Bratislavská kapela From Our Hands sa na slovenskej scéne zviditeľnila najmä špecifickým americkým zvukom a koncertami pred menami ako Sum 41 či Anberlin. Málokto však vie, že pri nahrávaní ich debutového albumu dostali ponuku z Japonska a že odchod ich bubeníka by znamenal definitívny rozpad kapely. Na otázky Hudba.sk odpovedali spevák Matej Hoťka a basgitarista Rišo Klimo.
Maťo: Nie je veľa kapiel, čo hrajú taký štýl, aký hráme my, a to sa nejako prejaviť musí. Zas na druhú stranu, niekto pred veľkými menami hrať musí a dá sa povedať, že my z toho vieme vyťažiť. Nech je to ale akokoľvek, určite tomu dopomohlo to, že naozaj veľa cvičíme.
Rišo: A zlepšujeme sa aj v angličtine.
Maťo: Presne – dáme si normálnu skúšku a potom pekne sedíme nad knihami a lúskame gramatiku. Na základnej som mal dobré známky, takže chalanom poviem čo a ako, dáme si pár cvičení a ideme domov.
Takže jednoduchý prítomný a priebehový čas?
Rišo: Aktuálne lúskame minulé časy, pretože by bolo smiešne mať všetko iba v prítomnosti. Ak pôjde všetko tak ako má a stihneme ešte pár lekcií, tak do Yellowcard budeme vedieť aj trpný rod. (smiech)
V Rakúsku to skúšalo už viacero slovenských kapiel. Ako ste sa tam dopracovali vy?
Maťo: Na VersaEmerge nás zavolal Tomáš Holetz, ale inak tam máme viacero známych. Kedysi sme robili takú sériu koncertov "na výmenu" u nás v Bratislave a v rámci toho nás oni zas volajú do Viedne, poprípade nás odporučia svojim manažérom a ľuďom z iných kapiel.
Myslíte, že je ešte vôbec možné dostať sa do zahraničia iba prostredníctvom zaslania nahrávok?
Maťo: Nemyslím si, že je to úplne nereálne a raz za čas to môže aj vyjsť. Nám sa to napríklad stalo, keď sme hrali pred Sum 41 – poslali sme nahrávky, vypočul si to ich manažér a keďže sme sa mu z nejakého bližšie nešpecifikovaného dôvodu hodili, zavolal nás. Takýmto spôsobom sme boli ponúknutí aj pred Rise Against, ale to dostali Plus Mínus. Keď sa na to však pozerám, aj tak je to vo veľkej miere o známostiach.
Keď sme spomínali tých VersaEmerge – aký bol koncert?
Rišo: Útulný. Príjemná atmosféra, žiadne rady na pivo – inými slovami nuda. Týmto tempom nám bude Rakúsko ležať pri nohách.
V rámci toho koncertu ste menili aj aranže niektorých skladieb...
Maťo: To áno, i keď to bola viac-menej iba náhoda, že to vyšlo práve na koncert s VersaEmerge. Úprimne povedané sme mali asi dva týždne voľno a nevedeli sme čo so sebou, tak sme si povedali, že ideme niečo prekopať. Nebavilo nás už dookola hrať staré verzie našich skladieb a v súčasnosti by sme ich spravili už úplne inak – týmto spôsobom sa nám aspoň hrajú lepšie.
Takže nové verzie budú aj na slovenských koncertoch?
Maťo: Už to tak zostalo. Vlastne sme už zabudli na to, ako to bolo predtým, takže sa k tomu ani nemáme ako vrátiť. Radi by sme však prerobili aj ďalšie veci, keďže sme muzikanti a nie verklíci – nemalo by zmysel robiť hudbu, ktorú by nás nebavilo hrať.
Ak si dobre spomínam, podľa vyjadrení v tlačovej správe ste chceli Mira (Miro Šimonič, pozn. red.) predstaviť speváčke z VersaEmerge...
Maťo: My sme sa predstavovali tak nejako hromadne, ale tá ženská nebola veľmi pekná. Veď vieme ako to chodí – na videu má na sebe každý kilo make-upu, ale v skutočnosti to nie je žiadna sláva a ak už Miro niekoho odmietne, tak to je naozaj zlé.
