Už o necelý týždeň štartuje v španielskom meste A Coruña najväčší svetový veľtrh world music WOMEX (Worldwide Music Expo). Do približne šesťdesiatky účinkujúcich z celého sveta sa dostala aj slovenská speváčka Júlia Kozáková, ktorá bude po skupinách PaCoRa Trio, Banda a Bashavel historicky štvrtou slovenskou zástupkyňou na tomto prestížnom podujatí.

Pozvanie na WOMEX dostala Júlia Kozáková a jej spoluhráči vďaka úspešnému projektu Manuša, ktorý v roku 2022 dostal albumovú podobu a odvtedy zbiera pozitívne recenzie a ocenenia na Slovensku aj v zahraničí.

"Za strašne krátky čas sa to zosypalo z neba, a WOMEX, to je úplná čerešnička," povedala v auguste krátko po tom, ako sa dozvedela, že bola vybratá v poslednej várke tohtoročných účinkujúcich. "Viem, čo to znamená pre world music kapely, ktoré sa často celé roky pokúšajú tam dostať, pretože to je naozaj celosvetové podujatie veľkého významu. Takže veľmi sa tam teším, som zvedavá, koho tam spoznám, aké budú reakcie, a čo to prinesie."

S výnimočnou speváčkou, ktorá pôsobí aj v kapelách SOLE, O Gadže Bašaven a Velvet Case, sme sa rozprávali najmä o albume Manuša, ale aj o jej ceste medzi profesionálnych umelcov, folklórnom a jazzovom speve, psychohygiene a jej dalších hudobných plánoch.

V marci si na Radio_Head Awards za album Manuša získala cenu nahrávka roka v kategórii World music. Ako s odstupom času vnímaš toto ocenenie?

Na ten večer a moment stále rada spomínam a som veľmi vďačná, že sa to udialo. Je to pre mňa veľká vec a asi aj pre ostatných, ktorí sa na albume podieľali.

Bolo to vlastne ocenenie za tvoj debut, no ty si už na scéne poriadne dlho. Minimálne ja ťa registrujem už od tvojich pätnástich, čo je už desať rokov.

Tá dekáda bola z môjho pohľadu takým tým bežným venovaním sa muzike. Tak ako to robia všetci ľudia, ktorí ju študujú alebo sa jej venujú. Ja ale svoj vstup do profesionálneho sveta hudby datujem trošku inak. Keď som mala 17-18 rokov, aj som to nedávno v mojich stories spomínala, bol to rok 2016 na festivale Gypsy Jazz Festival, kde ma prvýkrát zavolal do svojho projektu Nikolaj Nikitin. To bol môj prvý platený koncert. Takže ja to datujem od toho momentu. Samozrejme, že hudbe som sa venovala vždy a viem asi, ktorý koncert máš na mysli, keď hovoríš o mojich 15 rokoch, ale považujem to skôr za také moje muzikantské aktivitky, ktoré sa udiali v rámci môjho vývoja.

Vyzerá to, že to prináša ovocie. Nedávno som čítala recenziu na album Manuša, kde o tebe recenzent Erik Karlíček napísal: "je to presne to dielo, ku ktorému sa budem vracať  pravidelne a opakovane do konca života". Čo ty na to?

Poviem úprimne, že spätná väzba, ktorá na album prišla, je oveľa lepšia alebo širšia, než som pôvodne čakala. Myslela som si, že OK – nahráme rómsky folklór, folklórne CD-čko. Budem mať debut, baví ma to, mám okolo seba týchto muzikantov a mám teraz pocit, že je to takto dobré, že to tak cítim a že to tak urobíme. Čakala som, že album prijme folklórna, prípadne rómska komunita. Pretože tá pozná týchto muzikantov zo scény dlhé roky. Vôbec som nečakala, že to bude mať nejaký presah do world music, alebo k nejakým iným ľuďom, ktorí sa možno danej muzike až tak nevenujú a doteraz ma to tak trochu udivuje.

Rozmýšľam, čím to je, že to ľudia opísali ako intelektuálny alebo inteligentný folklór, alebo ako niečo výnimočné. S tým som vôbec nepočítala, nebol to zámer. Myslela som si, že to bude jeden z mnohých albumov rómskeho folklóru, je ich tu veľa. Ale neviem to stále pochopiť, že čo je také špeciálne na tejto Manuši a iba sa tak nechávam "potešovať" (smiech) spätnou väzbou. Robí mi to radosť.

