Hlavná stránka

>

Magazín

>

Názory

>

50 albumov roka 2020 podľa redakcie Hudba.sk

50 albumov roka 2020 podľa redakcie Hudba.sk

29.12.2020 - 06:00 | redakcia

Rok bez veľkých koncertov a festivalov je takmer za nami a je tu čas bilancovania. Zážitkov so živou hudbou si z neho odnášame pomenej, no čo sa týka nových nahrávok, ničím sa nelíšil od predchádzajúcich - je ich opäť mnohonásobne viac než dokáže človek zavnímať a oceniť. Dokonca na domácej scéne sa zdalo, že pandémia tvorbu ešte viac "nakopla".


V druhej polovici decembra sme sa preto opäť pustili do sumarizovania svojich osobných top hudobných momentov roka, a niektorí aj do prehrabávania zahraničných rebríčkov a doháňania zameškaného. Výsledkom je päť veľmi rôznorodých zoznamov obľúbených albumov bez ohľadu na žáner či krajinu pôvodu a tradične aj bez ambície zoradiť nahrávky v rebríčku, s ktorým by aj tak nikto nesúhlasil.

Ak by ste sa napriek tomu chceli popri nasrdených diskusiách o politike a vakcinácii pohádať ešte aj o hudbe, tak vedzte, že výbery reflektujúce subjektívny vkus autorov pochopiteľne nemusia a s veľkou pravdepodobnosťou ani nebudú zodpovedať vašim vlastným hudobným preferenciám. Na rozdiel od iných sfér však v umení rozdielnosť názorov a pohľadov obvykle vôbec nie je na škodu, samozrejme ak ten svoj dokážete vyjadriť slušne a kultivovane.

Veríme, že článok vám poslúži ako inšpiratívny prierez hudbou z roku 2020. Samozrejme, určite nezahŕňa všetko, čo stálo a stojí za pozornosť, preto ak novú hudbu sledujete a robíte si vlastné rebríčky či zoznamy toho najlepšieho, poteší každý komentár, v ktorom sa podelíte o vaše top albumy roka.

Michaela Kučová (Youtube playlist k výberu albumov i skladieb roka)

Adrianne Lenker - Songs

Ak ste mali pocit, že je nemožné to tempo, s akým kapela Big Thief vydáva jeden vynikajúci album za druhým, pri sólovke jej speváčky už zostáva len žasnúť. Hoci Lenker má na konte už viacero sólových počinov, Songs predstavuje naozaj pozoruhodný míľnik. Hudobníčka po rozchode s partnerkou a pandémiou zrušenom turné odišla na samotu v Massachusetts. Tu neplánovane v priebehu pár týždňov zložila a nahrala dvojicu albumov Songs a Instrumentals. Kým jednu skladbu Instrumentals tvorí gitarová improvizácia a druhá zachytáva najmä zvonkohry a zvuky z okolia, Songs prinášajú zatiaľ najpriamejšie vyznania autorky. Láska, bolesť a spomienky tu znejú v dokonalej zvukovej i emočnej nahote. Len hlas a gitara (ktorú hudobníčka rozoznieva napríklad aj dotykom štetca či prírodnín) sa postarali o jednu z najintímnejších a najpôsobivejších nahrávok roka.

Fiona Apple - Fetch the Bolt Cutters

Otvorene priznávam, že Fiona má v mojom srdci a slúchadlách výnimočné miesto, jej nový album preto pre mňa vždy bude udalosťou roka. Fetch the Bolt Cutters však oprávnene vyvoláva nadšenie aj u rezrevovanejších poslucháčov a poslucháčok. Nahrávka je to odvážna, fragmentálna, postavaná na perkusívnych zvukoch vytváraných doslova čímkoľvek, a hudobníčka tiež častejšie nalieha, kričí a šepce, než spieva. Album ju zachytáva bez zábran v tom najlepšom slova zmysle - ponorenú do tvorivej hry, bez snahy o dokonalosť a oslobodenú od cudzích nálepiek. A ako vždy, keď človek prejaví svoju najautentickejšiu podobu, je priam nemožné sa nezamilovať.


