k lepšiemu alebo horšiemu?
Vtedy som si stále vravel "ešte sa to len rozbieha musím vydržať", ale teraz mi je jasné, že to boli asi najlepšie časy.
Ako hodnotíš situáciu v kluboch vonku? V priebehu uplynulých rokoch zaznamenávaš nejakú zmenu? Či už k lepšiemu alebo horšiemu?
Mám pocit, že tam je to stabilné, silné kluby sú stabilné. A hlavne – pomáhajú im aj mestá. A to u nás nie je.
Keby si mal porovnať slovenské kluby s poľskými, maďarskými, českými, čo by si k tomu povedal?
Dôležité je pre mňa publikum, jedine s ním môžeš vytvoriť dobrú atmosféru v klube a ak tam nie je, tak nie je ani klub.
Nedávno si vystupoval aj v Londýne. Aké boli dojmy z klubu i divákov? Hral si tam pre Slovákov, alebo to bolo domáce osadenstvo?
Hral som pre domáce publikum, nehral som v žiadnom slovenskom pube... Na koncerte bolo okolo dvestopäťdesiat ludí, čo bolo naozaj úžasné. Dali sme niekoľko prídavkov, bol to jeden z mojích naj koncertov. Po koncerte sme dokonca mali "standing ovation". Odohrali sme tam dva koncerty a hneď po druhom sme dostali ponuku hrať turné na jeseň, ktoré bude spojené s veľkým festivalom v Londýne.
Kde sa vidíš muzikantsky povedzme o tri roky? O päť rokov? Plány? Ciele?
Dúfam, že ďalej a ďalej. (smiech) Dávam dokopy jeden zaujímavý projekt s africkým gitaristom Mohammedom Issom, ktorého svetoví kritici označujú za "afrického Zappu". Stretli sme sa na festivale v Čechách, kde hral so skupinou Tartitt. Veľmi sme si padli do oka, je to skromný človek, vynikajúci hudobník a to nehovorím, aké hrá poly-rytmy, s Adamom sme to nevedeli napočítať počas jeho koncertu. (smiech) Chceme nahrať spolu album, dve gitary, perkusie a jeho spev. Momentálne komunikujeme cez net a dávame dokopy nápady. Okrem iného ma čaká hudba k ďalšiemu slovenskému celovečernému filmu 'Comeback'. Je to film Mira Rema, ktorý so svojím filmom 'Arsy Versy' získal vo svete viac ako sedemnásť ocenení.
Ďakujeme za rozhovor.
Text: Peter Lehotský
Foto: archív D. K.
Súvisiaci interpreti: David Kollar
