Svet patrí tým, čo sa neposerú. Každý, kto je aspoň letmo oboznámený s tvorbou amerického spisovateľa Charlesa Bukowskeho, vie, že túto vetu inšpiroval jeho život sám. Možno nevedome sa ňou inšpirovala aj prešovská alternatívna rocková štvorica Papyllon, ktorá minulý rok vydala svoj rovnomenný debut.
Ako prijalo Papyllon východoeurópske publikum, aké je to vystúpiť ráno z auta v mínus 22 stupňoch, ako sa na ruských cestách hľadá asfalt a ako neprepadnúť ponorkovej chorobe, keď sa celý životný cyklus zmení na cestovanie a hranie? To všetko sa dozviete v našom rozhovore s gitaristom Richardom Rácom, basgitaristom Jakubom Pastorákom, bubeníkom Lukášom Lackom a spevákom Bohušom Hajduchom.
Ako s odstupom času hodnotíte váš albumový debut?
Rišo: Trošku sme sa posunuli a teraz by sme to už asi urobili lepšie a inak, ale aj o tom to je.
Na turné ste pribrali ďalšieho člena, druhého gitaristu Juraja Šoltisa. Prečo?
Jakub: Potrebovali sme pokryť spektrá, ktoré sú na nahrávke. Chceli sme ich mať na koncertoch naživo, napríklad aj perkusie by skrátka nemal kto hrať. Potrebovali sme vykryť viacero gitarových plôch.
Drvivá väčšina slovenských kapiel sa orientuje na západ, prirodzene najmä do Čiech, tí ambicióznejší aj ďalej. Vy ste sa však rozhodli obrátiť pozornosť na východ, doslova, "proti prúdu".
Jakub: Neviem, či v tom bol špeciálny zámer, ísť na východ. Skrátka len prišla taká ponuka, možnosť vyskúšať to, a myslíme si, že to dopadlo super. Nehrali sme nejak ďaleko na západe, takže to nevieme adekvátne porovnať, ale z rozprávania ľudí v Rusku či na Ukrajine sme pochopili, že je veľmi-veľmi zriedkavé, aby sa v tamojších kluboch ukázala kapela, akou sme my.
Lukáš: Bola možnosť, tak sme ju využili, určite nebolo zámerom ísť proti nejakému prúdu. Chceli sme hlavne hrať mimo Slovenska, a už ani tak nešlo o to, kde.
Ako v praxi vyzeral cestovno-koncertný proces? Bol vôbec čas vychutnať si nejakú krajinu? Alebo je to v rámci turné nemožné?
Jakub: Povedal by som, že tie krajiny sa nám zliali do takej "šede", a asi to bolo spôsobené aj marcovým počasím. Na druhej strane nás mimoriadne prekvapili niektoré mestá, ktoré oproti zvyšku vyslovene žiarili. Keď sme však prešli viac na západ, na Pobaltie, tak sa to celé nejak zlomilo a už bolo vidno, že krajiny boli v značne inej réžii.
Rišo: Dá sa povedať, že to bolo dosť pracovné, hrali sme takmer každý večer koncert, predtým bolo potrebné prísť do klubu, všetko nastaviť a nazvučiť. Potom samotný koncert, to už bolo 11-12 hodín, do hotela spať, ráno raňajky, sadnúť do auta a stráviť ďalších 4-5 hodín na ceste, čo už bol vlastne čas ďalšej zvukovky. My sme si to určite užívali, ale asi nie z hľadiska nejakého cestovania.
Lukáš: Niekedy sa po koncerte ani nespalo a išlo sa rovno do ďalšieho mesta, pretože tam to v praxi vyzerá asi tak, že máš mesto, potom fugu, dlho-dlho nič, a ďalšie mesto. A aj keď navigácia oznamovala štvorhodinovú cestu, reálne bolo tých hodín často deväť. Pre mňa osobne boli cesty asi najhoršie, zobralo to hrozne veľa času. Ale určite sme si to užili, najmä keď sme si už zvykli na režim. Videli sme aj iné mestá ako Moskvu a Petrohrad a určite to stálo za to, ľudia boli veľmi milí.
Zdroj: Ondrej "Ryon" RychnavskýRusko, 2018 - viac fotografií z turné kapely PapyllonCesty sú tam teda ešte horšie ako na Slovensku?