Oneohtrix Point Never - Magic Oneohtrix Point Never

Nahrávka, pretkaná útržkami z rozhlasového vysielania, vzdáva hold zážitku z počúvania rádia. Experimentálny hudobník Daniel Lopatin sa témam nostalgie, pamäte a zabúdania venuje dlhodobo, na deviatom albume, vytvorenom počas pandémie, však jeho hudobné elégie získavajú nový rozmer. V bezčasí tohto roku prináša - s pomocou kolegov ako The Weeknd, Arca či Caroline Polachek - jedinečný futuristicko-nostalgický zvuk.

Haim - Women In Music Pt. III

Piesne sestier Haimových na mňa zväčša pôsobili ako vlažný girl power mix popu, rockovej a R&B klasiky. V ponuke algoritmov neurazia, ale ani ma nikdy nepresvedčili, aby som ich opakovane vyhľadávala. Pri treťom albume však nastáva prelom - Women In Music Pt. III má názor, šťavu, drajv a jednu vynikajúco vystavanú pieseň za druhou. Nepočúvame už len výsledok vplyvov, ktoré hudobníčky formovali, Haim dokazujú životaschopnosť vlastného zoskupenia, ale aj rocku ako takého.


Sylvan Esso - Free Love

Tvorba speváčky Amelie Meath a producenta Nicka Sanborna je môj safe space, preto ma tento rok obzvlášť potešil ich nežne tanečný album. Ak by som piesne manželskej dvojice mala opísať jedným slovom, bolo by to láskyplné - k sebe samým, k sebe navzájom, k hudbe, k planéte... Tretí album sa sústredí na výpoveď a hladivý vokál Meath, ale naďalej trvá na tom, aby ste sa pri počúvaní vytancovali zo svojich trápení. V diskografii dvojice novinka možno neprekvapí, ale na súkromné dance party v karanténe poslúžil vynikajúco.

Perfume Genius - Set My Heart On Fire Immediately

Svoj piaty album poslal Perfume Genius do sveta doplnený slovami spisovateľa Oceana Vuonga: "telo (queer, hojace sa, utrápené, zranené, možné a nádherné) sa prespievava do budúcnosti". Vychádza totiž z hudobníkovej skúsenosti so súčasným tancom, ktorá vraj celkom transformovala jeho vzťah s vlastným telom. Nahrávka je skutočne veľmi fyzická, stelesňuje bolesť i nádej, ale predovšetkým skúma, čo znamená cítiť sa vo svojej koži. Výsledkom nového sebavedomia je zatiaľ najlepší hudobníkov album. 

Fvck_Kvlt - Zabijem sa! 

Na slovenskej scéne je Denis Bango neprehliadnuteľný už pár rokov, druhá nahrávka jeho rapového alter ega však predstavuje významný míľnik. Komplexná (a výborne artikulovaná) výpoveď o tlakoch, ktorým dnes čelí naša psychika, sa voľne pohráva so žánrom, samplami i vokálom. Názov Zabijem sa! by mohol naznačovať detinskú vzdorovitosť, ale je výnimočne vyzretým autorským uchopením súčasného rapu a napriek ťaživým témam ma tento rok máločo bavilo tak, ako tento album. (viac v recenzii)


Monika Šubrtová - Omnia

Experimentálnu hudbu mám rada najmä v živom prevedení na koncertoch. Smutnú sezónu, v ktorej sa mi v takejto forme hudobné obzory mohli posúvať len veľmi obmedzene, mi kompenzovalo napríklad skvelé EP Moniky Šubrtovej. Omnia predstavuje sólový debut hudobníčky, ktorá doteraz pôsobila v elektronickom projekte Jamka. Tri skladby sa rozvíjajú v pomalšom tempe, balansujúc istú mohutnosť i vzdušnosť zároveň, príbuzne napríklad s Coil či Conradom Schnitzlerom. Skoro ako keby som bola v A4-ke.

