Už o pár desiatok hodín je rok 2021 za nami, a tak je najvyšší čas obzrieť sa späť a pripomenúť si hudbu, ktorá nás počas ostatných dvanástich mesiacov sprevádzala. Tradične vám ponúkame niekoľko subjektívnych pohľadov na hudobný rok a budeme radi, ak v diskusii zverejníte aj ten svoj.
Výsledkom je tentokrát šesť rôznorodých zoznamov našich subjektívne ale starostlivo vybratých albumov bez ohľadu na žáner či krajinu pôvodu a tradične aj bez ambície zoradiť nahrávky v rebríčku, s ktorým by aj tak nikto nesúhlasil. Veríme, že článok vám poslúži ako inšpiratívny prierez hudbou z roku 2021. Určite ani zďaleka nezahŕňa všetko, čo stálo a stojí za pozornosť, preto ak novú hudbu sledujete a robíte si vlastné výbery toho najlepšieho, poteší každý komentár, v ktorom sa podelíte o vaše top albumy roka.
Prečítajte si tiež: Vypočujte si skladby, ktoré si z roku 2021 budeme pamätať
Poznámka: V názve albumu je vždy uvedený odkaz na nahrávku na Bandcampe alebo na Deezeri.
Michaela Kučová
Little Simz - Sometimes I Might Be Introvert
Britská raperka neskrýva svoje ambície, ale ani zraniteľnosť. Najnovší album predstavuje veľkolepé rozvinutie Little Simz po zvukovej i tematickej stránke. S osvedčenými spolupracovníkmi využíva orchestrálne prvky, odkazy k zvuku svojho debutu, afrobeat aj soul a dopĺňa ich osobnými textami, v ktorých nekompromisne analyzuje svojich vnútorných, rodinných aj spoločenských démonov. Zachytáva zaujímavé napätie medzi úspechom, o ktorom sníva, míľnikmi, ktoré dosiahla, a nevyhnutnosťou mať na prvom mieste predovšetkým svoje duševné zdravie. Sebaspytovanie nikdy neznelo sebavedomejšie.
Isama Zing - Blurry AF
Pojem debutový album pri niekom, kto s hudobnou produkciou začal ešte pred pubertou, znie zvláštne, Blurry AF však Jonatána Pastirčáka predstavuje skutočne v prelomovej zvukovej inkarnácii. Ako Isama Zing s obdivuhodnou zrelosťou prepája svoj cit pre organický zvuk, expresívne vokály, hru s papierom či maliarskym náčiním a klubovou elektronikou. Hudobník využíva množstvo hostí a inšpiračných zdrojov bez ohľadu na žáner, no vďaka jeho autentickému entuziazmu je výsledok konzistentný. Nahrávka zároveň prináša citlivú a invenčnú prácu s rómskym kultúrnym dedičstvom a presvedčivo spracováva aj tému klimatickej krízy v priamočiarej, no pôsobivej Gone Earth. (viac o albume)
Tirzah - Colourgrade
Druhý album po úspešnom debute vie byť ošemetná vec, ale Tirzah si možno aj vďaka novým materským povinnostiam udržala zdravú perspektívu. Kým album Devotion v roku 2018 predstavoval výber z rokmi nazbieraného materiálu, tohtoročný nasledovník Colourgrade zachytáva obdobie medzi prvým a druhým tehotenstvom hudobníčky. Prítomné sú tu aj nežné vyznania, ale nie je nevyhnutné ich chápať vyslovene cez prizmu materskej skúsenosti. Skladby sa zaoberajú telesnom, blízkosťou a putami s univerzálnou nežnosťou, ktorá je špeciálne v pandemických časoch priam liečivá. Uvoľnenosť až lakonickosť Tirzah sa prehlbuje, mäkne a vytvára tak ešte útulnejší poslucháčsky zážitok. Nič tu nemá pevné obrysy a hudobníčka v spolupráci s Mica Levi a Coby Sey ponechávajú skladbám surový, organický zvuk a teda aj akúsi bezprostrednú blízkosť.
Hand Habits - Fun House
Hand Habits alias Meg Duffy pravdepodobne poznáte, ani o tom neviete – majú za sebou hranie s menami ako The War On Drugs, Sylvan Esso, Perfume Genius, Angel Olsen či Kevin Morby. Na svojom štvrtom sólovom albume hudobník*čka prechádza prehodnocovaním osobných tém, ktoré v čase lockdownov mnohí z nás uvideli v jasnejšom svetle. Výsledkom tejto osobnej inventúry je hudba, ktorá napriek ťažkým témam vychádza z pozitívneho miesta. Odpustenie, zmierenie, (seba)prijatie odľahčujú melanchóliu nežne popových skladieb s gitarovým jadrom. Táto ľahkosť je nákazlivá a zároveň v podaní Hand Habits uveriteľná – nezastiera, ako náročné je dosiahnuť ju.
LOW - Hey What
Hey What nadväzuje na doplnenie ústrednej gitarovej linky a charakteristických vokálov elektronikou, ktoré americká kapela priniesla na predchádzajúcej nahrávke Double Negative. Svojské tempo, s ktorým sa LOW na trinástom albume rozpínajú medzi krásou a chaosom, vie byť aj znepokojivé až nepríjemné. Pri správnom naladení sa však odmení jedinečným zážitkom, ktorý má veľmi blízko k duchovnu. "Špinavé" efekty narúšajúce minimalistické skladby vytvárajú strhujúce napätie medzi monumentálnosťou a askézou, dezorientáciou a osvietením. Stačí pustiť kontrolu a nechať sa unášať.