Podľa mňa to bude aj tým, že sa mierne odlišuje od stredného prúdu tradičných rómskych piesní. Je tam aj jazzová sofistikovanosť, vycibrená technika, krásne aranžmány a kultivovaný, zato autentický prejav, ktorý ide priamo od srdca. Mnoho speváčok má dnes v rámci žánrov štylizovaný prejav alebo tendencie k afektu. Čo teba formovalo ako speváčku? Absolvovala si štúdium na umeleckých školách rôzneho druhu, ale takisto si spievala aj v rómskom zbore Čhavorenge...

Ja som technicky spev nikdy neštudovala. Mala som hodiny spevu na základnej umeleckej škole, kde som v podstate techniku nijak vedome neriešila. Vždy som spievala tak, ako sa mi páčilo a nejako to fungovalo. Potom som nejaký čas chodila externe aj na cirkevné konzervatórium, to však boli hodiny zamerané skôr na jazzové harmónie a hodiny jazzového klavíra s pánom Bálešom. Následne na to som študovala v Londýne hudobnú a sociálnu antropológiu (škola SOAS University of London – pozn. redakcie), ale nebola to umelecká škola. Čiže, tam som hodiny spevu nemala.

Až teraz chodím prvý rok na JAMU (Janáčkova akademie muzických umění, pozn. redakcie) na jazzový spev a tam mám každý týždeň hodiny jazzového aj klasického spevu. A je to neuveriteľne dobrý pocit, keď sa mi niekto venuje a ja mám naozaj aj vôľu premýšľať nad technikou, či si pomôcť pri niektorých veciach. Predtým som to mala tak, že ako to bolo, tak to bolo, a bolo to pre radosť. Ale čo sa týka Manuše, určite ma veľmi ovplyvnilo pôsobenie v Čhavorenge. Tiež sme tam veľmi neriešili technické záležitosti, ale určite sa tam vo mne najviac vytvoril a tak nejako potvrdil vzťah k rómskej piesni a nasmerovalo ma to aj v spôsobe jej podania. Bolo to obdobie od mojich trinástich do dvadsiatich rokov a pre zasadenie umeleckého semena je to kľúčové obdobie. 

Kedy si sa začala venovať jazzovému spevu?

Jazz som začala spievať, keď som bola rok v Španielsku na strednej škole. Mala som tam hodiny spevu s jazzovými speváčkami a žila som s hosťovskou rodinou, kde som sa učila jazzové štandardy. Čo je veľmi zaujímavé, je to, ako som začala. Toto dodám v prípade, že to budú čítať nejakí ľudia, ktorí sa venujú spevu alebo hlasovej technike. Dovtedy som totiž spievala iba hrudným registrom, výlučne folklórny silný hlas a vôbec som nebrala do úvahy, že som nejako mohla rozvíjať, alebo prepájať registre a spievať aj hlavou. Ale tým, že som bola v tej hosťovskej rodine a nechcela som, aby ma bolo počuť, keď som cvičila štandardy, tak som vlastne začala spievať "v hlave".

Zrazu som po celom roku zistila, že môj hlavový register už aj celkom znie a že už je vlastne použiteľný. Takto nejako som si to posilnila a vlastne som ho už aj zaradila, najmä do svojho jazzového spievania. Aj na Manuši sú niektoré skladby, ako napríklad Phendža Mira Dake, kde používam hlavový register, ale nie je to veľmi počuteľné.

Takže si z nevýhody urobila výhodu a vyrástla si na nej. Sú situácie, kedy mávaš trému a cítiš sa neisto? Na domácej scéne už pôsobíš vskutku suverénne a človek má niekedy pocit, že to všetko ide veľmi hladko. 

Joj, samozrejme, že mám. Rozlišovala by som však trému a zdravé vzrušenie pred koncertom, lebo to býva na pódiu vždy, idem s kožou na trh. Niekedy na mňa vplývajú aj iné záležitosti, napríklad, že sa niečo nestíha, alebo na zvukovke nastane problém, alebo je prítomná nejaká forma stresu, prípadne nemám niečo stopercentne naučené alebo zvládnuté. To ma vie rozhodiť. Som rada, keď je kľud, keď sú všetci v pohode, keď sa netreba nikam ponáhľať.

Ak je to naopak, tak ma to vie rozhodiť, a potom sa cítim menej komfortne aj na pódiu, špeciálne pri príhovoroch alebo pri moderovaní koncertov. To mám pocit, že som lepšie zvládala v pätnástich (smiech). Konferovanie je vždy mimo mojej komfortnej zóny, niekedy to ide ľahšie, niekedy ťažšie. Takže áno, mávam trému, mávam strach, sú to prirodzené pocity. Ale keď už som na pódiu a už som v tom, tak je to super. 