Peter Kolárčik - Ťažký život

Nemám veľmi porozumenie pre rôzne humorné kapely a tento rok asi nikomu nebolo veľmi do smiechu. Keď som si však prvýkrát pustila Ťažký život, musela som sa smiať nahlas. Kolárčik má dar skvelého pozorovacieho talentu, s ktorým vo svojich lo-fi gitarových pesničkách vynikajúco dissuje sám seba, respektíve mileniálsku existenciu prekliatu nekonečnom možností. Všetku iróniu bokom, toto je interpret, ktorého chcem vidieť na najbližšej Pohode.

Waxahatchee - Saint Cloud

Piaty album projektu, pomenovanom po zátoke v rodnej Alabame, predstavuje pre hudobníčku Katie Crutchfield prelom. Skladby napísala po tom, ako sa rozhodla abstinovať a zachytávajú dôkladnú vnútornú inventúru. Od predchádzajúcej, prevažne indie rockovej polohy sa výrazne prikláňajú k country. Netreba sa toho báť, pre vokál Crutchfield sa to ukazuje ako ideálne pôsobisko, podobne ako pre vyrovnávanie so zraneniami a hľadanie svojho miesta vo svete. 



Matej Kráľ

Fleet Foxes - Shore

Keď mi náladu zlepší už prvých niekoľko tónov úvodnej skladby albumu, väčšinou to znamená, že aj zvyšok albumu bude znamenitý. Pri Fleet Foxes bolo príjemné prekvapenie ešte znásobené faktom, že predchádzajúci album Crack-Up bol kvôli početnejším experimentom poslucháčsky relatívne náročný. Kdesi navyše vznikla premisa, že Shore, ako sa album nazýva, zachránil spolu so svojou liečivou a oddychovou art-indie-folkovou atmosférou rok 2020, pod ktorú sa môžem len podpísať. Toľko krásnych myšlienok zakomponovaných v tónoch, toľko podmanivých akordových postupov vzbudzujúcich toľko príjemných spomienok. Najradšej mám skladby Wading In Waist-High Water, Can I Believe YouYoung Man's Game, ale rozhodne stojí za to vypočuť si album kompletne celý. (viac v recenzii)


Ólafur Arnalds - Some Kind of Peace

Aj tu pri prvej piesni platí presne to isté. Loom odzbrojuje podmanivým downtempovým beatom a nareverbovaným akoby utekajúcim klavírom, ktorý má na svedomí technológia zvaná Stratus. Z kooperácie fascinujúcich muzikantských duší, akými bezpochyby Ólafur a Bonobo sú, by myslím, ani nič iné ako masterpiece vzísť nemohlo. Nielen Loom, ale všetky spolupráce na albume sú totálne heart-melting. Vysamplované sú tu aj rituálne šamanské skladby odháňajúce zlé sily! Mojou najobľúbenejšou po Loom je hneď druhá skladba albumu Woven Song. (viac v recenzii)

Fallgrapp - Ostrov

Keď padal sneh je slovenský "banger" roka 2020. Jureš Líška je mimoriadne šikovný a vnímavý muzikant, producent a okrem toho, ako ukazuje vo svojich "making of" videách, aj riadny producentský makač. Zvuky prešpekulované do najmenších detailov pripomínajú tvorbu spomenutého Bonoba, ale okrem toho je v tom čosi podmanivo svojské. Album navyše obohacujú osobité prístupy prizvaných muzikantov. Toto je slovenská hudba, ktorú by som s pýchou a radosťou ukazoval ľuďom na druhom konci sveta. Najradšej mám inštrumentálnu Terracottu a zaručené, ničím nepodložené šťastie, ktoré ma prepadne zakaždým, keď si ju pustím. (viac v recenzii)

