Trenčianske letisko sa v týchto dňoch premieňa na oázu kultúry, umenia a porozumenia. Už v stredu 5. júl privíta svojich fanúšikov festival Pohoda, ktorý je výnimočný svojou atmosférou, precíznou starostlivosťou o návštevníkov a hudobnou dramaturgiou vyzývajúcou k objavovaniu.

Michal Kaščák v rozhovore pre Hudba.sk hovorí o túžbe Pohody byť ostrovom slobody, ale aj strate podpory od Fondu na podporu umenia, či o láske Ukrajincov ku kultúre. Rozhovor vznikol priamo na trenčianskom letisku v piatok 30. júna.

Ste vo finálnej fáze príprav festivalu a funguje to tu ako mravenisko, taký malý zhon, no každý vie, čo má robiť. Koľko ľudí tu aktuálne pracuje?  

Robí tu zhruba 100 ľudí v teréne – brigádnikov a brigádničok. To sú len čisto "stavači", plus ľudia v sklade, plus ľudia "na office", čiže dokopy okolo 150 ľudí. Plus veľmi veľa dodávateľov, čo sa nedá úplne spočítať, lebo oni si riadia stavby sami. Mnohí z nich. Len niektorým dodávame ľudí my.

Minulý rok, keď sa všetko začínalo po pandémii nanovo rozbiehať a opäť ste osviežovali kontakty s dodávateľmi, si hovoril, že časť vecí bola pre vás nejakým spôsobom nová, respektíve ste sa do toho opäť museli dostať. Ako to vnímate tento rok?  

Tento rok máme viac dní na prípravu. Ukazuje sa to ako veľmi dobré rozhodnutie, lebo sa záťaž rozložila na viac dní a funguje to veľmi fajn. Cítime aj to, že minulý rok prebehol normálne, čiže ľudia sú späť. Prišli noví ľudia do hudby a do festivalového sveta. Mnohí z nich sú skvelí, mnohí sú tu prvýkrát tento rok a my sme zatiaľ veľmi spokojní s tímom. Podarila sa nám vytvoriť veľmi srdečná atmosféra v zázemí, som nadšení z toho, ako ľudia chcú pracovať a spoluvytvárať naše festivalové mesto. Zatiaľ ide všetko úplne perfektne.  

Máš koncertný moment, na ktorý sa vyslovene tešíš?  

Mám veľa takých momentov, na koncerty ale chodím výnimočne. Hrá tu veľa kapiel, umelcov a umelkýň, ktoré by som rád videl, chcem sa vždy vedieť postaviť za každého, kto u nás hrá. Mám veľmi rád Vítanie slnka. Tam som vždy a je to jediný koncert, kde som na každom vždy celý čas. Mojím obľúbeným stageom sú Garáže. Potom mám niekoľko kapiel, ktoré sú pre mňa úplne zásadné, ktoré často počúvam doma, na ne sa chodím nabíjať energiou. 

Ktoré to sú v tohtoročnom lineupe? 

Napríklad takí Sleaford Mods, Viagra Boys, Arooj Aftab, Dry Cleaning, to sú kapely, kde určite pôjdem na chvíľku na kraj a počas tých 10-20 minút, čo tam budem, sa budem nechávať presviedčať, že som sa práve celú noc vyspal. Hrdý som na projekt s troma ukrajinskými skladateľmi. Na Pohode bude svetová premiéra troch nových diel, odohrá to Orchester Slovenského národného divadla.  

Som veľmi rád, že som počúval môjho, vtedy pätnásťročného, teraz šestnásťročného, syna a "bookli" sme dvoch sedemdesiatnikov Pete & Bas, ktorí svojím rapom drtia londýnske kluby, alebo ako hlavnú hviezdu Central Cee. Nie je to ten typ bookingu, ktorý často od Pohody ľudia čakajú, ale je dobré, že máme presne jeho, lebo je to aktuálne veľmi vysoko cenené meno z hip-hopovej scény.

Mám pocit, že sa vám podarila fantastická vec aj s Wet Leg, lebo vlastne vy ste ich mali ešte pred tým, ako to celé vypuklo – tento rok už stihli vyhrať Grammy, BRIT Award a na turné ich pozval Dave Grohl.  

S Wet Leg to bol taký malý zázrak. Oslovili sme ich už pred minulým ročníkom, to nevyšlo. Druhýkrát sme ich našťastie oslovili už na skorú jeseň. Vyšlo to tak, že mali akurát deň voľna medzi dvoma koncertmi s Harrym Stylesom, počas pohodového víkendu s ním hrajú vo Viedni, takže nám to veľmi rýchlo potvrdili.  