Matej Kráľ
Jungle - Loving In Stereo
Londýnska banda multiinštrumentálnych muzikantov sústredená okolo Toma McFarlanda a Josha Lloyda-Watsona tento rok svetu predstavila tretiu štúdiovú zbierku konzistentne šťastných skladieb s puncom funku a tanečnej motivácie. Bohatá rytmika, výrazné soulové vokály, basový groove a vehementné klávesové pozadia. Najlepšia voľba pre letné festivaly, zaplavujúca priestor okolo seba presne tým typom energie, ktorý každý dobrý letný fesťák potrebuje - chill, relax a pohoda. Určite odporúčam aj ich nedávno zverejnenú KEXP live session v KEXP, kde s nimi vystúpila aj speváčka Andreya Triana.
sinks - sinks
Post-punk hýbe rockovým svetom a reflexia žánru z tunajších končín na seba nenechala čakať dlho. Chýr o trojčlennej noisovej gitarovke so strhujúco autentickým frontmanom sa z českých klubov a festivalov dovalil už aj na Slovensko, kde sa mu dostalo búrlivého prijatia - svedčiť by mohli návštevníci festivalu SHARPE. Ohlušujúce distortionové vlny prepletené svojráznymi komentármi kapitalistického marazmu, v ktorom tu všetci poslušne žijeme. Z debutu mám najradšej skladby White Whales a titulný singel Serotonin.
black midi - Cavalcade
Toto bolo ťažké - vynikajúce albumy tohto roku vydali viaceré zásadné kapely britskej novej vlny vrátane Squid, Black Country New Road a Dry Cleaning. Všetkých ich spája nekonvenčný prístup ku kompozíciám, časté melodické zvraty a neskutočná dynamika, inštrumentálna precíznosť a anarchia vokálneho prevedenia (tu s výnimkou konzistentného hlbokého ne-spevu speváčky Dry Cleaning, Florence Shaw). black midi to u mňa vyhrali vďaka nákazlivo podnetnej mladíckej živočíšnosti a v neposlednom rade vďaka výraznému škótskemu prízvuku speváka Geordieho Greepa, ktorý podčiarkuje zapľuvanú punkovú atmosféru. Pri hraní ich treba vidieť, preto odporúčam Live on KEXP at home z apríla tohto roka.
Bicep - Isles
Klubová hudba vyprodukovaná v útlme pandémie, nostalgia za zlatou érou britského raveu aj hegemónne spojítko medzi deťmi náboženstvom rozhnevanej rodičovskej generácie. Reflexia multikultúrneho prostredia ako Írska, tak Britských ostrovov, kde producentské duo Andrew Ferguson a Matthew McBriar pôsobia. Desaťpesničkový elektronický trip plný polámaných beatov a excentrických, orientálne pôsobiacich vokálov sa mi osvedčil ako vynikajúci parťák na dlhšie prechádzky. Najradšej mám skladbu Apricots a tie s hosťujúcimi dámskymi vokálmi, Saku a Rever. (viac v recenzii)
Lana Del Rey - Chemtrails Over The Country Club
Toto rozhodnutie prekvapilo aj mňa samého, no pravdou je, že pri máloktorom albume som tohto roku strávil toľko času, ako pri Laniných Chemtrails. Postupné rozšifrovávanie jej veršov je vlastne prijatie pozvania do jej autonómneho umeleckého sveta plného melanchólie, nostalgie a zložitých emocionálnych rozpoložení. Minimalistické produkcie, ktoré môžu na prvé počutie pôsobiť fádne, absolútne nenudia - polospievané a pološepkané spievanie si udrží poslucháča frázovaním, mezzo-sopránovou farbou a hlavne významom slov, čo je o to vzácnejšie, že táto hodnota sa v západnej popovej hudbe dostáva dlhodobo do úzadia. Najradšej mám úvodnú White Dress a skladbu Tulsa Jesus Freak. (viac v recenzii)
Olivia Rodrigo - Sour
O mladunkej kalifornskej hviezdičke s filipínskymi koreňmi Olívii Rodrigo som sa dopočul len nedávno a neopomeniem otrieskané spojenie guilty pleasure. Nikdy som si neuletel na etablovanom popovom úze, že čím hlasnejšie speváčka spieva a čím väčší rozsah má, tým je lepšia a správnejšia star, tu však urobím výnimku, pretože Olivii tento svieži pop na hranici ranej Avril Lavigne a Taylor Swift absolútne žeriem.
Akoby sa všetky starostlivo vykalkulované producentské návody na úspech zrazili na jednom mieste a na (ne)počudovanie naozaj fungovali - Olivia je nákazlivo tínedžersky nahnevaná, s tínedžersky zlomeným srdcom, tínedžersky roztomilá, má tínedžersko-tínedžerských osemnásť a vlastné texty plné úprimnej naivity, ktoré človeku pripomínajú... Nuž, panta rhei, a to šialene rýchlo. Celý album je svieži a špičkovo vyprodukovaný, nápadité sú aj akustické kompozície jej čisto ženskej kapely z Tiny Desk koncertu pre NPR, ktorý bol uverejnený len pred niekoľkými týždňami.