 
Dua Lipa - Future Nostalgia

Toto nie je žiaden guilty pleasure, toto je vynikajúci popový album s geniálnou produkciou nabitý chytľavou energiou, groovom a výraznými basovými linkami. Dua Lipe zaslúžene patrí mainstreamový svet, je energická, charizmatická, záživná a živelná, talentovaná a sexy, a ja si nikdy neodpustím, že som na jednom nemenovanom megafestivale prešiel bez zastávky okolo pódia, kde práve vystupovala. "Predkopávaná" basa v piesni Pretty Please je v kombinácii s nevtieravým vokálom a smooth beatom neskutočná a najviac ma pobavila skladba Love Again, ktorá okrem priznaných zdrojov vzdialene pripomína hit Moi... Lolita od Alizée.

Sevdaliza - Shabrang

Druhá z troch dám v mojom 2020 rebríčku. Shabrang je grandiózny, inteligentne skomponovaný album s neodmysliteľným orientálnym nádychom, ktorému dodávajú punc príťažlivo tajomné a ľahko zastrené Sevdalizine vokály. Zachytíme aj synťákové steny, ale "prvé husle" hrajú najmä inštrumenty - sláky, kontrabas či charizmatické klavírne vyhrávky. Shabrang je mýtický kôň hrdinu Siyâvasha, animistický perzský symbol predstavujúci nádej, silu a odvahu, a album v určitých partoch znie skutočne až sakrálne. Napríklad taká pieseň Habibi. Za vypočutie rozhodne stoja aj výrazové Crash činely krásne oscilujúce nad rozloženými klavírnymi akordami v skladbe All Rivers at Once.


Jónsi - Shiver

Eklektická zbierka jedenástich piesní, v ktorých sa baroque-pop stretáva s rockom a elektronikou, je výsledkom produkčnej spolupráce Jónsiho Birgissona s jedným z najvyhajpovanejších producentov súčasnosti, Alexom Cookom (Charli XCX, Kanye, Tommy Cash). Aj keď Shiver zožal všeobecne vlažné reakcie, je fascinujúce, že sa Jónsi, známy najmä z pôsobenia v neustále zvukovo meniacej a vyvíjajúcej sa kapele Sigur Rós, aj v rámci sólovej dráhy ženie stále do neprebádaných končín, aby sa niečo nové naučil v prvom rade on sám. Kompozície skladieb sú tu skrz naskrz prešpikované hyper-popovými disonanciami a synthmi, a na míle sa vzďaľujú Jónsiho prvej štúdiovej art-folkovej sólovej nahrávke Go z roku 2010. Na albume je mnoho krásnych piesní, začnite napríklad s Cannibal, na ktorej hosťuje Elizabeth Fraser z Cocteau Twins.

Róisín Murphy - Roísín Machine

Názory na to, ako by malo vyzerať disco v roku 2020, sa rôznia, ja sa prikláňam k výkladu Róisín Murphy. Prevažne pomalé, smooth, miestami tajomné, ale telo sa chce automaticky a intuitívne hýbať bez zbytočných myšlienok. Vesmírne zvukové krajinky tu zvádzajú živočíšne tance so syntetizátorovými basami a skresleniami, klapmi a rovnými beatmi. Občas vystrelí klavírny akord, v skladbe Narcissus pomaly až elektroswingové sláky. K žiadnemu žánrovému premetu však nepríde. Piesne Jealousy, Something More alebo Incapable, to sú instantné návody na prebudenie tanečného parketu.


Caribou - Suddenly

V Suddenly sa Dan Snaith alias Caribou sústreďuje najmä na rodinné témy a vďačnosť za všetko, čo v živote má. Album navodzuje stav absolútneho chillu. Trochu tanca, trochu pomalého tempa, trochu perkusií a zasnených vokálov. A do toho sample. Ten pravdepodobne najcharizmatickejší, v piesni Home, je prevzatý od americkej soulovej speváčky Glorie Barnes, a datuje sa do raných osemdesiatok. Najradšej mám nákazlivú Never Come Back. (viac v recenzii)

