Volá sa Peter Gärtner a sám seba označuje za rozprávača príbehov vo viacerých podobách. Jednou z nich sú knižné príbehy, ktorých písanie považuje za jedinečnú formu sebarealizácie a vyjadrenia vlastného pohľadu na svet. Len nedávno uzrela svetlo sveta jeho kniha Depešáci, ktorou sa vracia k historicky prvému koncertu kultovej kapely Depeche Mode v Česko-Slovensku, od ktorého v marci uplynulo 35 rokov.
Peter Gärtner, ktorý je tiež spoluautorom komiksu Radostná správa o Milanovi Lasicovi a Júliusovi Satinskom, v románe Depešáci na pozadí historických faktov rozvíja príbeh dvoch kamarátov, ktorých veľkou túžbou je dostať sa na tento koncert. Viac o svojej knižnej novinke i vzťahu k Depeche Mode prezradil autor v rozhovore s naším redaktorom Ivanom Strakom.
Zdroj: archív autoraTvoja najnovšia kniha Depešáci je príbehom dvoch chlapcov, ktorí sú fanúšikmi kultovej britskej skupiny Depeche Mode. Bez obdivu k nej by zrejme tento príbeh nevznikol. Ako sa budoval tvoj vzťah k týmto klasikom elektronickej hudby?
Dobu, kedy Depeche Mode najviac hviezdili na hudobnej scéne, som, žiaľ, nezažil. Moja prvá spomienka na časy, kedy prebiehali nezmieriteľné súboje medzi depešákmi a metalistami, sa viaže k sporom mojich starších sestier o tom, ktorou stranou má byť nalepený na stene plagát z časopisu Bravo. Jedna z nich ho nalepila vrchnou stranou, kde bola Madonna, tá druhá ho strhla a otočila na stranu, kde boli Depeche Mode. Keďže bola staršia, tak si to vybojovala a odvtedy som začal registrovať nejakých štyroch frajerov v čiernych kožených bundách.
Ako staršie dieťa som však počúval skôr Pink Floyd, Guns N' Roses a sledoval klipy v MTV. Prišli turbo 90. roky a priniesli dancefloor, ale kdesi v hlave som stále evidoval Depeche Mode, a potom, keď som na prelome milénií nastúpil na strednú školu, sa mi dostal do rúk album Exciter. Bol to vôbec prvý album od DM, ktorý som si vypočul, a hoci v tom čase už mali svoju najväčšiu popularitu za sebou, ich hudba ma chytila.
Ako to potom dospelo až k rozhodnutiu napísať knihu, ktorá odkazuje na prvý koncert Depeche Mode vo vtedajšom socialistickom Česko-Slovensku?
Počas stredoškolských čias som sa postupne dostal aj k starším albumom a všetko som si patrične napočúval. Stretával som sa so staršími depešákmi, v Bytči, mojom rodnom meste, sa v klube Bristol Café organizovali pravidelné Depeche Mode Nights, kde som sa spoznal s mnohými vernými fanúšikmi DM. Vtedy ma začala fascinovať téma tejto subkultúry, hoci po roku 2000 boli títo kedysi pravoverní depešáci už tridsiatnikmi a štyridsiatnikmi. Postupne som sa začal zaujímať o subkultúry z éry 80. rokov všeobecne, čiže aj o metalistov, pankáčov alebo skejterov. Mám celkovo pozitívny vzťah k histórii a aj iné moje knihy, ktoré som doteraz napísal, zachytávajú na pozadí literárnych príbehov obdobie socializmu.
Aj námet knihy Depešáci, ktorý som vymyslel počas vysokoškolského štúdia odboru scenáristika okolo roku 2010, keď som sa akoby učil písať príbehy, mi prišiel ako zvlášť zaujímavý. Sám som sa chcel dozvedieť, aké to malo súvislosti, keď do socialistickej ničoty prišla koncertovať slávna západná kapela. Veď od koncertu amerických The Beach Boys v roku 1969 tu nevystupovala žiadna skupina svetového rangu.
Dej teda prebieha na pozadí historických faktov. Ako je to však so samotným príbehom, ten je vymyslený?
Historický koncert Depeche Mode bol pre mňa východiskovým bodom, na základe ktorého som chcel vymyslieť pútavý príbeh so zaujímavou zápletkou o dvoch mladých ľuďoch, ktorí túžia ísť na koncert svojich idolov, ale nemajú peniaze na vstupenku, veď 150 korún znamenalo v tom čase celý majetok. Sú to takí holobriadkovia, ešte nie úplne dospelí, chodia na učňovskú školu. Je pre nich ťažké dostať sa na koncert do Prahy, či ich vôbec rodičia pustia, k tomu hrozba možných represií režimu, keď už za dlhšie vlasy alebo výbrus na hlave hrozili problémy... Zdalo sa mi to ako príťažlivá dramatická situácia a na základe nej mi napadli obrysy budúceho príbehu. Spomínam si, ako som na výške svojim kamošom, filmovým vedcom, rozprával tento príbeh a oni reagovali, že je to zaujímavý nápad, ktorý však v tom čase na chvíľu putoval do šuplíka.