Vieš mi povedať niečo bližšie o spolupráci s tvojimi muzikantmi ? Ty si sa vlastne veľmi rýchlo dostala medzi etablovaných hudobníkov. Aj tvoju súčasnú kapelu, ktorá sa podieľala na albume Manuša, tvoria rómski muzikanti, ktorí sú úplnou špičkou na domácej scéne. Ako vznikala spolupráca s týmito hudobníkmi?

Išlo to celkom hladko, v podstate to začalo vtedy, keď som sa dala dokopy s Ľubom Gašparom (cimbal). Začali sme byť pár a niekedy na prelome tých rôznych covidov sme spolu začali hrávať. On okrem debutového albumi The Point of View už mal za sebou aj album Milana Verónyho (husle), tiež folklórny, kde hral na basu Ján Rigo a na violu Béla Botoš, pričom spolu už veľmi dobre fungovali ako trio, ako základ. Takže keď sme nadhadzovali, že chceme spraviť rómsky repertoár, prípadne album, bola to jasná voľba, keďže sú zohratí a hrajú spolu už dlhý čas. Jednoducho im to spolu dobre znie, takže to bola automatika.

A tiež sme sa s Bélom stretávali v Klube Lúčnica alebo v Studni, kde sme si hrávali tak nejak na voľno, boli sme v kontakte a vedela som, že to bude dobré. Potom sme už iba rozmýšľali, koho osloviť ako primáša a Ľubo prišiel s tipom, že v Prahe je tento Vilo (huslista Viliam Didiáš, pozn. redakcie) zo stredného Slovenska. Ja som samozrejme vedela, kto to je, ale nepoznali sme sa osobne. Na skúške sme sa potom videli prvýkrát a išlo to veľmi hladko.

Ako ste postupovali pri výbere repertoáru? Sú to skladby, ktoré poznáš a sú overené časom, alebo si išla podľa nejakého iného kľúča? 

Repertoár som vyberala ja. Chcela som, aby to boli piesne, ktoré nie sú obohrané alebo ktoré ešte neboli vydané. Niektoré z nich pritom možno boli niekde vydané a kapely ich majú vo svojom repertoári, ale nie je to až také zvyčajné. Tiež som chcela, aby bol repertoár pestrý. Aby to neboli všetko iba čardáše a halgaty (halgató = ťahavá, pomalá melódia, ktorá je určená len na počúvanie a nie na tancovanie, pozn. redakcie), a aby to bolo nejakým spôsobom pestré aj v aranžmánoch. Čiže tento koncept, pričom repertoár tvorili rôzne piesne, ktoré ma buď niekto niekde naučil, alebo som si ich dohľadala z výskumov, zo starých nahrávok, zo spevníkov alebo z Youtube. Poniektoré skladby som poznala veľmi dlho a niektoré som vybrala špeciálne len kvôli tomuto albumu.

Ku ktorým máš ty najosobnejší vzťah? 

Od prvého počutia som sa úplne zamilovala do halgata, ktoré spievame na začiatku albumu. Je to druhý track a je to vlastne také g-molové halgató (skladba Našaďom Savoro, pozn. redakcie). Je to nahrávka, ktorá je na Youtube najsledovanejšia. Vydali sme ju von mimo albumu, úplne prvú ako Manuša, a to bol vlastne taký boom. Zrazu si ju ľudia hlavne z rómskej komunity začali medzi sebou zdieľať a mala mnoho videní.

Ďalšia je Jaj Dévlale, čo je čardáš a prvá skladba na albume. To bol zase taký príbeh, že sme boli s Ľubom v Budapešti v Százéves (najstaršia reštaurácia v Budapešti, fungujúca od r. 1831, pozn. redakcie), kde hrá vždy rómska muzika a hral tam Lajos Sárközi, čo je fantastický muzikant a jeden z najznámejších rómskych primášov v Budapešti. Ľubo ho zavolal ku stolu a dal mu nejaké peniaze, tak sa to robí, ak chceme, aby nám muzikant zahral a ja som úplne spontánne a neplánovane začala spievať pesničku Jaj Dévlale. Ľubo to natáčal na mobil: úplne roztrasené video, žiadne profi, jednoducho pri stole v reštaurácii.