Sleaford Mods - Spare Ribs
Pozoruhodný zjav, na ktorom si už mnoho pochybovačov vylámalo zuby. Primitívnosť zložená z laxne naklikaných beatov a priamočiarých basových liniek samozvaného obývačkového producenta Andrewa Fearna, surovosť a opulentná anti-estetickosť nottinghamských predmestí, jeden by sa začudoval, čo na tom ten druhý môže vidieť. Sú to angažované verše, ktoré zo Sleaford Mods vytvárajú stroj pŕskajúci projektily na všetky strany.
Zabrať tu dostáva mizéria pracujúcej triedy, pokrytectvo politických elít, rozvrat tradícií, globalizácia, všadeprítomná nespravodlivosť, nedomyslené protipandemické opatrenia aj pózeri v hudobnom biznise. Neohrozený pankáč Jason Williamson rozoberá tabuizované témy oplzlo a bez elementárnej empatie. Album má efekt nárazu o stenu, ktorý človek prežije len tak-tak, ideálne ho treba počuť celý. Ak vás odradzuje surovosť obalu, dámskymi vokálmi sú zjemnené tracky Nudge It a Mork n Mindy, tie by mohli byť pre vstup do nahrávky ideálne.
Jónsi - Obsidian
Keď sa Jónsi v marci tohto roka plánoval z Los Angeles, kde momentálne žije, vrátiť na domovský Island, prekazil mu to výbuch sopky s (tradične nevysloviteľným) názvom Fagradalsfjall blízko Reykjavíku. Udalosť ho inšpirovala natoľko, že sa jej rozhodol venovať výstavu autorských plastík, ku ktorej vytvoril listeningovú hudobnú kulisu diametrálne odlišnú od minuloročného albumu Shiver, ktorý mu produkoval hyperpopový pionier A. G. Cook. Aj keď ide len o doprovod výstavného umenia, nadšenci ambientu, minimalistických produkcií a zvukových krajiniek budú tento kúsok považovať za absolútne plnohodnotný. Jónsi využíva v meditatívnej zbierke svoj magický falzet v spleti reverbovaných synťákových stien, ozvú sa aj dunivé priamočiare bicie. Skladby Cypriol a Pyralone sa dokonca verne ponášajú na rukopis Sigur Rós zo zlatých čias nádherných albumov Valtari a Kveikúr.
Inhaler - It Won't Always Be Like This
Na poslednom "live" Eurosonicu bol okolo nich taký humbuk, že kvôli preplneniu klubu, v ktorom hrali, som stihol len záverečný potlesk. Neskôr sa do nich zaľúbila kolegyňa, a tak sa vďaka jednému repráku v zdieľanom office nalepili aj na mňa. Svieža krv v kolónke "štadiónový gitarový zvuk" tu nebola už dlho a po indie-rocku je vzhľadom na ich relatívne rýchly komerčný vzostup hlad stále. Tento miliónkrát prehratý štýl raz za čas neomrzí ani v aute, ani doma, ani v office - očakávania sú navyše obrovské, frontman Elijah Hewson, syn Bona Voxa, o tom určite vie svoje. Chytľavá je titulná skladba It Won't Always Be Like This alebo hneď druhá s názvom My Honest Face.
Helado Negro - Far In
Absolútny chillík na záver môjho výberu, Helado Negro, v preklade čierna zmrzlina, je americký spevák a muzikant hrajúci kombináciu soulu a folku silno šmrcnutú latinom. Muzikalitou nasiaknutý pohodový mood je zimomrivý od začiatku 15-pesničkového albumu až po jeho koniec. Presne toto je hudba, pri ktorej má človek chuť sedieť v klube, popíjať drink, usmievať sa a nikdy neprestať. Ľahučko plynúce basové groovy, zvonivé klávesy, soulový beat a medový hlas samotného Helada alias Roberta Langea. Dajte si live prevedenie skladby There Must Be a Song Like You aj s jej steel drumovým sólom, je to veľká paráda. A ak vám nestačí, kľudne pokračujte s jeho Live on KEXP session.
Ďalšie super albumy tesne "pod čiarou" môjho výberu tento rok vydali aj Kings of Convenience, Courtney Barnett, Yasmin Williams, RP Boo, The War on Drugs, Dean Blunt, MIKE, The Weather Station, Marián Slávka, Parcels, Efterklang, Billie Eilish a I Am Planet.
Mirka Rabčanová (Youtube playlist - skladby roka + výber z albumov)
Adam Ďurica - Naše hriechy
Hudobne ponúka album Naše hriechy Adama Ďuricu pestrú paletu nálad vyjadrenú príťažlivo namiešanými melódiami, ktoré sú v harmónii s poetikou nahrávky. Komplexne je stále čerstvá decembrová novinka najdospelejším a najcelistvejším albumom jeho doterajšej diskografie. A síce spevák vždy prostredníctvom piesní púšťal poslucháčov do svojho vnútra, v tejto personálnej zostave, ktorou sa Adam obklopil, je to celé posunuté o level vyššie. Spojenie s Lacom Rychtárikom a Matejom Turcerom na poste producentov dáva Adamovej tvorbe nový, atraktívnejší zvuk, ktorý nabáda zabudnúť na hity spájané s mandolínou. (viac v recenzii)
David Gray - Skellig
Dvanásty štúdiový album hudobného velikána Davida Graya je synonymom umenia. Skellig je náročný na počúvanie. Napriek tomu má zmysel iba ucelene, nedeľte si ho na jednotlivé nahrávky. Napriek tomu, že pôsobí inštrumentálne spočiatku monotónne, práve v tom je skrytá jeho monumentálnosť. Album je vo svojej emócii silný, miestami bolestivý, ale nie je chladný. Naopak, je upokojujúci, dáva poslucháčovi priestor spoznávať samého seba, zamýšľať sa nad svojím prežívaním.