Zdroj: Ďuro BalogKniha nakoniec úspešne uzrela svetlo sveta v apríli 2023. Čo všetko predchádzalo jej vydaniu?
Pred štyrmi rokmi som si podal žiadosť o finančnú podporu z Fondu na podporu umenia pre svoj knižný projekt a bol som úspešný, na základe čoho som vykonal historický výskum – zbieral som informácie od pamätníkov, priamych účastníkov koncertu, študoval som rôzne dobové i súčasné publikácie nielen k tomuto podujatiu, ale aj k subkultúram vôbec, aby bol príbeh podkutý faktami a nestál na vode. Moja kniha je však vo svojej podstate beletria, fikcia, jednoducho vymyslený príbeh.
Myslím, že v mnohých smeroch predstavuje až taký úlet, ale zároveň vychádzam z dobového materiálu, na ktorom konštruujem pomerne akčný dej. Priebežne vznikali rôzne verzie knihy - prvá, ktorá bola o niečo dlhšia ako tá vydaná, vznikla pred dvomi rokmi, no postupne som ju skrátil na asi 200-stranovú verziu, aby v nej zostalo len to, čo tam má byť, aby bol príbeh hutný a bez hluchých miest. Kniha mohla vyjsť aj vďaka finančným príspevkom ľudí, ktorí reagovali na moju crowdfundingovú výzvu.
Hoci mne sa podarilo zažiť svoj prvý koncert Depeche Mode už v júli 1985 v Budapešti, zaujímali by ma práve tie historické súvislosti, ktoré sú v pozadí tvojho príbehu. Ako bolo vôbec možné, že tí, ktorí to tu riadili, súhlasili s vystúpením skupiny zo Západu?
Snažil som sa urobiť o tomto koncerte čo najpodrobnejší výskum. Možno by som sa dozvedel viac, ak by sa mi podarilo stretnúť sa s niekým z bývalých šéfov Pragokoncertu (bývalá štátna agentúra, ktorá organizovala hudobné podujatia, pozn. red.), po ktorých som pátral, ale nevyšlo to. Ktovie, či by si však ešte pamätali na všetky súvislosti... Vďaka vtedajšej tlači som však získal zaujímavé výstupy o dobovej atmosfére a zistil, ako sa vlastne stalo, že sa Pragokoncertu podarilo dotiahnuť k nám túto svetovú skupinu.
Bola to súhra viacerých faktorov. Depeche Mode bola kapela, ktorú aj samotnú lákalo hrať za Železnou oponou, už si to predtým vyskúšali v roku 1985 najprv v Budapešti a potom vo Varšave v rámci Some Great Reward Tour. Zhodou okolností si vystúpenie v Budapešti dva dni pred pražským koncertom v roku 1988 zopakovali, dokonca tam mali až dva koncerty, a ešte predtým vystúpili vo Východnom Berlíne. Tak zistili, že vo východnom bloku mali silnú fanúšikovskú základňu. Svoju rolu zohral aj fakt, že v roku 1988 Depeche Mode ešte nebola súčasťou tej najvyššej ligy svetových kapiel, vlastne ich sláva vyskočila práve v roku konania pražského vystúpenia v rámci Music for the Masses Tour, ktorého posledný koncert bol zaznamenaný na legendárnom albume 101. Bolo preto logické, že si chceli budovať svoju popularitu aj v tomto teritóriu. Pravda je aj to, že členovia kapely boli tak trochu ľavicovo orientovaní.
Je pravda, že Depeche Mode boli vlastne náhradníkmi za niekoho iného?
Áno. Depeche Mode boli ponúknutí ich manažérom ako náhradná kapela za Chrisa Normana, bývalého speváka skupiny Smokie, ktorý ochorel a navyše v tom období už nebol veľkým hudobným lákadlom. Diskusia o tom, či povoliť koncert Depeche Mode, potom prebehla na úrovni tých, ktorí rozhodovali, čo je vhodné a čo nie pre socialistickú mládež, lebo DM boli u nás v podstate zakázanou kapelou.
Na druhej strane druhá polovica 80. rokov v dôsledku politiky prestavby priniesla isté uvoľnenie, už sa všetko tak nekontrolovalo a nezakazovalo, hoci z dochovaných materiálov ŠtB boli priaznivci Depeche Mode vedení ako závadová mládež, podobne ako metalisti alebo pankáči. A mladí ľudia, ktorí chodili oblečení celí v čiernom a na bokoch hlavy s uhladeným zostrihom s dlhšími vyčesanými vlasmi na temene, mali so svojím výstredným oufitom s konzervatívnym režimom problémy, hoci v tom čase za to už nezatvárali.
