Gitarista, skladateľ a spevák Andrej Šeban získal počas svojho pôsobenia v hudobnom svete mnohé prívlastky a pomenovania. Najčastejšie ho prezývajú slovenským Jimim Hendrixom či gitarovým mágom a jeho koncerty sa pre časté improvizácie vyznačujú špecifickou neopakovateľnou atmosférou. Svoje umenie predvedie aj na festivale Kozel Žákovic Open 2011 v Trenčianskych Bohuslaviciach, kde vystúpi už túto sobotu 23. júla. Pred exkluzívnou festivalovou premiérou svojho sólového programu Andrej Šeban odpovedal na otázky Reginy Annušovej z tímu Žákovic Open.
Nuž, odkedy robím sólové koncerty, nehral som na takomto veľkom festivale. Je to pre mňa teda akási výzva. Rád by som si vyskúšal ten pocit, hrať pre veľa ľudí a ešte k tomu poobede. Beriem to ako experiment. Odkedy hrám sám, som zvyknutý na podstatne menšie priestory.
Okrem svojej gitary ste už na svojich koncertoch použili aj suroviny, ktoré sa hudobnými nástrojmi stali až po vašom použití (napríklad ventilátor, vlašské orechy, či infúzne kvapkadlo). Chystáte sa hrať aj na Žákovic Open na nejakom netradičnom predmete?
Na festivale neodohrám moje tradičné vystúpenie, pretože na to budem mať len 50 minút. Niektoré menej štandardné veci, ktoré na koncertoch používam, vyžadujú dlhšiu prípravu a to na festivale nie je možné. Bude to teda také festivalové vystúpenie. Pripravil som si výber pesničiek a budem aj improvizovať v inštrumentálnej časti. Ak bude možné byť v kontakte s publikom, zapojím aj ich. Som zvedavý, ako na to budú ľudia reagovať. Bude to teda trocha oklieštené, ale chystám novinky. Prednedávnom som odovzdal master nového cédečka, ktoré sa volá Časozber. Predpokladám, že by malo vyjsť na jeseň.
Zaspomínate si aj na staršie piesne?
Budú tam aj piesne z albumu Bezvetrie a piesne, ktoré vzniknú priamo na pódiu. Zvyknem improvizovať hudbu aj texty. Ktovie čo sa udeje.
Takže sa môžeme tešiť aj na Váš spev. Ako je možné, že ste na koncertoch začali spievať až neskôr? Svojho času Vás na spev presviedčal aj Dežo Ursiny. Dlho ste zbierali odvahu?
Áno (odmlka). Ja som si doma spieval stále. Keď som sedel pri klavíri a skladal si piesne, spieval som si popri tom. Problém bol v tom, že som mal menší blok. Na základnej škole som mal veľmi prísnu učiteľku hudobnej výchovy. A keď som počas hodiny vyrušoval, musel som sa pred všetkých postaviť a sám som musel zaspievať ruskú hymnu. Nielenže som nevedel text, nevedel som ani melódiu. To bol pre mňa dosť frustrujúci zážitok (smiech). Takže to chvíľu trvalo, kým som nazbieral odvahu. Druhá vec je, že som to ani nikdy nepociťoval ako potrebu, spievať na pódiu. Zmenilo sa to až v momente, kedy som si začal písať vlastné texty. Potom mi už ani nenapadlo, že by som ich dal zaspievať niekomu inému. Neviem si už ani predstaviť, že by som spieval texty niekoho iného.
Pamätáte si moment, keď ste sa rozhodli spievať?
Bolo to v čase, kedy sme s Richardom Müllerom nahrávali album Nočná optika. Nachádza sa na ňom pieseň Nohy, ktorá má veľa slôh a každú spieva niekto iný. Richard ma poprosil, aby som jednu naspieval ja. Tak sa aj stalo a potom keď som prišiel domov, napísal som piesne Odkaz, Slzy večnosti a Bude ako nebolo. Jedna vec je však vymyslieť to doma a druhá priniesť to do štúdia, nahrať to a zoznámiť sa s tým, že človek spieva a zrazu si má vypočuť niečo, čo zažil. Nie je to taká prostá vec, ako sa zdá. Treba sa s tým vyrovnať a potom to dať von. Album Bezvetrie vznikal preto dlhšie. Nahrávať som ho začal už v roku 1997 a vyšiel až v roku 2000. Išlo to pomaly.
Je už dnes spev rovnocenným inštrumentom k vašej gitare?
Všade o mne píšu, že som gitarista a multiinštrumentalista a ja vždy tých novinárov prosím, aby tam dali, že som aj spevák.
Ja to napíšem.
Fantastické. (smiech a odmlka) Spevu sa venujem. Chodím aj na Základnú umeleckú školu každý týždeň k pani profesorke Bilkovej.
Tam Vás nenútia spievať ruské piesne?