Lukáš: Určite je to horšie ako na Slovensku. Hľadáš kus asfaltu, ktorý je celý, a nevieš ho nájsť, strašne veľa rozbitých ciest. Keď sme našli diaľnicu, tak to bol úplný raj. Boli úseky, kde nebol ani asfalt. Išli sme napríklad asi 30-kilometrovým úsekom po hline a kameňoch. A to do Volgogradu.
Rišo: Ideš do metropoly a cítiš sa ako na traktore. Nahovoriac o veľmi zvláštnych pravidlách premávky.
Čo znamená "zvláštne pravidlá premávky"?
Jakub: Napríklad tam neexistujú pruhy. Je jedno či máš trabant alebo dvojmiliónové auto, ale každý tam "pare" ako môže. Im sú cesty úplne ukradnuté.
Rišo: Bolo pomerne bežné, že my sme šli po tých "tankodromoch" rýchlosťou 15-20 km/h a okolo nás niekto prefrčal 60-kou. Na bavoráku, často bez nárazníka. Je aj dosť možné, že ja som zapríčinil na Ukrajine nehodu, ale to sa doteraz presne nevie.
Lukáš: Týpek za nami nejak nedobrzdil, ani netrúbil ani nič, len som v spätnom zrkadle videl, ako sa vysypal do priekopy. My sme išli ďalej. (smiech)
Aké boli všeobecné reakcie publika na vašu hudbu? Máte z turné nejaké pamätné, intenzívne zážitky?
Bohuš: Vstup do Ruska z Kyjeva. To bol náš v poradí tretí koncert. V aute sme strávili dokopy 18 hodín, celú noc od tretej rána, cestovali sme cez ruskú hranicu, na ktorej sme museli vyhadzovať všetku batožinu von z auta. Večer sme kompletne rozbití a unavení prišli do mestečka s názvom Yelets. Vošli sme do klubu, kde to vyzeralo ako v nejakej pofidérnej pravoslávnej obývačke so všakovakými gýčmi a postavičkami. Dievčatá tam z nás boli úplne mimo, akoby nikoho takého v živote nevideli, len na nás s úžasom pozerali. Mali sme pocit, že na nás skutočne čakali.
Potom sme začali hrať a napriek tomu, že tam bolo asi 20 ľudí, atmosféra bola neskutočná. Po koncerte nám začali nosiť všelijaké dary - domáce sušienky, našu spoločnú anime kresbu, dostal som dokonca krížik od pravoslávneho kňaza, ktorý sa tam najviac rozbíjal, dávali nám tam domáce pivo, víno, korbáčiky... Ľudia boli skrátka skvelí.
Jakub: Ja osobne som veľakrát cítil nefalšovanú radosť. Ľudia sa z nás fakt úprimne tešili a niektorí dokonca nemohli uveriť, že sme k nim naozaj prišli zahrať. Tí, čo nás poznali, si vedeli spočítať, že sme 6000 kilometrov od domova. A vedeli to oceniť.
Lukáš: To bolo fajn, a potom fajn moment bol aj v Stavropole, kde bol prvýkrát vyslovene fullhouse.
Takže v odľahlejších ruských mestách nie sú veľmi zvyknutí na vám podobné kapely?
Rišo: Vraveli nám, že tam zahraničné kapely skrátka vôbec nechodia. Občas na nás aj pozerali, že prečo sme prišli. Hrajú tam maximálne domáce kapely, s ostatnými nemajú kontakt.
Lukáš: Mali sme v niektorých mestách predkapely a bolo to také, povedal by som, "zaujímavé", šlo väčšinou o naozaj začínajúce, amatérske kapely, pokúšajúce sa hrať alternatívny rock.
Bohuš: Keď sme sa pýtali mladých, tak nám vraveli, že presne také veci tam teraz fičia, alternatívne, všetko sa točí okolo "indie" scény. Teraz fičí v Rusku to, čím sme my tu, až by som povedal, presýtení. Ako keby tam ten trend prišiel len nedávno.
Ktorá krajina vám učarovala najviac? A je pravda to, čo sa zvykne hovoriť, že "zima jak v Rusku"?
Lukáš: Keď sme boli v Moskve, ľudia zo Slovenska pridávali na internete fotky ako chodia vonku na bicykloch, svietilo slniečko, teploty okolo 20 stupňov... A tam? Pol metra snehu.
Jakub: Prišli sme do "najteplejšieho mesta", kde malo byť "najnormálnejšie počasie", o piatej ráno, do teploty mínus 22 stupňov a do nenormálneho vetra. Je pravda, že to bolo vo vyššej nadmorskej výške, ale čo nás najviac prekvapilo, že ľudia sa tvárili akoby nič a boli v pohode. Nič, bez čiapky si idú po prechode, v pohodičke...