Na druhý deň som si ho dala na Facebook, že som si zaspievala s Lajosom Sárközim a normálne to bol virál. To bolo presne to, že robíš krásne videá, ktoré sú brutálne profi, ale nemá to ten dosah ako nejaké úplne náhodné neprofesionálne video, kde je zachytená naozajstná esencia daného momentu. Video zdieľali všelijaké stránky, sťahovali si ho a dávali ho do svojich profilov a potom som to iba nachádzala, kde všade to je.

Spomínala si, že si k tvojej tvorbe nachádza vzťah rómska komunita. K tvojim priaznivcom však patria aj fanúšikovia slovenskej world music. Pôsobíte v rámci svojho telesa aj niekde v zahraničí? 

Ešte pred albumom vznikol online koncert pre moju školu v Anglicku. Mali sme tam ísť osobne, ale keďže bol covid, urobili sme koncert online. Vďaka tomu vzniklo v podstate hodinové video a na základe toho sme sa rozhodli, že urobíme album. A to išlo aj pre britské publikum. Napokon sme na moju školu išli o rok neskôr a bolo to prijímané veľmi pozitívne. V tej muzike je čosi také zvláštne chytľavé. Mám pocit – a možno, že sa mi to vyvráti časom, že aj keď človek nemá s danou muzikou nejaký kontakt alebo vzťah, tak na emočnej úrovni ho to zasiahne. Lebo čo sa väčšinou deje, je, že keď človek nemá vyvinuté ucho alebo vzťah k istému typu muziky, tak to s ním nepohne. Pri tomto type hudby som zatiaľ mala pocit, že to nejak univerzálne funguje, ale uvidíme čo sa bude diať. 

V súvislosti so zahraničnými aktivitami som veľmi šťastná, že sme nadviazali spoluprácu s World Music Festivalom Bratislava a Jarkou Vlčkovou a jej tímom, pretože oni mi pomohli získať pozvania na zahraničné festivaly, ktoré sme odohrali v lete. Zároveň sme dostali aj finančnú podporu Fondu na podporu umenia, vďaka čomu sme mohli vystúpiť v Belgicku, Estónsku, Nórsku aj vo Veľkej Británii.

Prečítajte si viac o koncertoch Manuše v zahraničí

Dá sa psychicky pripraviť na to množstvo aktivít, ktoré postupne pribúdajú, najmä po takom úspešnom albume? Vidieť, že umelecky a skúsenosťami rastieš, že sa veci na seba postupne nabaľujú a že to ide dobrým smerom, je pozitívna emócia, na druhej strane je tam však aj zodpovednosť.

Vieš čo, normálne som z tejto otázky zostala trochu dojatá, pretože musím povedať, že sa s týmto pasujem. S tou vlastnou psychohygienou. Dnes som bola vonku a hovorím si, Bože, ja mám toho veľa, jednoducho je toho toľko rozrobeného na viacerých frontoch. Aj s tým štúdiom, čo mám v Brne... Stále sa pohybujem medzi Brnom a Bratislavou, mám vlastne tri hudobné projekty, okrem Manuše ďalšie dva, v podstate v oboch som do veľkej miery kľúčový človek, čo je tiež veľká zodpovednosť a energia navyše a vlastne si sama manažujem čas na prácu aj nejaký čas na oddych.

Posledné mesiace som začala plávať, čo mi ohromne pomáha a je to pre mňa aj psychohygiena. Ale nejaký ten režim, kvalitný čas na oddych, to je pre mňa dôležitá téma a chcem s tým niečo robiť, lebo to je z dlhodobého hľadiska kľúčové. Nechcieť toho od seba príliš veľa. A čo sa týka toho, že vidím ako veci rastú... Tiež mám "rozrobenú" takú osobnú tému, že oveľa podstatnejšie v tomto celom je pre mňa nestratiť prvotný vzťah s muzikou, a to je ťažké. Pozerám sa na to tak, že vždy, keď doma spievam alebo cvičím, vždy je to za nejakým účelom. Buď sa pripravujem na koncert alebo do školy, až tá muzika pre mňa stráca svoj prvotný účel. Niekedy som spievala iba preto, že to bola moja forma prejavu, jednoducho taký môj filter, taká moja radosť a čím viac sa to "sprofesionalizováva", tým menej priestoru mám na vzťah s hudbou. Čo tiež neznamená, že je to neriešiteľná vec a som vďačná, že to vlastne vidím a že to dokážem pozorovať a pomenovať.

