Erik Žigmund, ktorý vystupuje pod umeleckým menom ERØ, sa pod povrchom verejného povedomia pohybuje už nejaký ten piatok. Debutoval singlom Naspäť tam, po ktorom nasledovali albumy Utópia (2021) či aktuálny Child. Na ostatnom ročníku Pohody nielenže vystupoval prvýkrát, ale rovno sa stal aj hosťom Jany Kirschner na hlavnom pódiu. V rozhovore prezrádza, aké je to pre geja, Róma a človeka s citom pre svojskú hudbu snažiť sa preraziť v lokálnych vodách.

Začnem od začiatku, teda veršom z tvojho prvého singlu Naspäť tam: ako sa máš? Ako sa darí? Čo máš nové?

Je to už staršia pesnička. Odvtedy sa udialo veľa vecí. Vtedy som bol ešte na výške a mal som rebelské obdobie. Nechcel som sa stať dospelým človekom, ktorý sa o všetko stará sám. Zrazu som mal veľmi veľa povinností a každý sa ma niečo pýtal. Každý chcel odo mňa niečo. Preto tento verš.

A teda, ako sa máš?

Mám sa fajn. Vyhovuje mi, ako si teraz žijem. Hlavne tento rok sa stalo veľmi veľa vecí, ktoré ma posunuli trošku ďalej. Som za to vďačný. Nechápem, ako sa to všetko stalo. Napríklad ďalší album (Child, pozn. red.) Bolo to náročné, lebo na plný úväzok učím gitaru, čiže od pondelka do piatku som zavretý v zuške, a voľné mám iba víkendy, ktoré trávim väčšinou tak, že chcem úplne vypnúť a trochu si oddýchnuť od detí (úsmev). Počas tohto obdobia bolo ťažké nahrávať album. Myslím si však, že sme to všetci zvládli veľmi super. Ani to netrvalo dlho. Potom sa stala Pohoda a Jana Kirschner, a... Disneyland (smiech)! Splnené sny. Uvidíme, čo ma ešte čaká tento rok. Celkovo som na tom veľmi dobre.

Bol to stres, keď si sa pripravoval na vystúpenie s Janou Kirschner na najväčšom pódiu Pohody?

Najskôr som mal veľký stres. Začalo to tak, že sa mi ozvala prvá. Ja som vôbec nevedel, čo sa bude diať. Potom som komunikoval s Janinou manažérkou. Mali sme jednu skúšku, ktorá trvala polhodinu, a tie dve skladby z Pohody sme si zahrali raz. Mal som z toho dobrý pocit, lebo sme si po hudobnej stránke veľmi sadli. Preto som sa nebál, že keby sa niečo stalo, vedeli by sme sa podržať medzi sebou. Stále som však myslel na to, že nejdem vystupovať kdesi v podniku, ale na hlavné pódium festivalu Pohoda. Keď som tam už stál, vôbec som nemal trému. Stále som tomu neveril a ani teraz neverím tomu, že sa to stalo, ale išiel som si to užiť. Ja si pamätám, že som Janu počúval ako malý ešte na kazetách. V cudzom meste, Modrá a tieto. Veľmi som si to užil. Stres som mal skôr z vlastného koncertu.

Niekedy to býva tak, že človek si tie bezprostredné pocity po verejnom vystupovaní nepamätá. Ty si pamätáš, ako si sa po tomto koncerte cítil?

Mal som predovšetkým jeden pocit – úplnú eufóriu, extrém, že lietam niekde v oblakoch. Vôbec si nepamätám, ako som spieval alebo ako som hral. Ani ako to znelo. Vôbec. Po skončení koncertu som zostal úplne ticho. Asi dve hodiny som nič nehovoril, len to všetko vstrebával. Chodili za mnou ľudia a hovorili, aké to bolo super, a ja som bol ticho (smiech). Ešte aj moji rodičia a celá moja rodina tam bola, objímali ma a ja som to celý čas len vstrebával. Až keď som videl videá a instagramové stories, dal som si dokopy, čo sa vlastne stalo.

