Panáčik je postava, ktorú si na slovenskej hudobnej scéne nepomýlite s nikým iným. Mladý hudobník má jasnú víziu a tej sa drží – do dekadentnej elektro temnoty zahalil dokonca aj ľudové piesne. Ako by zaspievali Kolo kolo mlynské Depeche Mode, ak by ich fakt nebavil život? Pozrite si v novom videoklipe.

Iniciátor projektu, Trenčan Tomáš Moravanský, sa venuje rôznym druhom umenia – od filmu, cez divadlo až po hudbu, a v žiadnom žánri mu experiment nie je cudzí. Ako Panáčik realizuje v spolupráci s ďalšími hudobníkmi, výtvarníkmi a divadelníkmi svoje umelecké vízie. Práve toto tvorivé rozpätie dodáva jeho hudobnej produkcii unikátnu príchuť – svoje nahrávky i živé koncerty stavia a graduje s divadelným citom. Patrí medzi vzácne slovenské výnimky, ktoré vnímajú svoju hudbu komplexne a prispôsobujú jej celkový imidž a vystupovanie. Výrazným referenčným bodom sú pre Panáčika jednoznačne 80. roky, s celým ich pátosom, vrátane rúžu na mužských perách.


Tvorba je jeho závislosť

Najnovším počinom Panáčika je album Mrakodrap z tohto leta, na konte už však má úctyhodný počet releasov, zvyčajne v sprievode viacerých videí. Celé to začalo pomerne nevinne: "Asi v 14 rokoch som sa hral v nejakom programe na čistenie zvuku a chcel som skúsiť niečo nahrať. Nahrával som cez mp3 prehrávač a v počítači mi to prišlo nudné, tak som to skúšal otáčať a modulovať. Tak vznikla prvá skladba Claustrofobi. Nenapadlo mi vôbec to niekomu púšťať, bolo to čisto pre mňa. Postupne som zistil, že ma to baví alebo skôr sa z toho stala každodenná závislosť." Nahrávky na 16 albumoch tak predstavujú akýsi Tomášov denník a aj dnes vraj každý deň vytvorí minimálne jednu novú skladbu.

Tí z nás, ktorí majú skúsenosť s umeleckými školami či aspoň ambíciami, môžu voči Panáčikovi pociťovať takmer závisť. Robiť umenie, ktoré je silne štylizované, hýri symbolmi a predpokladá nepochopenie publikom, totiž chce odvahu. Predvádzať synchronizované choreografie v oblekoch v krajine, kde je uniformou spevákov mikina a rifle, tiež. No Panáčik si prispôsobuje svet svojmu umeleckému videniu celkom bezstarostne. Kričí, pochoduje, vedie skupinu postávajúcich "tanečníkov". Od kostí ku chemikáliám, rozprestiera pred nami morbídne príbehy, repetíciou vkladá do obyčajných slov znepokojivé pocity (napríklad "lesné jahody sú lesné" v duete s frontmanom Midi Lidi).

Čo ho inšpiruje? "Vzory nemám, vzory ľudia kopírujú a tomu sa ja celý život snažím vyhnúť, maximálne môžem hovoriť o autoritách a to sú väčšinou osobnosti, ktoré z hudbou majú málo spoločného, ktorých uznávam pre ich prácu, napríklad Immanuel Kant, Matthew Barney či Matthew Perry," vymenováva Tomáš.


Ako potvrdil už aj na dvoch ročníkoch festivalu Pohoda, tvorbu projektu Panáčik je najlepšie vidieť naživo. Až vtedy sa naplno rozvíja jeho teatrálnosť - viac než o koncert ide o performance. Jeho konceptuálne nahrávky určite nie sú pre každého, no zámerom mladého hudobníka nie je provokovať.

"Rozmýšľam nad tým, čo robím, každá vec má iný význam a proces. Myslím hlavne na tú vec a nie na to, či sa to niekomu bude páčiť, robím to hlavne pre seba a dostávam to do foriem, ktoré ma bavia robiť," prezrádza o motívoch svojej tvorby. Vedome sa tak stavia do póz, ktoré si vyžadujú pozornosť, no nerobí to pre lacný efekt. Za Panáčikom vidno poctivú prácu mladého umelca, ktorý hľadá, skúša a baví sa. S otvorenou mysľou si tú cestu temným experimentom môžeme užiť s ním a zažiť niečo nové. Alebo si aspoň zatancovať.

Autorka: Michaela Kučová
Foto: Panacik.com

Súvisiaci interpreti: Panacik