Samozrejme, keď už stojím na pódiu a odovzdávam sa, tak muziku cítim v tele. Som tam úplne naplno a robí to so mnou krásne veci a je to krásne aj od publika, je to veľká duchovná výmena. Ale čo sa týka primárneho najčistejšieho tvorivého vzťahu s muzikou, tak toto je podľa mňa najväčšia mágia, najväčšia úloha všetkých umelcov je udržať si to. Lebo iba z toho sa budú rodiť veci, ktoré pôjdu ľuďom do srdca, do duše, akoby neupadnúť v tom, že to robím iba preto, lebo nás čakajú ďalšie projekty a ďalšie koncerty, väčšie a väčšie. Vidím to riziko a chcem si na to dávať pozor. 

Ja som sa ťa pôvodne chcela opýtať, aké sú tvoje vízie, ale mám pocit, že jednou z tvojich vízií bude teda aj to, aby si sa vrátila k samotnej podstate tvorby. 

Áno, určite.  

Je niečo, čo by si ešte chcela muzikantsky dosiahnuť? V tvojej hudbe sa stretáva viacero vplyvov: jazz, world music, zastúpenie rómskej tradičnej i slovenskej hudby, do nejakej miery bossa nova. Máš pocit, že sa prirodzene vezieš na nejakej vlne alebo máš predstavu, že by si si rada vyskúšala niečo nové? 

Môj osobný cieľ v hudbe je prinavrátiť sa k svojej tvorbe, aj hudobnej, tým myslím aj autorskej, vrátane textov a muziky, alebo aspoň robiť takú hudbu, s ktorou sa obsahovo viem identifikovať. Rómsku hudbu milujem, to je jasné. Som absolútne šťastná, že tento album je rómsky folklór, ale zároveň – je to stále rómsky folklór. Nie je to pre mňa niečo, s čím identifikujem svoju každodennosť, svoj život, svoju osobnosť a časom sa chcem dostať do bodu, kedy budem robiť hudbu, za ktorú sa budem môcť postaviť s tým, že toto som ja.  

Takže môžeme očakávať nové tvorivé projekty, ktoré sa budú odlišovať od toho, čo teraz robíš?

Určite áno, napríklad už teraz máme ďalší projekt, kapelu SOLE, s ktorou už máme nahraný nový album, ktorý uvidíme, kedy vyjde, keďže máme vhodné nakladateľstvo. Mal by vyjsť vo februári 2024 pod nemeckým vydavateľstvom CPL Music. Ten projekt je už v podstate žánrovo veľmi inde a ja v ňom už spievam trochu inak, je tam oveľa viacej improvizačných plôch, je tam priestor na trošku väčšiu flexibilitu, moju aj muzikantskú. A je to také súčasno-jazzovo-world, ale nie world v zmysle folklóru, má to súčasný zvuk. A to je už pre mňa posun, trochu tam, kam chcem, ale je to stále iba taká polcesta (smiech).

A textársky? Bude to niečo slovenské alebo mieriš za hranice?

Sú to síce opäť tradičné piesne, ale z celej Európy. Nie sú iba rómske, sú veľmi rôzne. Ale ak by to človek počul v tej našej podobe, tak by si nepovedal, že je to nejaká tradičná pieseň. Ten album neznie vôbec folklórne. Ale texty sú v rôznych jazykoch, je tam aj slovenský, rómsky, bulharský, španielsky aj švédsky. Je to také pestré. 

Hudba je univerzálny jazyk. Tak mi ešte na záver povedz, čo si ty doma rada vypočuješ, ak máš čas. Alebo je to ticho? (smiech)

Mám veľmi rada Ritu Payés. Je to španielska speváčka, trombonistka a gitaristka, ohromne ma baví tvorba, ktorá je minimalisticky hlboká, veľmi ľahko počúvateľná, dostupná a napriek tomu neprvoplánová. V lete ma veľmi silno oslovil najnovší album od španielskej speváčky Silvia Perez Cruz s názvom Toda la vida un día. Dávno sa ma nič tak nedotklo. Hlboko koncepčný a prepracovaný album.

Podobný vibe má pre mňa Rosa Passos, čo je už staršia dáma, ktorá vystupuje iba s gitarou, a potom taký ten ľahko počúvateľný a prijímateľný žáner: španielska muzika, bossa nova, a samozrejme rómsku hudbu si tiež pustím na náladu, či už rumunskú alebo olašskú, alebo aj našu, to mám takisto rada.

Autorka: Júlia Šimková