Rišo: Povedzme si to narovinu, ak by aj ona chcela, tak by Miro nechcel – predsa len má nejakú úroveň. Z ostatných žien tam bola ešte jedna pekná blondínka, s ktorou sme sa snažili zoznámiť, pretože peknú rakúsku fanúšičku by nám závideli všetci, avšak nejavila o nás záujem, tak sme si dali pivo a vrátili sa do Bratislavy.
From Our Hands - The Noise
Dá sa povedať, že ste ako prví doviezli súčasný americký rock na Slovensko – ako to však zo začiatku vyzeralo s publikom?
Maťo: Práveže zo začiatku sme ho mali naozaj veľké. Ľudia nás poznali vďaka tomu, že sme s Mirom (Miro Šimonič, pozn. red.) a Maťom (Matej Turcer, pozn. red.) spoločne fungovali v iných kapelách, a preto bol náš prvý koncert v Bratislave naozaj obrovský. V tej dobe sme počítali s dvesto, maximálne tristo ľuďmi, no prišlo ich niečo okolo päťsto. Ak si dobre spomínam, tak vtedy padol rekord v najväčšom počte ľudí, čo kedy bolo v Randali. Nejaký čas na to sme mali podobné množstvo ešte na krste, ale od tej doby sa nám to už nikdy nepodarilo zopakovať. Ten prvý koncert bol z tých lepších – hrať sme síce veľmi nevedeli, spievali sme falošne, ale ľudí bolo.
Teraz asi príliš veľa cvičíte...
Maťo: Už to asi nie je také originálne ako to bolo. Musíme si vstúpiť do svedomia, ja si asi kúpim novú hru na X-Box a budem viac hrať, než cvičiť.
Rišo: To je preto, lebo si sa vyspieval a začína sa to podobať Gladiatoru. Musíme to ešte rozanalyzovať.
Z toho teda vychádza, že živná pôda je v zahraničí. Či?
Maťo: Ani nie, my to máme v rámci relaxu. Cestovať sa nám veľmi nechce a na Slovensku nás to baví – aspoň si nemusíme meniť peniaze. V Rakúsku si pomaly nemáme čo kúpiť, ich pivo sa piť nedá, najeme sa doma a k tomu si zabalíme jeden-dva lepeňáky a je po probléme. V Čechách to je vždy fajn i keď si stále musíme zamieňať peniaze, a preto by som chcel týmto spôsobom odkázať českému národu, že je to oštara a že u nich budeme hrať menej pokým nebudú mať euro. (smiech)
Keď nič iné, aspoň si vás vychutnajú na Rock for People...
Maťo: Tak v Čechách sa nám hrá dobre – máme tam vydané albumy a ide to, pretože nás ľudia sami volajú. Na Slovensku je toto leto vlastne prvým, kedy nás niekto zavolal sám od seba. V minulosti sme tu festivaly nehrávali vôbec a teraz toho máme viac, než niektoré vyťažené kapely, čo je podľa nás naozaj pozitívne. Určite za to ale môže nový album, videoklip a tak podobne. Keď sa na to pozriem spätne – predminulý rok sme CD nemali, minule detto a tento rok sme do sveta pustili nové veci, takže to s najväčšou pravdepodobnosťou bude o tom, ako je daná kapela v povedomí.
Ako to vo vašom prípade vlastne vyzerá s predajmi v Čechách?
Maťo: O nejakých predajoch sa vôbec baviť nemôžeme, pretože si spravíme niečo okolo tisíc nosičov, a to sa skôr rozdá, než predá. Keď mám pravdu povedať, tie peniaze sa rozkotúľajú hneď a pre nás je to skôr o tom, aby sme doma ukázali mame, že sme neboli v tej garáži úplne zbytočne.
Myslíš, že fyzické nosiče majú ešte vôbec zmysel?
Maťo: Ešte stále sme zmluvne viazaní s vydavateľstvo a tam to celé začína aj končí, pretože to absolútne nie je pružné. Prvé CD bolo fajn, lenže odvtedy už ubehlo dva a pol roka a my ešte máme zmluvu na jeden album. Samozrejme, že by sme to najradšej dali na digitálnu distribúciu, ale obávam sa, že to opäť bude tá klasická česká placka. Určite by sa z toho nejakým spôsobom dalo vycúvať, ale nedebatovali sme o tom. Pôvodne sme boli radi, že s nami niekto podpísal zmluvu, a to aj napriek tomu, že teraz je tá spolupráca už celkom iná, než bola na začiatku.
