Po 28 rokoch do Bratislavy opäť spoločne zavítali dve žijúce legendy svetovej jazzovej scény - pianista Chick Corea a vibrafonista Gary Burton. Hudobníci, ktorí spolu hrávajú už takmer 40 rokov, sa v roku 1983 predstavili v Športovej hale Pasienky. V sobotu večer bola dejiskom ich vystúpenia Incheba Expo Aréna, kde predviedli svoj pohľad na hudbu umelcov, ktorí ich počas rokov inšpirovali.

Pódiu bez akýchkoľvek ozdôb, len s niekoľkými svetlami a reproduktormi, dominovalo veľké krídlo a vibrafón. Zaujímavo však bolo riešené oddelenie nevyužitého priestoru haly C za publikom. Veľká biela plachta prispela nielen k lepšej akustike ale aj k prekvapeniu Chicka Coreu, ktorého prvé slová zneli: "Toto je zvláštne miesto". Slávny klavirista a skladateľ vzápätí krátko pripomenul ich prvé vystúpenie v slovenskej metropole a následne uviedol úvodnú skladbu večera - Love Castle.



Dvojica inštrumentalistov s výnimkou prídavkovej časti uvádzala krátkymi príhovormi každú pieseň, pričom pri mikrofóne sa striedali. Hneď druhú skladbu Alegria z ich poslednej spoločnej nahrávky The New Crystal Silence (2008) hudobníci odštartovali vyťukávaním na nástroje, čím naznačili jej rytmický ráz a inšpiráciu flamencom. V prvej polovici koncertu, ktorý predelila približne polhodinová prestávka, ďalej predstavili svoje "súkromné jazzové štandardy" - hudbu iných umelcov, ktorá ich najviac ovplyvnila. Najskôr odznela ich verzia piesne Chega De Saudade od Brazílčana Antonia Carlosa Jobima, ktorá je považovaná za vôbec prvú skladbu v štýle bossa nova. Dvojica si pripomenula aj ďalších slávnych skladateľov - Sonnyho Clarka interpretáciou Can't We Be Friends, či Kurta Weilla súčasne s legendárnym jazzmanom Milesom Davisom, keďže predviedli jazzovú verziu Weillovej piesne My Ship z albumu Miles Ahead (1957). Corea a Burton prvú časť vystúpenia ukončili zaujímavou jazzovou poctou jednej z najväčších postáv klasickej hudby s názvom Mozart Goes Dancing.

Aj druhá časť vystúpenia fenomenálnych hudobníkov sa niesla v podobnom duchu. Najskôr si uctili tvorbu jazzového pianistu Buda Powella, nechýbala však ani pocta The Beatles (Eleanor Rigby), či hudbe bebopového trubkára Dizzyho Gillespieho. Jeden z najslávnejších albumov jazzu - Time Out (1959) od Davea Brubecka - hudobníci pripomenuli kúskom Strange Meadow Lark, ktorý je podľa Coreu najmenej známou skladbou z tejto nahrávky. Popri štandardoch a "coveroch" však k vrcholom jednoznačne patrila vlastná tvorba Coreu a Burtona. Najprv zaujala melancholická Brasilia (2008) a neskôr aj jeden z najväčších "hitov" Chicka Coreu - La Fiesta. Tá bola prvým prídavkom po tom, ako si publikum potleskom vyžiadalo hudobníkov naspäť na pódium.

Definitívnou bodkou nasledovanou zaslúženým standing ovation bol slávny jazzový štandard Blue Monk od Theloniousa Monka, ktorého chytľavú melódiu si neskôr počas odchodu z Incheby vypiskovalo viacero návštevníkov koncertu. Ten bol síce plný histórie, no išlo o "výchovný koncert" najvyššej úrovne s organickým vystúpením muzikantov, ktorí sa hudbou stále bavia.

--
Zdroj: SITA, pm
Foto: Igor Daniš - Hudba.sk