Rišo: V podstate sme len vybehli von na pár minút urobiť si fotku. A ešte sme prišli príliš skoro a nevedeli sme, kde máme ostať.
Bohuš: Vonku som vtedy vydržal asi 12 sekúnd, akurát som vstal, takže som hneď som utekal naspäť do auta. Raz sme napríklad v Rusku spali v takom brutálne starom paneláku, kde na hajzli nebola ani doska, taký kvalitný rok 1984. Hneď na druhý deň sme prespávali v obrovskom apartmáne v mrakodrape na ôsmom poschodí s vyhrievanou podlahou a elektrickými bicími. Ochutnali sme všeličo.
Lukáš: V Rusku bolo všeobecne mnoho takých kultúrnych šokov. V Yeletsi sme napríklad pozreli z okna do dvora, kde bola v strede detského ihriska rozbitá Lada. Alebo sociálne rozdiely - v jednom meste bolo obchodné centrum s mekáčom a Zarou a za ním brutálne chudobné ghetto. Stačí päť minút a si v inom svete. Rusko nám ale jednoznačne najviac učarovalo, aj preto, že sme tam strávili najviac času, a to ako v kompletných perifériách až kdesi pri hraniciach s Kazachstanom, tak aj v Moskve a Petrohrade, čo sú od zvyšku krajiny úplne rozdielne miesta. Také štáty v štáte, na európsky spôsob.
Dostali ste počas turné aj iné reakcie, napríklad v podobe správ na internete alebo lajkov na sociálnych sieťach, cítite odozvu aj v tomto smere?
Rišo: Najmä na Instagrame. Tam Facebook vôbec nefičí, majú niečo podobné na ten štýl, ale volá sa to inak.
Bohuš: O túto vec sa nám staral ďalší člen tímu Ondrej (Ryon), ktorý riešil sociálne siete a komunikáciu, fotil nás a pridával fotky. Keby to neriešil, tak by nikto na Slovensku ani nevedel, že tam hráme. Aj to bolo super, že sme tam mali Miša, ktorý riešil zvuk, a my sme mohli hrať, a iba hrať.
Takže zobrať so sebou zvukára a fotografa bola dobrá voľba.
Lukáš: Predtým sme nad tým nejak nerozmýšľali, ale počas toho sme pochopili, že asi by to bolo úplne zlé, keby tam neboli. Mišo toho spravil strašne veľa, párkrát tam týpkom dokonca opravoval mix, zaškoľoval ich, a domáci z neho boli úplne mimo, že čo tam vlastne robí.
Mali ste nejaké problémy, čo sa týka organizačných vecí, napríklad komunikácie s klubmi alebo s promotérmi?
Bohuš: V Petrohrade sme mali takú promotérku, čo nám sľúbila neviem čo všetko, potom sa ani neukázala a napísala, že bude asi lepšie, keď nebudeme hrať, lebo sa pre troch ľudí neoplatí. A tam sme paradoxne naozaj hrali pre troch ľudí, čo sme vôbec nečakali, keďže v malých mestách sme mali tak okolo 50. Ale inak v pohode. Čo nás milo prekvapilo, bolo, že nám všade dali najesť, aj keď to nebolo vopred dohodnuté. Jedlo vždy poteší.
Lukáš: V Estónsku bol akurát taký celkom nepríjemný promotér, meškali sme, ale predsa len sme išli cez hranice a tak. Bol strašne nasratý, že sme prišli neskoro, nenechal nás poriadne spraviť ani zvukovku. Je pravda, že tam mal viac kapiel, ale bol to veľmi zvláštny prístup. Toto sme napríklad v Rusku nezažili. Len po tom, čo horelo v nejakom obchodnom centre (Kemerovo na Sibíri, pozn. red.), sa nám v meste Tambov zrušil koncert, pretože klub tam nemal patričné protipožiarne opatrenia. Oni následne celý koncert presunuli niekde do Zušky (pozn. Základná umelecká škola), a nakoniec to bol úplne super koncert s fajn atmosférou. S takým prístupom sa aj hneď lepšie hrá.
Treba povedať, že takéto pankáčske turné si vyžaduje riadnu odvahu. Zomklo vás to ako kapelu ešte viac dokopy alebo naopak nastali aj nejaké osobné roztržky?