Nie. Na tieto hodiny sa vyslovene teším celý týždeň. Ale späť k otázke. Neviem či je môj spev rovnocenný ku gitare. Nevnímam to tak. Je to jednoducho súčasť toho celého. Koncert, kde by som nespieval, si ani neviem predstaviť. Vnímam spev ako niečo veľmi oslobodzujúce.
Vaše koncerty sú improvizáciou nepredvídateľnými. Nepredvídateľnou je aj nálada, v ktorej sa hudobník pred koncertom nachádza. Ženie vás skôr pozitívna, alebo negatívna energia?
Neviem to posúdiť. Napriek tomu, že mám tých koncertov nahratých kvantum, nikdy som ich spätne nepočúval. Ak si ich chcem naozaj vypočuť, musím si dať medzi tým veľký odstup. Proces, ktorý sa s človekom na pódiu odohráva, je zložitý. Improvizácia vyžaduje niekoľko vecí. Všetko sa odohráva tu a teraz. Nemôžete nič opraviť, nič vylepšiť, jednoducho to ide. Ja improvizujem tak, že nemám vopred pripravenú tému, nič. V takomto prípade musí byť človek veľmi pozorný. Často sa mi stane, že z gitary vylezie zvuk, ktorý sa mi vôbec nepáči. Človek to však musí vedieť prijať, pretože to niekedy prejde do vôd, kedy sa mu to páčiť bude. Takže, naučiť sa prijať improvizačný prúd je na jednej strane fascinujúce a na druhej veľmi vyčerpávajúce. Vždy sa mi niečo vydarí viac, niečo menej. Považujem improvizáciu za absolútne podstatnú vec. Improvizujeme vlastne celý život. Z ničoho robíme niečo.
Inšpirujú Vás prírodné rytmy a zvuky prírody. Aký zvuk je pre Vás v prírode dodnes najväčšou výzvou?
Každý zvuk v prírode. Fascinujúci je vtáčí spev. Tento zvuk zachytával francúzsky skladateľ Olivier Messiaen, ktorý chodil po lese a zapisoval si spev vtákov do notového zošita. Na základe zápiskov potom tvoril skladby. Takže existujú ľudia, ktorí to vedia. Inšpirácia vo vtáčom speve je aj u mňa obrovská, frázovanie vtákov a rytmicko-melodická fantázia je obdivuhodná. Potom sú to ďalšie veci, ako more, vietor, šum listov, dážď, rytmus hromov, cvrčky, štekot psa, bľakot oviec. Inšpirácie v prírode je toľko, že človek žasne nad tým, ako mohol byť roky hluchý a nepočul toto všetko.
Na poslednom sólovom albume Sklony ste spolupracovali so Štátnym komorným orchestrom v Žiline. Chystáte sa uberať cestou klasiky?
Ja to už ani tak nerozdeľujem, klasika, či neklasika. Síce, rád by som sa stal klasikom (smiech). Spolupráca so žilinským orchestrom bola veľmi poučným pokusom, ale nemienim sa uberať týmto smerom. Je náročné zohnať orchester a priznám sa, že nemám dostatočnú prax a písanie partitúry mi trvá dlho. Viem to však urobiť a zaujíma ma to. Doma robím všelijaké pokusy so sekvenciami orchestrálneho typu. Možno to jedného dňa použijem. Nie je to však svet, ktorý by ma lákal v tom zmysle, že ak nebudem mať orchester, tak sa zbláznim. Je to nákladné a človek sa v tom musí vedieť pohybovať. Ja som len taký elév.
V poslednom období bolo o Vás počuť najmä cez projekt ChillPill. Ako si spomínate na spoluprácu aj s anglickými hudobníkmi?
Bola to pre mňa veľká lekcia. Veľa som pochopil, veľa som sa od nich naučil. Bola to výborná skúsenosť. Človek vidí, že ten profesionálny prístup naozaj existuje. To je to, čo tu podľa mňa chýba.
Pripravujete pokračovanie projektu?
ChillPill je zatiaľ pripravený v audio aj video podobe na dokončenie. Stojí to však pre rôzne problémy. Nezávisí odo mňa, či sa to dokončí, alebo nie. Podstatnou otázkou je, či sa vôbec nájdu prostriedky na dokončenie projektu. Jedného dňa sa tak snáď stane. Obe akcie boli veľmi výnimočné.
Aké publikum máte rád?
Ak mám byť úprimný, každé. Samozrejme, najradšej som, keď ľudia pozorne počúvajú. Pri všetkej úcte, dnes schopnosť počúvať nie je bežný jav. Našťastie, publikum, ktoré chodieva na mňa, pozorne počúva. Je to len na mne, aby som ich upútal.
Ste súčasný uznávaný umelec a pritom sa úplne odkláňate od mainstreamu. Váš názor na stredný prúd sa zrejme nezmenil...