Takže súdruhovia nakoniec s uskutočnením koncertu súhlasili?
V každom prípade ideológovia a vtedajší mocipáni chvíľu váhali, či povoliť koncert, aj vzhľadom na neblahú skúsenosť spred pol roka, keď na "mierový" koncert v Plzni v septembri 1987 akýmsi "nedopatrením" organizátor postavil západonemeckú punkovú kapelu Die Toten Hosen, za ktorou nasledovalo vystúpenie Michala Davida, ktorého bujaré punkové publikum ohádzalo všetkým možným a koncert nakoniec skončil predčasne bitkou a zásahom polície. Môžeme si len domyslieť, že niekto z kompetentných presadil súhlas s vystúpením DM argumentujúc tým, že depešáci nie sú takí nebezpeční ako pankáči a na koncertoch kapely v Maďarsku a Poľsku neboli zaznamenané žiadne pre režim nebezpečné incidenty.
Zdroj: Peter Gärtner a Ďuro BalogV súčasnosti nie je žiadny technický problém dostať sa k vstupenkám na koncerty svetových kapiel. Ako to však prebiehalo v roku 1988?
Paradoxom bolo, že v Pragokoncerte mali vážne obavy, že o koncert bude slabý záujem, hlavne kvôli cene vstupenky, veď spomínaných 150 korún bol v tom čase nemalý peniaz. Rozhodli sa preto, že si urobia prieskum, a tak na nejakej akcii v pražskej Lucerne zisťovali medzi návštevníkmi záujem o koncert Depeche Mode, pričom výsledkom bola šialená pozitívna odozva, tak to nakoniec definitívne pustili. Pritom o koncerte naplánovaného na 11. marec ďalšieho roka sa verejnosť dozvedela len krátko po Vianociach, čím zostával naozaj krátky čas na zaobstaranie vstupeniek, na rozdiel od súčasnosti, kedy sa lístky na veľké koncerty predávajú nezriedka už rok pred ich konaním.
Dôsledkom izolovanosti režimu bolo, že mnohí mladí ľudia ani nevedeli, ako členovia kapely vyzerajú, poznali len ich nahrávky a zrazu sa dozvedia, že takáto hviezda bude mať koncert v ČSSR. Ale bolo mnoho takých, čo kapelu dobre poznali, takže sa to prejavilo na nevídanom dopyte po vstupenkách, niektoré odhady hovoria o 90-tisíc, niektoré dokonca o viac než 150-tisíc záujemcov! Do agentúry prišli tisíce listov s požiadavkami na odoslanie lístkov a vstupenky boli distribuované dokonca po politickej línii cez štruktúry KSČ, Socialistického zväzu mládeže alebo odborové organizácie v podnikoch. Účastníci koncertu spomínajú, že v hale počas koncertu boli na tribúne vyhradené miesta, kde sedeli tí praví "tesilákoví" funkcionári, ktorí boli zvedaví, kto sú vlastne tí Depeche Mode.
Napriek všetkému však mali oficiálne kruhy obavy z možného narušenia verejného poriadku ako dôsledku stretnutia tisícov fanúšikov. Ako sa na to pripravili?
Na mieste koncertu boli prítomní aj ťažkoodenci so psami a množstvo príslušníkov verejnej bezpečnosti (dobové označenie polície, pozn. red.). Nielen oni, ale aj bežní ľudia očakávali, že sa tu strhnú nejaké nepokoje a bitky, veď mnohí praví depešáci mali ako súčasť odevu kovové reťaze, takže podľa nich to museli byť agresori, pritom k žiadnym incidentom nedošlo. Depešáci boli totiž zo všetkých subkultúr najdistingvovanejší, vždy to tak bolo.
Reagovala kapela počas samotného vystúpenia nejakými narážkami na režim?
Nenašiel som o takom niečom žiadnu zmienku. Naopak, členov skupiny atmosféra vtedajšej šedivej a schátralej Prahy zvláštnym spôsobom priťahovala, historické jadro hlavného mesta malo zachovaný ódor akoby povojnového mesta v kombinácii s citeľnou dystopickou a normalizačnou atmosférou, čo im určitým spôsobom imponovalo. To bol aj dôvod, prečo sa ešte v tom istom roku v septembri aj s fotografom a režisérom Antonom Corbijnom do Prahy vrátili. Vtedy vznikli známe čiernobiele fotografie, ktoré možno nájsť aj na webe a v publikáciách o DM. Aj to prispelo k rozvinutiu silného kultu Depeche Mode v bývalom východnom bloku.