Stredobodom albumu je už tradične gitara, ale strieda ju tiež klavír, sláčiky a doplnkom sú vkusné elektronické plochy. Tento hudobný minimalizmus nemôže prekvapiť a v spojitosti s charakteristickou farbou hlasu Davida Grey dáva poslucháčovi presne to, čo od neho očakáva. A hoci album vznikol v čase pred pandémiou, jeho intimita a myšlienky o izolácii dávajú práve teraz mrazivý zmysel. Dušu akustickým baladám dáva celý rad vokálov, na ktorých sa podieľalo viacero prizvaných hudobníkov.
Ewa Farna - Umami
Po siedmich rokoch vydala česká speváčka Ewa Farna nový štúdiový album, ktorý dostal názov Umami. Odkazuje na piatu chuť, ktorú našla v materstve. Album je o hľadaní rovnováhy z pohľadu ženy, ktorá si potrebovala niečo v živote prežiť a tiež z pohľadu čoskoro dvojnásobnej mamy, ktorej materstvo otvorilo nové témy. Svoju hudobnú rovnováhu našla Ewa Farna v energickom pope, ktorý môže konkurovať zahraničným interpretom. Albumom jednoznačne prekvapila. Poslucháči, ktorí jej odpustia, že je menej rocková než v minulosti a vyberú sa po textoch a vokálnom prejave, zostanú možno príjemne prekvapení. Táto popová poloha jej mimoriadne pristane. (viac v recenzii)
The Killers - Pressure Machine
Silná reflexia, návrat do detstva a dospievania v rodnom meste v Nephi v Utahu. Krutá realita, depresia, ponor do vnútra, intimita, bezmocnosť, temnota, príbehy, osudy. Táto zbierka balád nie typickým rockovým albumom The Killers. Každú skladbu otvárajú úryvky rozhovorov s obyvateľmi malomesta a striedajú ich spomienky Brandona Flowersa. Introspektívny album, ktorého zvuk maľuje osamelá harmonika, akustická gitara, klavírne motívy a povznášajúce sláčiky, je vzdialený od svojich predchodcov.
Pressure Machine je dielikom v diskografii, ktorý rozdeľuje fanúšikov na tých, ktorí v tejto podobe The Killers nechcú, a tých, ktorým sa novoobjavená forma veľmi páči. Album nezbúra veľké koncertné haly či štadión, ale dotkne sa vnútra. "Bolo to prvýkrát po dlhom čase, čo som čelil tichu. Z tohto ticha začala kvitnúť táto nahrávka plná skladieb, ktoré by inak boli príliš tiché a prehlušené hlukom typických Killers platní," povedal o nahrávke Flowers, ktorého typické falzety sú jej ozdobou.
Manchester Orchestra - The Million Masks of God
Indie-rocková kapela Manchester Orchestra z Atlanty vydala 30. apríla šiesty štúdiový album The Million Masks of God. Jeho nosnou témou sú životné vzostupy a pády, pričom skladby spolu rozprávajú lineárne jeden dlhý príbeh. A kým predchádzajúci album bol oslavou života, ten aktuálny rozpráva príbeh o smrti a o tom, čo príde po nej. Samotní členovia hovoria v súvislosti s aktuálnou nahrávkou o znovuobjavení lásky k “smradľavým riffom“, na čo však poslucháč natrafí skôr výnimočne. Najvýraznejšie v skladbách Bed Head a Keel Timing. Paradoxne totiž patrí The Million Masks of God k tomu najjemnejšiemu, čo americkí rockeri doteraz vydali.
Do nahrávky vložili viaceré klavírne balady s lyrickými textami a vôbec nie tak ostrými riffmi ako na predchodcoch. Hoci kde-tu majú gitary naozaj silný ráz, vo všeobecnosti album vyniká skôr akustickou jemnosťou. Ani spevák Andy Hull už toľko nekričí a vášeň v jeho hlase hovorí o naliehavosti, intimite a priamočiarosti, ktorá je v prípade témy o smrti niekedy príliš ostrá, ale nie je sa čoho báť, album nie je depresívnou nahrávkou. Smútok prichádza vo vlnách a stretáva sa so svetlom.
Marek Danko
Michaela Antalová, Adrian Myhr - Zvony
Keď nahrávajú album iba dvaja muzikanti, ich výkony sú sledované dosť pozorne. Slovenská hudobníčka Michaela Antalová sa spolieha na “špeciálne ladenie fujary a jej prefuky”, pričom intonáciu tohto tradičného slovenského nástroja duo aplikovalo aj na kontrabas. Ten má na starosti Adrian Myhr, no zdá sa, že okrem fujary i jeho nástroj tlačí na pílu, čiže znie tak trochu dunivo a nahlas. Ide o jedinú chybičku krásy na výbornom albume, ktorým si môžeme pripomenúť krásu folklóru v moderných aranžmánoch a dopriať oddych. Ozdobou je mužský spevácky zbor, harmónium, experiment v podobe polozakrývania dierok na fujare a inšpirácia v skladbách pre nórsku seljefløyte, ktorá má údajne čosi spoločné s našou koncovkou.