V akom rozpoložení treba byť alebo akom bode kariéry, aby si človek manifestoval do života Janu Kirschner?

Nepovedala mi, že ako ma našla alebo kde ma našla. Povedala mi, že už ma dlhšie pozoruje. Ale myslím si, že to bolo hlavne kvôli tomu smútočnému pochodu, ktorý bol po útoku na Zámockej ulici v Bratislave. Tam bolo nesmierne veľa ľudí. Tam si ma napríklad všimol aj Michal Kaščák. Ja som dával video z tohto vystúpenia na Instagram a tam to videlo veľa ľudí. Veľa z nich sa aj ozvalo. Myslím si, že toto je ten bod.

Neskôr mi Janina manažérka hovorila, že bola na jednom mojom koncerte, keď som spieval pre Nøir, tanečnú skupinu Dominiky Malenovskej, napísala Jane, že ma tam videla. Jana jej povedala, že ma pozná, ale poďakovala za pripomienku.

Dávala ti Jana ako skúsenejšia kolegyňa nejaké rady k technike spevu či hrania?

Poslala mi pár skladieb, čo si ideme skúsiť. Ja som si ich nacvičil asi deň predtým, takže som to ani nevedel naspamäť, iba som si to pozrel na gitare. A to som bol najskôr v tom, že nebudem hrať na gitare, iba spievať. Na skúške som jej ukázal, ako som si ich nacvičil. Mala slzy v očiach a zimomriavky. Pre mňa to bolo veľmi cenné. Musí to byť krásny pocit, keď niekto iný hrá tvoje skladby a stotožňuješ sa s tým. Nejaké rady mi nedávala. Nechávali sme tomu voľný priebeh, ako sme to cítili. Nemali sme rozložené ani to, že kto bude kedy spievať alebo kto bude komu robiť druhý hlas. Bolo to viac-menej improvizačné. Išli sme si len zahrať. Nešli sme sa ukazovať, že akí sme veľkí hudobníci, len že nás to baví.

Jana Kirschner je považovaná za jednu z najrešpektovanejších slovenských speváčok. Bola vážna alebo bola vaša spolupráca úplná "prča"?

Bola to "prča" (úsmev). Ona je veľmi pokojný človek. Vôbec si ju neviem predstaviť vystresovanú alebo agresívnu. Vôbec! Robili sme hovadiny aj v backstage. Nasmiali sme sa. Bolo to uvoľnené a priateľské. Povedal by som, že je taká punkáčka. Nezdá sa.

Rozprávali ste sa, že by ste spolu niečo nahrali?

Rozprávali sme sa o tom v aute cestou zo skúšky. Ešte sa dohodneme, ale myslím si, že Pohodou to neskončilo a dúfam, že to ešte bude nejako pokračovať. Nejako mi naznačila, že by sme mohli urobiť aj spoločný song. Uvidíme, nechávam to otvorené. Nechcem ani ja na ňu tlačiť.

TIP: ERØ mal na Pohode tento rok aj samostatný koncert. Viac v reportáži

Na albume Utópia si už spolupracoval s populárnou speváčkou. Ako prišlo k featuringu s Norou Ibsenovou?

My sme sa už poznali cez hudobnú sféru, Instagram a podobne. Raz prišla na môj koncert, asi pol roka pred nahrávaním toho albumu, a na konci už bolo veľmi málo ľudí, tak sme si spievali a robili, čo sme chceli. Hrali sme si Amy Winehouse a takéto veci. Zistili sme, že nám to spolu celkom ladí. Povedali sme si, že spolu niečo musíme urobiť. Keď som rozmýšľal nad spoluprácami pre tento album, napadla mi hneď ona. Vybral som pieseň Vôňa a podelili sme si ju.

S kým by si chcel ešte spolupracovať, pri kom by si mal pocit, že si sa posunul ďalej?