Potom nastal okolo nich obrovský "boom", získali Grammy a všetci sa z nich idú zblázniť. A čo je ešte lepšie, zaslúžia si to. Okrem mnohých mladých umelcov a umelkýň ma teší, že máme aj Suzanne Vega či Bena Howarda, myslím si, že spoluvytvárajú parádnu skladačku.

Je to tak, že máte na začiatku stanovený cieľ pestrosti a plánovane sa snažíte zachovať nejakú hudobnú diverzitu – vekovú či žánrovú? Alebo to proste prichádza tak nejak plynule? 

Čo sa týka žánrovej rôznorodosti, to je zámer. Nemám rád predsudky, vrátane tých spojených s vekom, preto máme zastúpené rôzne generácie. Svoju úlohu zohráva aj to, kto aktuálne v lete koncertuje, každý rok tak dostáva svoju "farbu a chuť". Medzi najlsilnejšími menami sme chceli zámerne mladšie mená, hudba je podľa mňa v najlepšej kondícii v histórii. Z toho, ako sa nám vyskladal program, mám veľmi dobrý pocit. Dostávame na to fantastické reakcie prevažne zo zahraničných médií a zo zahraničia od kolegov z iných festivalov.  

Aké percento na Pohode sú zahraniční návštevníci a aké Slováci? Cítite nárasty? 

Ľudia zo zahraničia tvoria malé percento. Cez 90 percent sú ľudia zo Slovenska a ukázalo sa to ako veľmi fajn. Keď sme začínali s Pohodou, tak sme mali sen, že budeme niečo ako Sziget a bude sem chodiť veľa ľudí zo zahraničia. Chceli sme robiť kampane v Británii, Nemecku a podobne... A potom sme zistili, že vlastne môžeme byť hrdí na to, že ľudia z našej komunity sem chodia a môžu sa konfrontovať so svetom. Že si Pohodu môžu dovoliť, že ju cítia ako svoj festival. To neznamená, že by sme boli uzavretí. Som rád za každého človeka, ktorý sem príde.  

Ale nechceme robiť kampane, ako to robia napríklad mnohé východoeurópske festivaly. Príďte na festival, kde je lacné pivo, veľká párty a žúr do rána a nechcem ani spomínať rôzne ďalšie triky, ktoré sa používajú. To nám pripadalo vždy trápne.  

Robíš festival cez 25 rokov, máš pocit, že aj festivalové podnebie v Európe sa mení, nejakým spôsobom sa vyvíja? 

Samozrejme, že áno. Mení sa v niečom k lepšiemu a v niečom k horšiemu. K lepšiemu sa mení to, že ľudia majú oveľa vyššie nároky. Napríklad v hygiene, servise a podobne. Nie všetky festivaly to dodržia. Občas, keď čítam niektoré výhovorky, tak mi to pripadá až úsmevné.  

Potom sú väčšie nároky na kvalitu jedla, na pestrosť jedál, na rôzne diéty, vegánske, vegetariánske, bezlepkové, bezlaktózové, rôzne. A to je podľa mňa tiež veľmi dobrý trend. Negatívny trend je, že sa festivalová scéna rýchlo monopolizuje. Spôsobuje to ohromný nárast cien známejších kapiel umelcov a umelkýň. Súvisí to s bojom o exkluzivitu. My nemáme šancu v tomto boji zohrať takmer žiadnu úlohu. A nechceme sa stať súťasťou korporátneho umeleckého sveta. 

Aké sú potom následky vo festivalom prostredí? 

Tí najsilnejší si pýtajú stále viac a mladé neznáme kapely sú tlačené príliš dole. Je to vidieť vo Veľkej Británii, kde je prepad návštevnosti v kluboch, no veľké arénové šou sú vypredané. Ja mám pocit, že to je zlá cesta, kluby sú základ scény. 

Festivaly sa tiež čoraz viac podobajú. Vytrácajú sa "ekonomicky nevýhodné" veci, ako sú rôzne ľudsko-právne aktivity, diskusie, rôzne orchestre a rôzne "šialené" projekty. Kedysi sa v tom festivaly prekonávali, kto bude kreatívnejší, a teraz sa to mení. Za festivalmi stoja často ľudia, ktorých umenie vôbec nezaujíma. Preberáme chyby z ostatných "priemyslov". Umeniu to podľa mňa škodí.

Tento rok vám asi trochu skomplikovala život dopravná situácia v Trenčíne súvisiaca s opravou mosta a ciest. Myslím si, že Rammstein urobil v tomto dobrú prácu, záťažový test. Akú máte prípravu v tomto smere? Okrem toho, že ste pridali jeden deň a chcete, aby prišlo viac ľudí už v stredu.  