Tým pádom jej predĺženie už neplánujete...
Maťo: Myslím si, že vydavateľstvá už nemajú v dnešnej dobe zmysel. To, ktoré zastrešuje nás, sa venuje prevažne alternatívnym nahrávkam a má kontakty v danej sfére. Tie pre nás boli plusové zo začiatku, kedy sme sa potrebovali dostať do toho všeobecného povedomia, avšak za tie roky sa nijako nezmenili a mať tlačovú správu na stále rovnakých miestach je síce dobré, ale nikam ďalej to nevedie.
Veľa kapiel to v súčasnosti skúša smerom na "východ". Rozmýšľali ste o podobnom postupe?
Maťo: U nás to je skôr záležitosť minulosti, keďže počas nahrávania nášho debutového albumu sme dostali niekoľko ponúk z Japonska. Ak si dobre spomínam, išlo o nejakého miestneho manažéra, ktorý mal pod palcom malé punk rockové vydavateľstvo a ponúkol nám vylisovanie päťsto kusov nášho debutu s tým, že by ho šíril po miestnych distribučkách. Tú ponuku sme sa chystali prijať, avšak naše vydavateľstvo malo iný názor, takže to celé viac-menej zakapalo. Je dobré, ak niekto prejaví záujem – Japonsko je krajina ako hociktorá iná a i napriek tomu, že by som sa tam zmluvne neviazal, pokojne by som si tam nechal vylisovať päťsto kusov a šíril ich všade, kam by to šlo.
To je vlastne i výhodou anglicky spievajúcich kapiel. Čo však slovenské rádiá?
Maťo: Ja mám jedno veľké šťastie, že rádiá nepočúvam, takže ma to absolútne netrápi. Popravde ani neviem kde, kedy a či vôbec nás niekto hral, pretože rádio ani nemám.
V jednom z vašich prvých rozhovorov si sa vyjadroval, že na rádiá ešte nedozrel váš čas. Dozrie vôbec niekedy?
Maťo: Myslím, že nedozrie. Ja tam naše CDčka určite odnášať nebudem – ak by niekto chcel hrať naše skladby, tak pokojne, ale ja budem vždy viac preferovať videoklipy. U nás sú prioritou, pretože keď sme si ich už natočili sami, tak by sme boli radi, ak by to niektorá z televízií aspoň raz pustila. Pri skladbách mi tento aspekt úplne uniká.
Rišo: Minule nám napríklad prišlo vyúčtovanie zo SOZA, kde sme mali 10 €. V Slovgrame sa nám dokonca ešte ani nevrátilo členské, takže mi to už príde úplne smiešne.
From Our hands - Someone Like Me (Acoustic Live)
Nedávno ste si v Loft!e zahrali s Yxom z Hexu – plánujete ho ešte niekedy osloviť?
Maťo: Možné to je. Napríklad na festivale Žákovic Open, kde hráme na FM stage, môže k nejakej spolupráci dôjsť. Teda, ak budú ešte obidve strany schopné o tomto komplexnom probléme rokovať – hrať neskoro večer na festivaloch býva niekedy naozaj náročné! (smiech)
A čo iné mená?
Maťo: My radi – minule sme napríklad hrali s Dodom z Plus Mínus. Vo všeobecnosti sme otvorení akejkoľvek spolupráci, dokonca by sme sa dali dokopy aj s Karolom Buriánkom zo Sunshine, ktorý nám krstil album. Minule sme dokonca boli hrať na narodeninovej oslave nášho fanúšika z Hlohovca patriaceho do skupinky ľudí, ktorá nám chodí na všetky koncerty. Pôvodne to malo byť v klube, lenže v Hlohovci dva dni pred koncertom zrušili aj ten posledný hudobný klub, takže to napokon bolo v ubytovni miestneho drotárskeho závodu.
Ubytovňa tour nehrozí?