Jakub: Pre mňa to bol asi jeden z najlepších zážitkov, čo som v živote mal, a jedno z najlepších rozhodnutí, že som do toho išiel. Boli nejaké škriepky, jasné, ale to k tomu aj patrí a pri takýchto veciach podvedome zisťuješ, či to chceš robiť ďalej. Ja si myslím, že nás to posilnilo.
Rišo: Mne sa najviac páčilo, že na takých cestách sa skrátka nedá pretvarovať. Po 4-5 dňoch už musí byť každý vyslovene sám sebou a každý sa ukázal, aký je. Myslím, že všetci sme sa ukázali v takom tom "normálnom" svetle. Občas prišli "ponorkové stavy", ale veľmi málo. Predsa len, keď vidíš tie isté ksichty 20 dní vkuse, na koncerte, pred ním aj potom, tak občas nemáš náladu, ale úplne v pohode sme to zvládli.
Lukáš: Tiež mi nič nevadilo, ale boli tam také úsmevné momenty, napríklad nakladanie do auta, keď dvaja ľudia už vedeli ako nakladať a ostatní stále doniesli nejakú hlúposť na začiatok len aby robili prieky. Mne osobne už po príchode domov aj chýbal koncert. Ten režim je totiž prekvapivo návykový, ideš niekam, zahráš, vyspíš sa a zas. Aj keď sme mali jeden deň voľno, tak to bolo bez koncertu také zvláštne.
Bohuš: Najväčšie problémy boli okolo vykladania a nakladania, a potom, keď sa kazilo GPSko, tak každý nadával. Alebo keď sme šli 100 kilometrov po nijakej ceste rýchlosťou 30 km/h, alebo keď niekto prešiel dierou (ktorých tam bolo požehnane), všetci začali hučať, že čo robíš, choď pomalšie. Keď bol niekto nasratý, alebo len skrátka nemal svoj deň, tak si sadol dozadu, počúval hudbu alebo si čítal knihu a každý to rešpektoval. Sú také časti dňa, keď skrátka nemáš náladu. Najviac nás však určite spojila hudba. Keď sme dali dobrý koncert, všetci sme z toho boli šťastní.
Nedávno ste hrali na novovzniknutom slovenskom showcaseovom festivale SHARPE, aké máte dojmy?
Jakub: Super skúsenosť, organizačne skvelo poriešené, mali sme tam napríklad holku, ktorá všetko riešila, čo sú presne tie veci, ktoré ti spríjemnia hranie. Tiež dobre riešený backstage, no a samozrejme celá tá idea, že sa vieš dostať do kontaku s promotérmi z iných významných festivalov. Určite to odporúčame všetkým kapelám.
Lukáš: To je dôležité, že na týchto akciách sú ľudia, ktorí rozumejú scéne, môžu si ťa všimnúť a poradiť ti, a pre kapely je to skvelá možnosť ukázať sa. Po koncerte ma napríklad zastavil pán z Eurosonicu, o ktorom sme počuli, že sa teraz bude zameriavať na české a slovenské kapely, a povedal, že sa mu páčilo naše vystúpenie. To bolo veľmi fajn.
Gratulujem k ohlásenej premiére na Pohode, aké máte z toho pocity? Kedy začnú práce na novom albume?
Jakub: Jasné, veľmi sa tešíme, že si to konečne vyskúšame aj tam. Cez leto máme viacero koncertov, väčšinou ide o festivaly na Slovensku, a mali by vyjsť aj nejaké väčšie festivaly na Ukrajine, jeden je už istý. Čo sa týka plánov na nový album, momentálne riešime, ako budeme pristupovať k tvorbe, pretože by sme to možno chceli poňať inak.
Papyllon môžete zažiť naživo na týchto nadchádzajúcich koncertoch:
2. 6. - Žilina, Staromestské slávnosti
30. 6. - Tatranská Lomnica, Tattoo show
5. - 8. 7. - Trenčín, Pohoda
21. 7. - Ternopil, Faine Misto (UA)
27. 7. - Abrahám, Friško fest
3. 8. - Trenčín, Hudobné Pikniky
3. - 4. 8. - Hontianske Nemce, Festival atmosféra
10. 8. - Piešťany, Grape festival
11. 8. - Ľvov, Woodstock Ukraine (UA)
17. 8. - Bytča, Hviezdne noci
18. 8. - Drietoma, Parenica fest
Kapelu Papyllon môžete sledovať na oficiálnych stránkach papyllonband.com a www.facebook.com/papyllonband.
Autor: Matej Kráľ
Foto: Ondrej "Ryon" Rychnavský