Úplný základ je ten jeden deň navyše, lebo ľudia majú oveľa viac času na príchod. Sme radi, že Rammstein dopadol dobre. Spolupracovali sme s nimi aj na vypracovávaní projektu, respektíve ich firma napokon vypracovala projekt aj pre nás. Pristúpili k tomu veľmi zodpovedne. Dalo sa čakať, že odchod bude problematický. Máme obrovskú výhodu, že odchod sa u nás bude rozkladať na dlhý čas, začne v sobotu po konci veľkých scén a máme čas celý ďalší deň. Tam vidím tiež našu obrovskú výhodu.  

Máte ešte jednu novinku tento rok, spoplatnené detské lístky. Bolo to pre vás ťažké rozhodovanie?  

Áno. A nemám z toho radosť, v budúcnosti budú mať malé deti opäť vstup zdarma. Súvisí to s tým, že sme po pandémii prišli o všetkých partnerov vo Family Parku. Išlo to do takých nákladov, že sme si povedali, že niekto by sa o tie náklady mal postarať.

Minulý rok sa nám podarilo vypredať festival, a napriek tomu festival skončil na nule. Hovorili sme si, že ak chceme prežiť, musia byť ľudia ochotní sa na fungovanie festivalu poskladať - vrátane Family Parku.  

Ako je to v tejto biznis sfére, je všeobecná vôľa podieľať sa na takýchto kultúrnych podujatiach? 

Kolegyni Dominike sa podaril zázrak a máme viac partnerov ako sme mali minulý rok. A máme aj väčší príjem od partnerov ako minulý rok, čo je skvelé. Rád sa chválim aj takýmito vecami.  

To je fantastické. 

Je to fantastické, ale tie rokovania sú každý rok ťažšie a ťažšie. Kultúra skutočne dostala pomerne tvrdú ranu pandémiou. Veľa ľudí sa zľaklo, že môže sa stať, že podujatie nebude, čiže máme ťažšiu pozíciu ako bola. Nárast všetkých možných nákladov je tak veľký, že by sme partnerov potrebovali ešte viac, respektíve by sme potrebovali ešte silnejšiu podporu. Podľa mňa to stojí za to.  

A čo podpora z verejných zdrojov?

S Fondom na podporu umenia sme zažili paradoxnú situáciu. Po pandémii sme sa ocitli v ekonomických ťažkostiach. Držali sme dva roky pokope celý tím, platili sme nájmy a iné náklady, takže to nie je niečo, za čo by sa ktokoľvek z umeleckej scény mal hanbiť. Je to prirodzený následok toho, keď nechcete vyhodiť najlepší produkčný tím v krajine a udržíte kontinuitu, aby ste mohli pokračovať v príprave festivalu tak, ako treba. 

Paradoxne, práve v takejto chvíli sme prišli sme o podporu z Fondu na podporu umenia, pretože sme sa ocitli v číslach, ktoré nespĺňajú ich kritériá. Čiže pri príprave 27. ročníka, ktorý tu okolo práve vzniká, nám komisia Fondu na podporu umenia dala najavo, že nie sme dôveryhodný partner, lebo nie je isté, či tá akcia prebehne. Považujem to za absolútne bizarnú situáciu na úrovni absurdnej drámy.

Po pandémii prišla ďalšia obrovská spoločenská rana – vojna na Ukrajine, ktorá stále trvá, a ty si podpore Ukrajiny a umelcov, umelkýň venoval veľmi veľa energie. Ako k tomu došlo?  

Som blízky kamarát Vlada Jaremčuka z Atlas festivalu. Keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu, okamžite som sa s ním skontaktoval. Tam je celý základ. Keď tam máte niekoho, s kým ste si veľmi blízki, tak sa viac zaujímate. On potom pripravil Music Ambassadors Tour, kedy som sa dostal na Ukrajinu prvýkrát. Navštívili sme Kyjiv, Cherson, Mykolajiv, Ľviv, zažil som veľmi silné chvíle. Ešte počas tej cesty som vedel, že sa tam chcem vrátiť. Odvtedy som tam bol štyrikrát. 

Skamarátil som sa s Olexandrom Knyhom z Chersonského divadla, počet blízkych priateliek a priateľov sa zväčšuje. Vždy tam cítim silu, akú som nikde inde nezažil. Vidím odhodlané, silné spoločenstvo, ktoré verí tomu, čo robí, ktoré je totálne nastavené na jeden jediný možný výsledok. A to je víťazstvo. Je ochotné za to platiť najtvrdšiu daň, čiže je to naozaj obdivuhodné. Je dôležité o tom hovoriť, je dôležité pomôcť, ako sa len dá. 

Nedávno ste dokonca odohrali na ostreľovanej Ukrajine dva koncerty s kapelou Bez ladu a skladu. 