Je zaujímavé, že v porovnaní so západnými krajinami, akými sú ich domovské Anglicko či USA, bol tento kult oveľa silnejší práve na východnej strane Železnej opony. Keď som napríklad hovoril s maďarskými fanúšikmi Depeche Mode z tých čias, zhodli sa v tom, že ich uctievanie bolo také silné práve preto, že ich hudba a filozofia znamenala závan slobody, možnosti odlíšiť sa od masového priemeru, potvrdenia vlastnej identity, umožnila im byť takými, akí chceli byť. V rámci svojej subkultúry sa nemuseli pretvarovať, čo bol jeden z príznakov režimu, hovoriť niečo iné na verejnosti a niečo iné doma. To je zrejme jeden z dôvodov, že táto kapela má u generácie, ktorá vyrástla na jej tvorbe, akési srdcové vyznenie, ktoré si dodnes nesie v sebe.
Zdroj: archívAký je tvoj vzťah k Depeche Mode?
Nikdy som nebol ten pravý a aktívny depešák, ani sa to už nedalo. Tá najväčšia vlna kultu DM vyvrcholila koncom 80. rokov a pomerne rýchlo prerástla do masového fenoménu, že sa z toho stal v podstate mainstream. Mnohí hudobníci a pamätníci tej doby sa zhodli v tom, že im to začalo liezť na nervy, lebo už to prestala byť subkultúra, akoby sa to celé už vyčerpalo. Začiatkom 90. rokov aj samotná kapela zmenila štýl, "starí" depešáci dospeli a masa do čierneho odetých priaznivcov v uliciach postupne zredla.
Myslím si však, že každý, kto počúva alternatívnu hudbu, sa musí dopracovať k Depeche Mode ako priekopníkom elektronického žánru. Aj ja som sa takto dostal k ich staršej tvorbe. Doslova som "žral" ich texty, vyžíval som sa v temných linkách 90. rokov a v chladnom zvuku syntetizátorov 80. rokov. A keď Depeche Mode prišli prvý raz koncertovať na Slovensko v roku 2006, samozrejme, nechýbal som tam, aj keď ten vysnený zážitok predpokladal zvládnuť náročné niekoľkohodinové čakanie pred štadiónom a potom státie na špičkách na ploche pred pódiom. Druhý raz by som si asi radšej vybral sedenie na tribúnach kvôli lepšiemu výhľadu.
A čo hovoríš na ich posledný album Memento Mori, ku ktorému aktuálne rozbiehajú svetové turné, v rámci ktorého patrí 28. máj vystúpeniu v Bratislave?
Myslím si, že ich najnovší album je skutočne dobrý. Odkedy som sa k nemu dostal, stále si ho púšťam. V tejto súvislosti beží medzi priaznivcami DM polemika so zástancami "wilderovského" obdobia, ktorí nechcú uznať, že aj po odchode Alana Wildera môže vzniknúť niečo dobré. Podľa mňa má album výbornú atmosféru, zvukovo je živší na rozdiel od predchádzajúcich trochu mdlých albumov, prináša opäť skvelé texty a pomerne netypické skladby. Napríklad, všimni si pieseň Caroline's Monkey s výrazne sarkastickým podtónom, až takou makabróznou príchuťou, že by som si ju vedel predstaviť aj v podaní Nicka Cavea. Nová platňa je jednoducho svieža, aj keď rozmýšľam, či nejde o labutiu pieseň Depeche Mode. Niečo mi však hovorí, že ešte niečo spolu urobia, veď ich vek nemôže byť ešte prekážkou.
V každom prípade je to hudobne zaujímavý album do tej miery, že reálne zvažujem návštevu bratislavského koncertu. Bolo by celkom vzrušujúce znovu zažiť neopakovateľnú atmosféru a stretnúť depešácku komunitu, ktorá si napriek ubehnutým rokom stále nesie ten kultúrny kód minulosti, kedy sa jej vracajú spomienky a pocity z čias, keď pre nich Depeche Mode boli dôležitou súčasťou dospievania. A aj o to mi ide v mojej knihe, aby sa súčasný mladý čitateľ dozvedel, ako to vtedy fungovalo a čím žila a po čom túžila vtedajšia mladá generácia.
Knihu Depešáci môžete vyhrať v našej súťaži na Instagrame.
O knihe Depešáci:
Autor: Peter Gärtner
Ilustrácie: Ďuro Balogh
Vydal: Peter Gärtner 2023
Viac info v TS: Kniha o legendárnom koncerte: autori komiksu Radostná správa o Lasicovi a Satinskom prinášajú novinku Depešáci
Autor rozhovoru: Ivan Straka