Anna Romanovská, Hana Blažíková, Petr Tichý, Michal Hrubý - Jsem navždy jedním z nás
O tomto albume sa dá hovoriť ako o pokojnom ostrove uprostred rozbúreného oceána. České kvarteto si vystačí s minimálnymi výrazovými prostriedkami. Dominantným je soprán Hany Blažíkovej, ktorá popri speve hrá na harfe. Romanovská hrá na koto a husle, Hrubý na klarinete a flaute, Tichý na kontrabase. Nahrávalo sa v jednom z českých kostolov a tomu je prispôsobený i nenásilný, prirodzene znejúci mastering, v ktorom výrazne vynikne rozdiel medzi hlasnými a tichšími časťami. Spiritualitou a zbožnosťou pripomína nahrávka early music, no v modernejšej a experimentálnejšej forme. Samozrejmosťou sú špičkové inštrumentálne výkony a prepracované aranžmány.
Paul Towndrow - Deepening the River
Hudba opisujúca prírodné javy bez slov nie je až taká bežná. Škótsky saxofonista Paul Towndrow vdýchol život projektu, na ktorom sa zúčastnilo vyše 20 hudobníkov. Kritici prišli s nadneseným a zjednodušujúcim pojmom keltský jazz, no nástroje typické pre túto krajinu určite potešia. V takom masovom zoskupení nejde o exhibicionizmus jednotlivca, ale o inštrumentálne a melodicky spoľahlivo fungujúci celok. Pri troche predstavivosti je možné hudbu prirovnať k rieke, ktorá nielen precízne kľučkuje a meandruje v ostrých zákrutách, ale ide aj do pomyselnej hĺbky, z ktorej vyťahuje na hladinu atmosférické motívy a sólové pasáže pre dychové nástroje, ktoré v správnom rozpoložení pohladia na duši.
Tommy Caggiani Therion Project - When Plants Grow
Prírodnými úkazmi sa zaoberá i taliansky perkusionista žijúci v Španielsku Tommy Caggiani. Predošlým albumom Magic Seeds zasadil veľmi schopné semienka, ktoré začali klíčiť na aktuálnej doske When Plants Grow. Od prvej po poslednú skladbu môžeme sledovať vzrušujúci príbeh zrodu nového života, zosobneného silnou rastlinou, nesúcou v sebe prvky jazzu, world music a experimentálnej hudby. Okrem virtuozity je dôležitým prvkom atmosféra, ktorá navyše vynikne vo zvuku bez kompresie. Takto je zážitok obohatený o pokoj, ktorý sa dostavuje v tichých pasážach – hlasitosť nahrávky i dynamika masteringu sú v rozumných medziach, čo je pre výborne skoncipovanú a skomponovanú hudbu len a len žiadúce.
Andrew Cyrille Quartet - The News
Kvarteto vedené legendárnym 82-ročným (!) bubeníkom Andrewom Cyrillom ponúka v podstate ničím neprekvapujúci jazz, ktorý mnohým ušiam môže znieť nudne. Lenže... V zostave sú vynikajúci muzikanti (Bill Frisell, Ben Street, David Virelles), hudba obsahuje krásne lyrické momenty, dravý spád, disharmonické etudy, skryté inštrumentálne zákutia a luxusný zvuk. Stačí povedať, že platňa vyšla v stajni ECM, ktorú niektorí odsudzujú pre “diktátorský” prístup, na druhej strane to v dnešnom svete znamená, že zvuková kvalita je automaticky zaručená. Fanúšik siahne po takom CD už len kvôli pocitu istoty a nemusí sa obávať svojvôle zvukárov, paradoxne prispôsobujúcich produkciu hudby pre fajnšmekrov takým poslucháčom, ktorí používajú na jej prehrávanie väčšinou smartfón.
Trio Tapestry - Garden of Expression
Aj kvôli vyššie uvedenému faktu siahnem do katalógu ECM ešte raz. Lídrom Trio Tapestry (v roku 2019 vydalo debut) je americký saxofonista Joe Lovano, ktorého dopĺňa klaviristka Marilyn Crispell a bubeník Carmen Castaldi. Výnimočnosť formácie spočíva v tom, že nemá žiadneho basového hráča, čím si uchováva voľnosť a nezávislosť od rytmu. Kapela sa nepúšťa do strhujúcich temp, namiesto beatu stavia kompozície na melódii a harmonických postupoch. Skladby sú prevažne kontemplatívneho charakteru a zrkadlia množstvo pocitov, maľovaných hlavne tmavšími farbami. Aj v pochmúrnosti stojatých vôd sa však ukrýva nejeden šperk, zosobnený intímnymi výpoveďami všetkých troch protagonistov.
