Zuzana Smatanová už o niekoľko dní pokrstí svoj piaty štúdiový album Dvere v kaštieli v Tomášove. Ako sama uviedla, ide o prvú platňu, pri ktorej sa rozhodla pohrúžiť do svojho vnútra a "vyškrabať" všetko, čo ju tam omína. V rozhovore pre Hudba.sk sa pritom nevyhla ani otázkam o vzťahu k svojim fanúšikom a spomenula si aj na jednu z mnohých príhod, ktoré s nimi zažila.
Obdobie, počas ktorého som ho písala, bolo jedno z najťažších a ja som sa snažila, aby nebol vyslovene smutný alebo depresívny. V princípe som chcela vyvážiť tie ťažšie chvíle nejakou energickou pesničkou. Singel Dvere má 130 BPM (úderov za minútu, pozn. red.) a takú rýchlu skladbu som na žiadnom albume nikdy nemala. Išlo mi o to postaviť tie pesničky tak, aby boli svieže a rýchle, a to aj napriek tomu, že som si nimi niečo liečila. Koniec koncov som chcela, aby bol ten album istým spôsobom progresívnejší, takže som počúvala to, čo je teraz moderné v rádiách a nechala sa do istej miery ovplyvniť. Pochopiteľne nie zas priveľmi, pretože by sa stratila moja tvár – v súčasnosti letí disko, a to naozaj nie je môj žáner. Snažila som sa teda urobiť kompromis medzi tým, čo je dnes aktuálne a medzi tým, čo som ja.
Počul som, že by sa album mal krstiť na zámku...
Krst bude v kaštieli v Tomášove. Je to krásna budova s naozaj honosnými priestormi a zhodou okolností v tej istej obci býva aj môj manažér. Krstiť budeme 9. novembra, no čo sa krstných rodičov týka, tak to je ešte stále v štádiu riešenia. Môžem však prezradiť, že tam budú traja mne veľmi blízki ľudia, no iba jeden z nich bude krstným otcom. Ja som za svoju kariéru krstila už kadečo od kníh, až po albumy mladých kapiel a myslím, že symbolicky uviesť niečo do života má svoj zmysel. Napokon, je to milé, tak prečo nie?
Na nový singel sa v dohľadnej dobe bude natáčať videoklip – tvorca je už známy?
Tvorcom bude Martin Hudák – zatiaľ sme sa osobne nestretli, ale povedala som si, že skúsim spoluprácu s nejakým novým človekom. Videla som veci, čo točil aj pre iných interpretov, tak to spolu vyskúšame. Nejakú konkrétnejšiu predstavu o podobe toho videoklipu ešte nemám, ale vzhľadom na to, že singel je energický a dynamický, chcela by som, aby z toho klipu šla radosť a pohoda. Možno nájdeme nejaký kompromis medzi tým, čo chce Martin a čo ja. Ktovie, možno ho napadne geniálna myšlienka a ja odpadnem. (smiech)
A čo turné?
Na jar pripravujeme takú špeciálnu sériu koncertov, i keď slovo špeciálne nie je úplne na mieste. Pôjde o akustické turné v rámci divadiel, kultúrnych domov a podobných priestorov, čo je síce v tejto dobe už bežné, no my sme to ešte neabsolvovali. Veľmi sa na to teším, pretože mám už teraz vymyslenú celú scénu a to, ako by mala naša akustická premiéra s kapelou vyzerať.
Rozmýšľala si aj o nejakých hosťoch? Na albume máš duet s Bystríkom...
Bystrík už na jednom mojom turné hosťoval, ale je pravda, že sme spolu nespievali, takže to možné je. Úprimne som ešte nad nikým príliš nepremýšľala, no do jari sa toho ešte môže naozaj veľa zmeniť.
V jednom rozhovore si spomínala, že si si zakázala písať texty o niečom, čo si nezažila. Takže to môžeme chápať tak, že v starších piesňach nie je vždy úplná pravda?
Tak napríklad na druhom disku albumu Gemini boli pesničky, ktoré som si úplne vymyslela. Ja mám veľkú fantáziu a všímam si ľudí okolo seba – keď vidím, že sa niečo deje, tak si to postupne pretransformujem aj do textu. Mnohokrát sa tak stalo, že som písala o niekom inom – raz dokonca aj o potkanovi, takže to som si evidentne vymyslieť musela. (smiech) Pre mňa to bola istá forma hrania sa. Teraz som si však povedala, že idem natvrdo do seba a že "vyškrabem" všetko, čo ma nejakým spôsobom omína. Za tie dva roky od posledného albumu sa toho stalo naozaj mnoho, a to som jednoducho zo seba vypísať musela. Ignorovať to nešlo.
V tvojom notese si pred nedávnom uverejnila príspevok, v ktorom si v súvislosti s novým albumom písala aj o odcudzení od priateľov...
Ja som sa v podstate takmer úplne uzavrela od vonkajšieho sveta. Počas obdobia, kedy píšem album, sa strašne málo objavujem medzi ľuďmi, nepozerám televíziu, veľké množstvo času trávim pri klavíri a pri gitare, a nahrávam. Je to naozaj vyčerpávajúce obdobie, a keď mám pravdu povedať, toto bolo asi najťažšie. Chodila som spávať o piatej ráno, vstávala o desiatej doobeda a takto to šlo niekoľko týždňov v kuse. Tým pádom som zanedbávala všetkých svojich kamarátov, svoje okolie a dookola sa všetkým iba ospravedlňovala. Teraz, keď už je album vonku, som sa im konečne ozvala, že žijem a že môžeme ísť niekam von.