Maťo: Jeden čas sme mali také ambície a chodili sme po menších mestečkách. Bánovce nad Bebravou boli naozaj neskutočné – hrali sme tam v klube Atari, z čoho sa vykľula obyčajná krčma, v ktorej mal zvukár multikábel vyrobený z nádoby od mikrovlnky. Po vystúpení sme sa ubytovali v hoteli Kanada, čo bol vlastne taký modernejší hotel Kyjev. Inými slovami sme sa zasekli na jednej z najposlednejších ubytovní, ktorá mala hviezdičky akurát tak na strope. Na druhú stranu, ubytovne sú fajn – máme ich radi, chodíme v nich skoro nahí a vdychujeme miestny kolorit.
Keď sme sa dostali k hosťom – minulé leto Mira nahradil Mário Marcinek...
Maťo: Mário bol nutnou náhradou za Mira, ktorý sa nevedel istú dobu správať. V kapele sa riadime istými princípmi a on to už jednoducho nezvládal, takže sme mu povedali, že s ním hrať nechceme. Potom sme však zistili, že ani s Máriom tak úplne hrať nechceme, takže sme zobrali naspäť Mira.
Voľba menšieho zla?
Maťo: Mário je super bubeník, lenže sme si nesadli ako ľudia. Veľkí kamaráti sme nikdy neboli a to neoklameš – v kapele to po tejto stránke musí fungovať vždy. Miro je taký, aký je, ale je to náš brat. Myslím, že sme sa dostali do stavu, kedy sa radšej rozpadneme, než by sme mali hľadať ďalšiu náhradu.
Pred nejakou dobou ste dokonca založili fanklub jeho legendárnej anakondy...
Maťo: Presne tak, avšak stále ma zaráža, že má iba nejakých 150 členov. Musíme ale byť trpezliví – fanklub rastie tak, ako rastie anakonda. Za tie roky sme si s ňou zažili naozaj kopec príhod. Minule ju Miro so sebou zobral vyvenčiť do Beluše na Papuča Fest, kde bol miestnym moderátorom predstavený ako predseda Spolku chovateľov amerických plazov. Takže našej anakonde sa darí, len škoda, že skúšobňa je taká malá.
Ako to vlastne u vás vyzerá s novými materiálmi?
Maťo: Musíme konečne natočiť ten dlho sľubovaný videoklip, pretože to už odkladáme príliš dlho. Toto leto sme však mali trochu iné starosti a naša lenivosť nad nami zatiaľ s prehľadom vyhráva. Určite by sme chceli spraviť aj pár nových pesničiek, ale skôr na koncerty, než na album. Predsa len sme iba nedávno vydali platňu a EPčka neuznávame – podľa nás je to taká polovičatá robota, kedy človek urobí štyri pesničky a tým to hasne. Album bude najskôr na jar budúceho roku, ale to sa pokojne môže ešte posunúť na koniec leta.
Keď si hovoril o videoklipe, plánujete opäť osloviť Braňa Vinczeho?
Maťo: Braňo nám asi charitu robiť nebude, takže si to budeme musieť spraviť sami rovnako ako ten predošlý. Videoklip by však mal byť na pesničku On The Ground, čo je taká pokojnejšia vec, kde by sme chceli staviť na nejaké pekné zábery.
Na vás?
Maťo: To skôr na tie hudobné nástroje a možno na Mira. Chceli by sme to spraviť takým viac netradičným spôsobom bez dejovej línie. V princípe by hlavnú úlohu malo hrať prostredie – zatiaľ sme sa ešte úplne nerozhodli, ale možno to budeme točiť v jednom lese na Záhorí, poprípade v nejakej starej budove. V súčasnosti je ale dosť problém s povoleniami, zvlášť potom, čo rôzne kapely natáčali v uzatvorených komplexoch načierno.
A napokon, čo klubové koncerty? Plánujete niečo mimo letných festivalov?
Maťo: Ono to tak už chodí, že v lete sú festivaly a na jeseň hráme kluby. Pred pár dňami mi napríklad volali od Dežmára či by sme tam nechceli zahrať, ale po koncerte v Loft!e a pred Yellowcard v septembri by to bolo kontraproduktívne. Ľudia sú na tento systém naučení aj keď ja osobne preferujem kluby a pokojne by som loboval za ich celoročnú prevádzku.
--
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Tomáš Ábel - Myspace.com/fromourhands