Adam Baldych Quintet with Paolo Fresu - Poetry
Poľského huslistu som osobne spoznal pred 10 rokmi ako skromného človeka a virtuózneho muzikanta. Pred dvoma rokmi nahral opus magnum Sacrum Profanum, ktorý sa titulom Poetry nesnaží prekonať. Radšej sa vybral iným smerom, hudobne menej spirituálnym a zvukovo takmer rovnako dynamickým. Na oživenie si pozval Paola Fresu, talianskeho trubkára s prehľadne čistou hrou, ktorou vdychuje zhruba polovici skladieb sviežosť, ľahkosť a nadhľad. Adam už nie je takou dominantou, čo platí i pre klaviristu Krzysztofa Dysa, ale ich typický cit pre melódiu sa nezaprie. A keď v kratučkej Grace do hry vstúpia ešte renesančné husle, akustická nástrojová autenticita je umocnená dvojnásobne.
Lars Danielsson Liberetto - Cloudland
Cloudland patrí spolu s Poetry medzi albumy, ktoré robia veľkú česť firme ACT. Švédsky kontrabasista si pozval nórskeho trubkára Arve Henriksena a sýrskeho klarinetistu Kinana Azmeha, aby odhalili veľký kus osobných pocitov, čo len zvyšuje intimitu celkového zážitku. Melodickými motormi sú gitarista John Parricelli a klavirista Grégory Privat, ponúkajúci aj zapamätateľné motívy, ktoré si síce nebudete hm-kať pri jazde autom, ale napriek tomu ide o formu jazzu, ktorá je o čosi stráviteľnejšia. O hre Danielssona a bubeníka Magnusa Östroma (kedysi člena slávneho e. s. t.) stačí napísať, že ide o maximálnu švédsku precíznosť, spájajúcu cit pre nádherné kudrlinky, muzikálnu ľahkosť a krkolomné rytmy.
Pat Metheny - Road to the Sun
S gitarovým velikánom sme mali tú česť aj minulý rok, no už od marca 2021 je v obehu ďalší disk, ponúkajúci "acoustic guitar-only" koncepciu. Štvordielnu Four Paths of Light hrá sám Jason Vieaux, oceňovaný virtuóz klasickej gitary. Skladba patrí medzi technicky i kompozične náročné kusy a vyžaduje si trpezlivé ucho. V šesťdielnom eponymnom epose sa skvelo prelínajú linky členov Los Angeles Guitar Quartet a záverečný Für Alina, prevzatý od Arvo Pärta, hrá maestro osobne na špeciálnej 42-strunnej gitare “Pikasso”. Ide o experimentálny kúsok, v ktorom sa skladateľova predstavivosť snúbi nielen s precíznym prstokladom, ale i vrelým precítením, aké je s Methenym neodmysliteľne späté už 45 rokov.
John McLaughlin - Liberation Time
Veterán modernej jazzovej gitary sa vracia po šiestich rokoch a hoci “čas oslobodenia” trvá iba 36 minút a hlasitosť je na hrane únosnosti, i to stačí na umiestnenie. Smršte As The Spirit Sings, Lockdown Blues, Right Here, Right Now, Right On a titulný kus poskytnú plastický dôkaz toho, že John vekom takmer nestráca na rýchlosti a nasadení, v rámci ktorého si uchováva povestný šarm, farbu zvuku svojho nástroja a uhrančivý feeling. Dve klavírne vsuvky, jeden pomalší song (Singing Our Secrets) či výkony spoluhráčov nadchnú tiež, takže okrem krátkej časomiery niet čo vytknúť. Priaznivci elektrifikovaného jazzu môžu byť s platňou spokojní a ak John nabudúce pridá ešte tri kusy, umĺknu aj hlasy pochybovačov.
Martina Slivková
Damon Albarn - The Nearer the Fountain, More Pure the Stream Flows
Predstavte si Damona Albarna sediaceho v jeho dome v Rejkjavíku pri klavíri s výhľadom na prekrásnu prírodu na Islande. Presne tak vznikala nahrávka The Nearer the Fountain, More Pure the Stream Flows, ktorá sa stala ódou na islandskú krajinu. Tiež je ovplyvnená Albarnovým osobným procesom hľadania únikovej cesty z pandémie a zničujúcej súčasnosti.
Z albumu vyžaruje podmanivý pokoj, hoci má v sebe isté realistické obavy, temné podhubie. „Bol som počas tvorenia tejto nahrávky na vlastnej temnej ceste, a to ma priviedlo k viere, že čistý zdroj musí stále existovať,“ uviedol pre NME Damon Albarn. Jeho druhý sólový album vznikol z potreby vidieť krásu, vďaka nemu ju môžeme aj počuť.
Dry Cleaning - New Long Leg
Speváčka britského zoskupenia Dry Cleaning Florence Show sa môže pýšiť snáď najstatickejším hlasovým prejavom súčasnosti. Napriek tomu si dokáže absolútne získať pozornosť. Svoju schopnosť priam zhypnotizovať publikum predviedla aj na tohtoročnej Pohode, a bol to snáď jeden z najpozoruhodnejších hudobných zážitkov, ktoré sa na Slovensku za rok 2021 udiali. Dokonca skôr než sa kapela v novembri predstavila v slávnej šou Jimmyho Fallona, čo možno s nadsádzkou prirovnať k vykopnutým dverám na americký hudobný trh.
Dry Cleaning majú nezameniteľný prejav, pohlcujúcu dynamiku skladieb, ale aj sympatický zmysel pre humor a absurditu. Bez obáv teda vytrhávam z kontextu a zvýrazňujem slová zo skladby Her Hippo. "More espresso, less depresso." New Long Leg je album, ktorý sa oplatí počuť.