Kto bol teda prvý, s kým si vyrazila?
Myslím, že to boli kamarátky, ktoré mám ešte z detstva. Vtedy som bola doma, a tak sme si zavolali a vyrazili na kávu. Bolo to príjemné a konečne som vypla...
S Marošom Kachútom spolupracuješ už 8 rokov. Vieš si predstaviť prácu na albume aj s niekým iným?
Nemám pocit, že by som mala niečo meniť, pretože Maroš je pre mňa absolútne overený človek. Je to zvláštne, ale my sme si tak nejako klapli od prvého albumu. Márne by som hľadala v pamäti niečo, v čom by sme si nesedeli, poprípade moment, kedy mal on iný názor na vec ako ja. Každopádne, Maroš je ten typ človeka, ku ktorému keď prídem a odovzdám mu svoju predstavu, tak ju tak aj urobí. V žiadnom prípade to nie je ten typ producenta, ktorý by chcel skladby prerábať podľa nejakých vlastných vízií. Možno práve preto sa mi s ním dobre spolupracuje – robili sme spolu aj Cypriána, kde sa presne ukázalo to, že ako producent má jasno v tom, čo sa v súčasnosti hrá. Zatiaľ nemám dôvod na akúkoľvek zmenu. Keby niekto prišiel za mnou a povedal, že poďme skúsiť niečo iného, tak by som možno rozmýšľala, ale aby som ja šla za niekým a ponúkala sa... Taká naozaj nie som. Ak má niečo takéhoto prísť, tak to príde samo.
Máš na albume aj jednu skladbu, kde hráš na klavíri – je teda možné, že ťa na koncertoch uvidíme viac za klavírom než s gitarou v ruke?
Ja si ten klavír rada strihnem na koncerte, akurát ho nie vždy máme so sebou. Sú priestory, kde klavír je, ale v iných prípadoch by bolo absurdné používať syntetizátor, keďže to nie je ono. Už v detstve ma ten nástroj fascinoval. Moja mama tri roky nepočúvala nič iné, len to, že chcem klavír. Keď som sa napokon dozvedela, že pôjdem študovať na školu, kde ho majú, tak som bola najšťastnejšia na svete. Niektoré dni som pri ňom trávila viac času, než pri knihách, takže ma musela vychovávateľka vyháňať, aby som sa konečne šla učiť. (smiech) Nakoniec som si klavír zadovážila aj domov, aj na byt – potrebujem ho mať okolo seba. Niekedy mám pocit, že na ňom hrávam častejšie ako na gitare.
Mnoho tvojich fanúšikov hovorí, že sa práve vďaka tebe začali učiť hrať na gitaru...
Je to úžasný pocit, keď mi niekto napíše, že som ho k tomu inšpirovala. Ak týmto spôsobom dokážem motivovať ľudí a dať im niečo viac, tak to potom má zmysel. Veľakrát som už na koncertoch podpisovala gitary, dokonca si s niektorými aj na chvíľu zahrala...
S fanúšikmi sa stretávaš relatívne pravidelne – stalo sa, že sa niektorý z nich stal aj tvojim reálnym priateľom?
Ťažko povedať, ale čo sa fanklubu ako takého týka, tak myslím, že nie. V priebehu mojej kariéry som samozrejme spoznala ľudí, s ktorými si ešte stále vyrazím von, ale tí to stretnutie so mnou nejako extra neprežívajú. Nechcem povedať, že v prípade mojich obdivovateľov tam je nejaký odstup, ale ten vzťah jednoducho má podobu interpret/fanúšik.
Peter Nagy sa nedávno vyjadril, že nikdy nemal toľko spolužiakov a kamarátov, ako keď sa stal známym. Tiež sa ti ozývajú aj spolužiaci zo škôlky?
Inak toto povedal aj mne, keď som začínala. (smiech) Ale je to naozaj pravda – nikdy som nemala toľko známych, kamarátov, bratrancov, sesterníc a spolužiakov zo všetkých možných aj nemožných škôl. Ozývajú sa mi dokonca aj ľudia, ktorí nosia také isté priezvisko ako ja. Neviem prečo to niektorí z nich robia, no v pár prípadoch som aj rada, pretože sa mi ozvú známi, ktorých som nevidela celé roky. To je však skôr výnimka potvrdzujúca pravidlo. Ja som sa nikdy nestavala do polohy, že by som bola nejaká hviezda. Bežne chodím po ulici tak, že si ma nikto nevšimne. Mám pocit, že som ten typ človeka, ktorý zapadne do davu, čo mi napokon aj vyhovuje, pretože nie som veľmi rada stredobodom pozornosti. Spomínam si na jednu príhodu, kedy mi niekto napísal: "čau, poznáme sa a kamarát mi to nechce veriť. Minule sme išli spolu električkou, tak mu to prosím ťa potvrď." Na to som mu odpovedala, že je to síce pekné, ale ja som električkou nešla už asi sedem rokov...
--
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Jakub Gulyáš