Bola to tiež zaujímavá skúsenosť. Ako kapela sme sa vždy vyjadrovali k spoločenským témam. Ísť hrať na Ukrajinu sme považovali za dôležité.  

Počula som ťa rozprávať zážitky z Ukrajiny v Rádiu_FM a aj som si poplakala. Práveže som si hovorila, že toto keď niekto zažije, to ho musí úplne rozobrať. Je pre mňa prekvapivé, že hovoríš presný opak. Tá bezmocnosť je ťaživá. 

Vieš čo? Myslím si, že nie. Ten zážitok môže byť pre každého iný, ale ja som mal obrovský pocit posilnenia. Mali to tak aj ostatní chalani z Bez ladu a skladu. Mám pocit, že sa tam deje niečo výnimočné, niečo, vďaka čomu sa podarilo zadržať ten brutálny útok a teraz sa snažia krajinu oslobodiť. Cítiť veľkú spolupatričnosť a odhodlanie, je to inšpirujúce. Bezmocnosť tam akoby neexistuje.  

Veľa si spravil pre to, aby Chersonské divadlo prišlo na Slovensko a bude mať turné.  Je to pre teba niečo ako také zadosťučinenie, že poďte sa ukázať, alebo chceš poskytnúť na chvíľku ten pocit bezpečia?  

Je to snaha ukázať divadlo, ktoré je úžasné, s ľuďmi, ktorí sú úžasní. Riaditeľ Chersonského divadla je obdivuhodný človek, ktorý bol ochotný zomrieť len preto, aby nemusel kolaborovať s ruskou mocou. Keď obsadili Cherson, jeho zajali, vypočúvali, nútili ho spolupracovať, a keď nebol ochotný, tak ho vytiahli pred budovu, dali mu vrece na hlavu a povedali mu, že má počítať do desať. Ani to ho nezlomilo, počítal, nezabili ho. Potom ušiel z Chersonu a vrátil sa, až keď ho oslobodili Ukrajinci.  

Keď je niekto ochotný zomrieť kvôli tomu, aby nespolupracoval ako riaditeľ nejakého divadla v nejakom z mnohých miest na Ukrajine s okupantami, to je obdivuhodné. Premýšľam často nad tým, koľko takýchto ľudí na Ukrajine existuje, o ktorých sa nikdy neodozvieme. 

Čo všetko čaká Chersonské divadlo na Slovensku? 

Som veľmi rád, že toto divadlo príde, odohrajú tu monodrámu s veľmi silným textom. Dokonca ju vydávame aj knižne. Na Pohode bude krst knižky, na Slovensku budú mať sedem vystúpení od Slovenského národného divadla po Rožňavský kláštor, čiže od malých kultúrnych centier až po národnú inštitúciu. A, samozrejme, budú na Pohode.  

Obdivujem to, čo robia. Priamo tam som videl, čo znamená kultúra pre Ukrajincov. Každý, kto stretol na ulici šéfa divadla, sa pýtal, kedy začnú hrať. V čase, keď tam bomby padali denne a v noci stále. A tí ľudia sa pýtajú, kedy začnete hrať?  

Je to silné.

Tam je vidieť, že kultúra má pre ľudí na Ukrajine obrovskú silu. Mám radosť, že na chvíľku prídu sem. Nie je jednoduché pre nich vycestovať z krajiny, našťastie sa podarilo dotiahnuť všetky formality.  

Každý rok sa nejakým spôsobom Pohoda vyvíja a možno aj tak neplánovane má vždy nejaké heslo, niečo, čo ju dokáže v pár slovách zastrešiť. Čo by to bolo tento rok?  

Ostávame oslavou slobody. V prvom rade umeleckej, ale aj ľudskej. Chceme byť stretnutím rôzností. To sa mi vždy na Pohode páčilo. Stretávajú sa rôzne svety, rôzne pohľady na svet, rôzne generácie.  

V tomto roku máme tri hlavné témy: Ukrajina, klimatická kríza a LGBT+ ľudia. Súvisí to s tým, čo žijeme. Venujeme sa aj iným témam, zároveň má ale každý možnosť užiť si dni plné zábavy. 

Akými ďalšími zmenami prešla Pohoda tento rok? Areál vyzerá trochu inak, zatiaľ.   

Pohrali sme sa s areálom. Urobili sme viacero zmien. Zmenili sme stred festivalu, zmenili sme Café Kušnierik, rozšírili sme Garáže, máme nové stavby.  

Jeden z našich cieľov tohto roka je dať väčší priestor mladším umelcom nielen z medzinárodnej, ale aj z domácej scény. Som presvedčený, že hudba je v najlepšej kondícii v histórii. Takže to sa potom ľahko robí festival, keď je toľko veľa skvelej hudby... Však?

Autorka: Martina Slivková