Midi Lidi - Nikdo se ti nebude smát, když budeš mít lidi rád
Vysokú produktivitu preukázala tento rok česká kapela Midi lidi, keď sa rozhodla v priebehu pár dní vydať hneď dva albumy. Do výberu toho najlepšieho roka 2021 volím ten "zádumčivejší", ktorého názov musí potešiť každého slniečkára - Nikdo se ti nebude smát, když budeš mít lidi rád.
Midi Lidi si zachovávajú nadhľad, je však cítiť, že ich súčasná doba štve. Zdieľajú svoje obavy, úvahy o tom, ako sa vyhrabať z medziľudskej krízy. Vyjadrujú sa svojským slovníkom vo výborných textoch obalených v retro synťákoch. Nahrávka vyslovuje sklamenie zo spoločnosti, ktorej sme súčasťou, ale pritom neupadá do depresie. Odráža sa od čírej naivity a dáva nám nádej. (viac v dvojrecenzii)
Dorota Nvotová - Ten
Máme šťastie, že napriek nepriaznivej situácii, keď slovenskí umelci mali opäť veľkú časť roka zákaz hrať koncerty, čo je pre ich prácu absolútne zásadný prísun energie, stále vzniká dobrá hudba. Album Doroty Nvotovej s názvom Ten hrdo patrí k tomu najlepšiemu, čo u nás za posledný rok vzniklo. Dorota vložila svoju hudbu do producentských rúk Tomáša Slobodu, ktorý pomohol jej tvorbe dať konzistenciu, jemnosť. Výsledkom je skvelý album bez jediného hitu. A to nie je výčitka.
Album Ten je pre Dorotu Nvotovú prelomový. Láka náročnejších poslucháčov, ktorých dôveru nesklame. V novom roku nás v súvislosti s náhrávkou čaká ešte jedna radostná udalosť, keď vyjde aj na vinyle, ktorý bol od začiatku predurčeným cieľovým nosičom na ceste k poslucháčovi. (viac v recenzii)
Toddler Punk - 2
Hudba pre deti je dôležitá a často podceňovaná. Na jednej strane jej škodí tendencia dávať jej “detskú formu”, výraz. Druhý album Toddler Punku je však výnimočným a poslucháčsky solídnym počinom. Tematicky siaha po populárnych detských témach - dinosauri, vesmír, pančuškoví rytieri. Texty sú však plné podnetov, fantázie, posúvajú hranice predstavivosti, a pritom sa nesnažia dieťa poúčať, moralizovať. Akoby len chceli stráviť s dieťaťom jednoducho dobrý čas.
Do tohto procesu môže poľahky vstúpiť aj dospelák, spievajúc si o jašterici a s chuťou debatovať o tom, čo sa deje s mesiacom, keď z neho ubúda a potom zrazu rastie. Toddler Punk si poľahky poslucháčov získa, no jeho sila spočíva aj v tom, ako s jeho potenciálom doma naložíme. (viac o albume)
Patrik Marflák (Youtube playlist - skladby roka + výber z albumov)
Floating Points, Pharoah Sanders and London Symphony Orchestra - Promises
Britský elektronický producent a hudobník Sam Shepherd alias Floating Points (35), legendárny americký saxofonista, spoluhráč Johna Coltranea v 60. rokoch, Pharoah Sanders (81) a jeden z najznámejších a najprestížnejších svetových orchestrov London Symphony Orchestra, fungujúci od roku 1904, je spojenie svetov a generácií, aké sa len tak nevidí. Výsledkom je krásna trištvrtehodinová hudobná meditácia rozvíjajúca sa okolo jedného viac či menej pravidelne sa opakujúceho melancholického motívu.
Nahrávka Promises je rozdelená na deväť častí (Movement 1-9), ktoré však znejú ako jedna súvislá kompozícia a jednotlivé časti je ťažké od seba odlíšiť. Ani to však nie je potrebné, stačí sa nechať unášať hudbou, ktorá vás prevedie od nádherne upokojujúcich ambientno-jazzových polôh v prvej polovici albumu až k strhujúcemu orchestrálnemu vrcholu v (Movement 6) a v záverečných momentoch sa dostane k slovu aj elektronika. Shepherd tu však nerobí žiadne exhibície súčasného zvuku a beatov, po celý čas zostáva verný konceptu, ktorý perfektne funguje až do konca.
Lash & Grey - Blossoms of Your World
Kristína Mihaľová a Jakub Šedivý si na druhom albume skrátili svoje medzinárodné aliasy a k podmanivým melódiám a harmóniám gitary, spevu a sláčikov pridali ďalšie hudobné elementy. Hneď v úvode to potvrdzuje vkusnou a chytľavou rytmikou pulzujúci singel After War, ktorý by mohol znieť v áčkových rotáciách kvalitného rádia kdekoľvek na svete.