Teraz celkom počúvam elektronickú hudbu a veľmi sa mi páči Fallgrapp. Nechcem veľmi zabŕdaať do ďalších naplánovaných vecí, ale chcem ísť trošku do väčšieho zvuku a elektroniky. Potešila by ma spolupráca s Fallgrapp alebo Isama Zing či Blame Your Genes. Čo sa týka speváčok a spevákov, Erika Rein. Už sme sa rozprávali, že by sme mohli spolu niečo urobiť.

Všimol som si, že ťa na Instagrame followuje FVLCRVM. Teraz hovoríš, že chceš ísť elektronickým smerom. Je tu spojitosť?

Bolo by to super. Začal som ho počúvať asi až po koncerte na Zámockej po útoku. Vystupoval najprv on, potom ja. Vtedy som si povedal, že wow, toto je taký zahraničný zvuk.

Od začiatku sa vie, že jedným z tvojich najväčších hudobných vzorov je Amy Winehouse. Viackrát si sa tiež vyjadril, že je to kvôli jej autentickosti, lebo podľa teba by mala byť hudba odtlačkom duše. Amy so svojím „odtlačkom duše“ tiež začínala v malých baroch, kým sa nestala extrémne slávna. Bol tvojím plánom vybudovať si takto kariéru, napriek tomu, že Amy to robila v Londýne a ty v Bratislave?

Zo začiatku sa to nijak inak ani nedá. Vyhovovalo mi to. Hudba, ktorú som doteraz robil, bola veľmi intímna. Nehovorím, že by sa nehodila na veľké pódia, ale viac to k sebe išlo v menších podnikoch alebo komornejších divadlách. Určite ma inšpirovala, ale bolo to z mojej vlastnej iniciatívy. V malých podnikoch ma to baví. Doteraz mi to vyhovovalo, teraz chcem trochu zmenu.

Mal si presný plán, ako chceš preraziť, alebo si iba skúšal, čo sa chytí?

Skúšal som a stále skúšam. Nie je to jednoduché. Stále je v čom sa zlepšovať. Nemal som žiadny plán. Snažil som sa prijať každú ponuku, aj keď to bolo zadarmo. Osvedčilo sa mi, že väčšinou na akciách, kde som hral zadarmo, som nadviazal ešte lepšie kontakty, než na takých, kde som mal honorár. Chodil som na open mic, ozýval som sa podnikom, organizáciám a spoločnostiam, ktoré hľadajú umelcov na koncerty, a potom to išlo samo.

Pochádzaš z Trenčína, študoval si konzervatórium v Žiline a neskôr gitaru na VŠMU do Bratislavy. Prečo si zostal na Slovensku, keď si tak inšpirovaný britskou hudbou?

Chcel som si najprv niečo vybudovať tu. Myslím si, že oproti Veľkej Británii je to o niečo jednoduchšie. Nechcem povedať, že moja hudba je neviemaká originálna, ale nerobí ju tu veľa ľudí. V zahraničí je to spektrum oveľa väčšie. Bol by som tam ako ihla v kope sena. Myslím si, že by to tam bolo oveľa ťažšie. Nad zahraničím stále rozmýšľam a myslím si, že k tomu aj dôjde, ale ešte nie je ten správny čas. Chcem si najprv doma vybudovať základňu, aby sa mi lepšie fungovalo vonku.

Nie je však práve v tom problém, že slovenské publikum ťažšie príjme takýto hudobný žáner?

Lepšie sa dá preraziť, keď je obecenstvo a trh menšie.

Asi to chcelo veľa odvahy vyjsť na trh s hudobnou kožou, ktorá je tak špecifická, však? Poľahky sa mohlo stať, že osloví len veľmi malú skupinu ľudí a tvojich kamarátov.