Nezmenil. Keď človek chodí po svete, nevyhne sa tomu, že rádiá vrieskajú kade-tade. Považujem to za absolútne neznesiteľné, a preto vyhľadávam miesta, kde rádiá nehrajú. Nájsť také miesto je však veľmi napínavé. Keď počujem slovenský stredný prúd, uvedomujem si, aký pocit vytvárajú tie pesničky, aká to je energia. Ja to považujem za prázdne. Česť výnimkám. Stredný prúd je aj po tej remeselnej stránke veľmi vágny, aj čo sa textov týka. Mainstream bol vždy viac-menej prázdny. Tí, čo začali byť naozajstnejší, okamžite zo stredného prúdu vyplávali. Neviem si ani predstaviť, kto takú hudbu počúva, ale zjavne to má nejakých fanúšikov.
Myslím si tiež, že je tu istá manipulácia médií. Dokonca si myslím, že je veľká. Veľmi to škodí veci. Avšak, za tie roky, čo v hudobnom priemysle existujem, viem, že je náprava vzhľadom na stav médií takmer nemožná. Na margo situácie v slovenskej hudbe a v popmusic obzvlášť raz jeden môj kamarát povedal: "Latku kvality sme nieže znížili, či zahodili, latku kvality sme zakopali a už si nikto nespomenie kde." Nie je to však len problém hudby, celá krajina je vo veľmi vážnom stave. Atmosféra v spoločnosti je čudná. Žijeme v krajine, kde neustále naháňajú vrahov, ktorých nikto nikdy nechytí. Neviem, či je to dobrý stav na to, aby sa začali ľudia cítiť dobre. Mám pocit, že takmer nikto sa tu necíti dobre. Keby to tak bolo, možno by to tu vyzeralo inak. Sme 21 rokov po revolúcii a ja sa spýtam: Chceme zbúrať PKO, ale koľko koncertných sál sa tu postavilo od roku 1990? Ani jedna. A koľko sa tu postavilo Základných umeleckých škôl? Ani jedna. A ako sú Základné umelecké školy vybavené, aké tam majú učitelia platy, v akých priestoroch sa to odohráva? A takto je to v každej oblasti.
Posledné správy však hovoria skôr o tom, že sa PKO búrať nebude...
Ak si niekto myslí, že nezbúrajú PKO, je to veľký omyl. Nie je taká sila, ktorá by to zabezpečila. Chvíľu sa s tým budem šachovať a potom sa povie: "Po právnej stránke je všetko v poriadku, bohužiaľ." Ja jednoducho nemám ilúzie o tejto krajine.
Keď si spomeniete na ľudí, s ktorými ste dakedy úzko spolupracovali, máte pocit, že si dokázali zachovať tvár a nezačali "plávať" v strednom prúde? Čo napríklad hovoríte na súčasnú tvorbu Richarda Müllera, či Jany Kirschner?
Počujem vždy len útržky ich tvorby a nie vždy ma ich hudba osloví.
Viete si predstaviť ďalšiu spoluprácu s Müllerom?
Predstaviť si dokážem čokoľvek. Keď to raz príde, nezatváram sa pred tým. Kedysi som mal tendencie hovoriť, že už nikdy. Teraz si hovorím, prečo nie? Uvidíme, čo to prinesie. Keď jedného dňa bude taká možnosť, za pokus to stojí.
B I O G R A F I A
Gitarista, multiinštrumetalista, skladateľ, producent a v neposlednom rade spevák Andrej Šeban sa na slovenskej hudobnej scéne začal presadzovať ako inštrumentalista už koncom 70. rokov. Neskôr pôsobil v hudobných skupinách Demikát, ASH Band alebo Free Faces, na konte má spoluprácu s mnohými významnými hudobníkmi ako Oskar Rózsa, Marcel Buntaj, Richard Müller, Marika Gombitová, Peter Lipa, Jaro Filip, či Dežo Ursiny. V posledných rokoch vystupuje ako sólo umelec.
Gitara je jeho najsilnejším nástrojom, príjemný hudobný sprievod však dokáže vylúdiť aj hrou s vlašskými orechami, či infúznymi kvapkadlami. Od roku 2000, kedy vyšiel jeho sólový album Bezvetrie, sa aktívne venuje aj spevu. V súčasnosti sa môžeme tešiť na jeho nový album Časozber, ktorý vyjde na jeseň tohto roku. Album s 15 skladbami reflektuje Šebanovu tvorbu od jeho úplnych začiatkov až dodnes. Príkladom je pieseň, ktorú Šeban zložil vo svojich 15 rokoch, text k nej však napísal až minulý rok. Na albume sa podieľali aj Ján Došek (zvuk a mixáž), Erik Binder (výtvarný návrh) a Martin Marenčin (fotografia).
--
Autorka: Regina Annušová - Kozel Žákovic Open
Foto: Juraj Cagáň - Hudba.sk