K vrcholom albumu patrí aj titulná Blossoms of Your World, kde Lash hypnotizuje vokálom v dvoch veľmi rozdielnych polohách. Na koncertoch však sympatické duo dokáže poslucháčov uhranúť aj bez použitia technických vymožeností a bez spoluhráčov. Intímny zvuk, ktorým si Kristína a Jakub získali fanúšikov na debute, prevažuje aj na druhom albume a opäť ide o vkusné a kvalitné skladby, ktorým stačí pár vypočutí, aby sa dostali pod kožu. (viac o albume)
Saténové ruky - LOM
Priznám sa, že keď Saténové ruky dostali na Radio_Head Awards ocenenie Album roka - Cena kritikov (za debut Bozkávam, 2015), nepatril som k tej väčšine hlasujúcich publicistov, ktorí z nich boli očarení. Postupne som si však kapelu predstavujúcu "alternatívu v strednom veku" obľúbil a s (naozaj) tretím albumom LOM si ma definitívne získali. A ani s tým vekom to nebude až také zlé, lebo skladby ako Vivaldi a Elektrické mesto si "idú" aj moje deti. Okrem prvého, druhého a tretieho hlasu, ktoré sa v tvorbe kapely už od jej vzniku striedajú rovnomernejšie ako v Eláne, stojí za zmienku aj prvý, druhý (a niekedy aj tretí) plán v textoch. Saténové ruky (sa) hudbou nielen bavia, ale vedia aj zaťať do živého, a často robia obe tieto veci súčasne. Príkladom je spomínaný Vivaldi či parádne zhudobnený satirický FB status Sama Marca Gravitácia.
Zvukovo je album, ktorý sa nahrával na chate v Lome nad Rimavicou s producentom Erikom Horákom, špinavší a drsnejší, čo kapele v dynamickejších skladbách ako Na plný plyn (feat. Boris Ondreička), Elektrické mesto a pochmúrnejšom prekvapení K oblohe (feat. Katarína Máliková) veľmi svedčí. Celé to pritom pekne vyvažujú popovejšie a romantickejšie kúsky v hlavnej úlohe s Bebem (More, Žena). Jednoducho, ako napísal v recenzii Rasťo Kachnič, Saténové ruky sa na LOMe predviedli v životnej forme.
Squid - Bright Green Field
Najúspešnejším seriálom na Netflixe bol vraj v roku 2021 juhokórejský fenomén Squid Game. Možno pri jeho vyhľadávaní niekto natrafil aj na britskú post-punkovú kapelu Squid, ktorej debutový album, vydaný v máji na kultovej značke Warp, prináša podobne intenzívny a nový zážitok. Päťčlenná kapela, ktorej lídrom je spievajúci bubeník Ollie Judge (hlasom a prízvukom nie nepodobný Mikeovi Skinnerovi z The Streets, samozrejme v ukričanejšej verzii), totiž post-punkovú energiu a estetiku posúva do nových psychedelických rovín vďaka elementom funku či ambientu. Navyše je takmer celý album "presvetlený" zvonivým gitarovým zvukom a častým využitím hosťujúcej trojčlennej dychovej sekcie (alt saxofón, trombón, trúbka znejú v polovici skladieb), ktorá je v prevažne temnom sonickom svete post-punku skvelým osviežením.
Mladí hudobníci ako svoje inšpirácie uvádzajú legendy krautrocku a experimentálneho rocku Neu! a This Heat, ktorých tvorba zo 70. rokov reprezentuje absolútnu tvorivú slobodu v expandovaní rockového zvuku. Podobný étos majú aj ďalšie súčasné ostrovné kapely ako Black Midi, Fontaines D.C. či Black Country, New Road, ktoré so Squid spája tiež meno producenta Dana Careyho. "Perfektný mix pokoja a chaosu", ako album opísala recenzentka londýnskeho magazínu The Line of Best Fit, bude určite strhujúci aj naživo. Squid sú jedným z potvrdených mien Pohody 2022.
Tyler the Creator - Call Me If You Get Lost
Pred dvoma rokmi som medzi svoje obľúbené albumy roka zaradil jeho piatu štúdiovku IGOR a v lete 2021 ma dostal opäť. Na rozdiel od svojho tematicky konceptuálneho predchodcu, Call Me If You Get Lost je pomerne divokou jazdou medzi tvrdým rapom s temnými beatmi a muzikálnejšími polohami s prvkami žánrov ako soul, jazz či reggae. Funguje to však rovnako dobre a celý album drží pekne pokope aj napriek účasti hostí v každej druhej skladbe (napr. Pharrell Williams, Lil Uzi Vert, Lil Wayne...). Tyler Okonma po najosobnejšej štúdiovke nahral svoj najlepší "párty album". Zároveň ním potvrdil, že svojím eklektickým prístupom robí súčasný hip-hop zaujímavým a nadčasovým podobne ako Kendrick Lamar, hoci ich začiatky na scéne boli veľmi odlišné.
Ďalšie nahrávky v mojom osobnom "longliste", ktoré sa neobjavili vo výberoch kolegov a zaslúžia si zmienku:
Arlo Parks - Collapsed in Sunbeams
Black Country, New Road - For the First Time
God & Eve - The Creation EP / The Fastest Way To Deep Clean a House EP,
Lotta - Seafarer EP
Marko Damian - Blažená nevedomosť
Nick Cave & Warren Ellis - Carnage
Oblačný systém - Všetko okolo v nás
Quatro Emocione - Cheetahs in Danger EP
The War On Drugs - I Don't Live Here Anymore
Tono S. - Dr. Tono a Mr. Temnota
--
Autori: Michaela Kučová, Matej Kráľ, Miroslava Rabčanová, Marek Danko, Martina Slivková, Patrik Marflák
Foto: koláž Hudba.sk