Určite som mal z toho obavy, ale stále som si hovoril, že treba byť sám sebou. Je to klišé, viem. Rozmýšľal som nad tým, čo chcem vlastne robiť a veľa hudobníkov jednoducho našlo ten svoj smer cez seba a svoju cestu si vybudovali tým, že možno vytvorili aj nejaký nový žáner. Vždy je pre mňa viac, keď počujem hudobníkov, ktorí prídu s niečím novým. Napríklad spoja viaceré žánre dokopy. Alebo majú diametrálne iný štýl spevu, než na ktorý je spoločnosť zvyknutá. Nová hudba ľudí viac priláka. Počúvam veľa mainstreamu, ale nechcel by som sa doňho zaraďovať. Chcem byť stále svojský.

Nechceš byť populárny?

(Smiech.) Možno hej, ale nie je to priorita. Napríklad aj Katarzia začala s folkom alebo ako vlastne nazvať jej skorú tvorbu, vybudovala si celkom peknú cestu a teraz sa jej veľmi darí. V tomto ma inšpiruje, že si treba ísť za svojim.

Na druhej strane je práve Jana Kirschner, ktorá išla najprv cestou mainstreamu a až teraz si robí, čo chce. To je tiež cesta.

Chcem hlavne robiť, čo ma baví. Nechcem byť populárny. Ak sa to podarí, bude to super, ale hlavne chcem, aby ma to naďalej bavilo. Ak sa to má niekedy stať mojou prácou, nechcem to robiť kvôli ostatným, ale hlavne kvôli sebe.

Povedal si, že nová hudba ľudí viac priláka. Nie je to pre teba viacnásobná devíza? Si Róm, gej a ešte aj robíš hudbu, ktorá nie je mainstreamová.

(Smiech.) Určite áno. Ale ako som povedal, robím to pre seba a nezáleží mi na tom, čo si myslia ostatní. Aj keby som robil niečo bližšie k mainstreamu, stále to chcem byť ja.

Kto si? Tromi slovami.

Pokorný. Blíženec, čiže raz tak a raz inak. A temperamentný.

Je vtipné, že hovoríš „temperamentný“, keď máš takú pokojnú hudbu. Mne sa s týmto slovom spája skôr niečo výbušnejšie, vášnivejšie... Možno drum and bass (smiech).

(Smiech.) Vysvetlím ti to. Doteraz som skladal hudbu, ktorá bola, samozrejme, od srdca, ale bolo to všetko zo skutočných udalostí. Väčšinou na základe vzťahov. A bola to naozaj katastrofa. Takže som nemal ani o čom inom písať. Najlepšie sa píše o takýchto depresívnych veciach, lebo sa z toho môžeš vypísať. Mne to aj veľmi pomáhalo. Lenže teraz už dlhšiu dobu nič také nezažívam.

Už ti je lepšie, takže máš koniec kariéry (smiech).

Je mi lepšie, ale skladám nové veci. Cítim, že sa to mení. Akoby sa za mojimi dvomi albumami urobila čiara.

Tip: Prečítajte si o debute Erika Žigmunda viac

Utópia ťa predstavovala. O čom je oproti nej Child?

Child je celkom podobný album, ale idem ešte hlbšie do seba. Riešim tam možno aj to detstvo, keďže sa to volá Child. Je to trochu dospelejší album než Utópia.

Dospelé dieťa?

Áno. Utópiu milujem, ale teraz by som ju už urobil inak. Bolo to jednoduché, čo sa toho spevu aj zoskupenia týka. Bola tam gitara, spev a cajón. A ešte husle a klavír. Stále mi to pripadalo také, že je to prvý album. Tento druhý je prepracovanejší. Aj texty boli dospelejšie.

Kedy si získal pocit, že si vyrástol?

Nebol to bod. Teraz a už som dospelý (smiech). Postupne. Hlavne, keď som sa začal viac starať sám o seba. Mám teraz hypotéku, všetko si platím sám, bývam sám. Vediem dospelý život a nevolám kvôli každej hovadine rodičom. Aj čo sa vzťahov týka, už to neriešim ako predtým. Pozerám sa na to s nadhľadom. Aj keď počúvam niektoré moje plačlivé skladby. Už sa celkom smejem.

Cítiš sa vtedy trápne?

Nie, to vôbec. Ja som to robil s tým cieľom, aby možno niekomu pomohli. Keď som dostával reakcie, niektorí hovorili: „Toto mi veľmi pomohlo, úplne si mi ulahodil touto skladbou.“ Som rád za všetky skladby, ktoré mám doteraz vydané, len už ich teraz beriem inak a nie som v tomto taký citlivý ako predtým.

Keď už sa bavíme o vzťahoch, ako vnímaš atmosféru v LGBTI+ komunite s odstupom niekoľkých mesiacov od teroristického útoku na Zámockej v Bratislave.

Tá udalosť pochopiteľne urobila veľký rozruch. Má to aj výhody, aj nevýhody. Viac ľudí sa začalo o komunitu zaujímať, a tým pádom ju aj podporovať. Tým, že sa to viac dostáva do médií, sa však zvyšuje aj tá negativita a agresivita ľudí.

Napríklad z vlastnej skúsenosti, vystupoval som v Ranných novinách TV JOJ. Mal som na gitare dúhový popruh. Potom som si na Facebooku všimol diskusiu pod videom z tejto relácie. Iba som pozeral. Vždy som tie komentáre vnímal tak, že, preboha, tí ľudia nič iné nerobia celý deň len komentujú. Vôbec som to nebral vážne. Prvýkrát sa to týkalo mňa a nedotklo sa ma to veľmi, len to bolo odporné.

Napriek tomu mám pocit, že nech sú reakcie akokoľvek extrémne, už aj u nás pribúda queer umenie. Je tu napríklad Vojtik, čo na neho hovoríš?

(Úsmev.) On je zlatý. Spoznal som ho v Banskej Bystrici na QueerTime, keď som tam vystupoval. On tam bol ako Cassandra. My sme si úplne sadli, lebo sme obaja cigáni. No dovidenia. Veľmi sa mi páči, čo robí. Je to veľmi dobrý začiatok. Počúval som EP-čko, ktoré vydal a myslím si, že je to prínosné pre Slovensko.

Od nás oboch je mladší, no i tak je veľmi inteligentný a rozvážne sa vyjadruje. Mňa fascinuje, že aj keď jeho Detviansky sen rieši de facto smutné veci a pôsobí na mňa ako Lana Del Rey, vôbec sa nenecháva strhávať emóciami.

Veľmi dobre vie, čo robí. Je to vidno. Neviem, či má nejaký cieľ. Už teraz sa mu veľmi darí.

S ním by si nechcel mať featuring? To by bolo silné na niekoľkých frontoch. Gaypower, Romalepower, Altpower!

(Smiech). Uvidíme. Môžeme. Neviem si to teraz predstaviť.

Myslíš si, že má slovenská queer hudba perspektívu prežiť alebo je to len momentálny trend kvôli teroristickému útoku?

Ťažko povedať. Ja si myslím, že je to skôr o slobode. Možno tí ľudia to vidia tak, že hudba, ktorú robíme, je úplne voľná. Nedržíme sa nejakých pravidiel. Nezaraďujeme sa do žánrov. Možno to sa im na tom páči. Nie je to podľa mňa queer hudbou. Beriem to optimisticky a verím, že to tak aj zostane.

Posledná otázka: chcel by si stále ísť Naspäť tam?

Už nie. Vôbec. Tú skladbu som napísal pred štyrmi rokmi. Ani tam by som nechcel ísť. Teraz je mi dobre. Teším sa na to, čo bude ďalej. Teraz mám pozitívnu vlnu. Pracujem na sebe. Už by som to nechcel vrátiť naspäť, lebo by som musel začať odznova. Možno by to síce šlo rýchlejššie, lebo už by som sa nemusel hľadať. Ale aj tak nie. (smiech)

Autor: Marek Majzon