Moses Sumney - Græ

Pamätám si, že pieseň Conveyor ma vzala v strede bežného pracovného dňa do úplne inej dimenzie. Ten neuveriteľný refrén je definíciou bájneho čara prvých počutí. Paradoxne, o Mosesovi Sumneym bolo u nás doteraz počuť veľmi málo, no Græ, zbierka plná bravúrnych muzikantských nápadov postupne všetko mení. Precítený spôsob, akým sa syn ghanských emigrantov pohráva so soulovými vokálmi v zmesi dynamických inštrumentálnych prvkov a skreslení je fascinujúci. Je to ako jazda tzv. trainhoppingom - je ťažké na vlak naskočiť, no keď sa človek udrží, precestuje veľa za málo peňazí. Občas síce zaprší, ale inokedy sa obloha otvorí a dobrodružné srdce si vychutná nekonečné výhľady na malebnú krajinu.


Tame Impala - The Slow Rush

Počul som, vraj už nie sú "cool", ale ja si nemôžem pomôcť. Vlna Tame Impala soundu svojho času otriasla Slovenskom vo veľkom, a kapely sa predbiehali v tom, kto bude znieť aspoň približne ako Kevin Parker, alfa a omega tohto osobitého, psychedelicky znejúceho projektu. Tretí album je minimálne rovnako príjemný ako druhý a odrazil sa v ňom aj zvuk početných rôznožánrových spoluprác (ZHU, Mark Ronson, Travis Scott), ktoré Parker stihol od vydania Currents v roku 2015. Zasnené piesne postavené na syntetizátorových linkách tu v jednej chvíli spomaľujú, v druhej zas zrýchľujú čas. A o tom to celé je. Učarovali mi najmä skladby BorderlineLost in Yesteday. (viac v recenzii)


Miroslava Rabčanová

Aneta Langerová - Dvě slunce

Môj tohtoročný albumový rebríček neplánovane ovládli ženské interpretky. Tou prvou (z pohľadu abecedného poradia) je Aneta Langerová a jej album Dvě slunce, ktorý síce poznám bezmála mesiac, čo mu však stačilo nato, aby som ho považovala za jeden z najzaujímavejších a kvalitou najpresvedčivejších albumov roka 2020. Ten album má všetko - osobné a originálne texty, minimalistické aj veľkolepé hudobné aranžmány a Anetin bezchybný spev. (viac v recenzii)


Christine and the Queens - La vita nuova EP

Magický elektropop ponúkla svojim priaznivcom na EP Vita Nuova francúzska speváčka Héloïse Letissier pôsobiaca pod umeleckým menom Christine and the Queens. Hudobníčka, ktorej hviezda stúpa stále nahor, nahrávkou ukázala, kam siahajú jej umelecké ambície. Zostáva verná svojmu popovému rytmu, ktorý dokáže poslucháča veľmi rýchlo pohltiť, snovému spevu a poetike, v ktorej sa fanúšikom znova odhalila až na dreň, a napriek tomu je hudobne zase o čosi ďalej. Súčasťou EP je tiež krátky sprievodný film, ktorý vizuálne sprevádza emóciami každej hudobnej stopy a pomáha ich pochopiť.

Elsa Birgitta Bekman - Once In My Life

Ak hľadáte nový, neopočúvaný hlas a v tomto prípade aj neošúchané hudobné postupy, skúste siahnuť po debute mladej Holanďanky Elsy Birgitty Bekman. Speváčka a skladateľka ponúka na albume Once in My Life trpko sladký avant-pop zabalený prevažne do sláčikových a klavírnych aranžmánov, ktoré sú schopné človeka zhypnotizovať, rovnako ako jej zamatový hlas. Počúvam jej album na Deezeri, kde má iba 12 fanúšikov. Ja som jedným z nich.

Gracie Abrams - minor

Ďalšou speváčkou, ktorej tvorbu ešte iba objavujem je Gracie Abrams. Na debute minor ma bavia jej vokály - drsné aj jemné, dostatočne intímne a presvedčivé. Album je akýmsi denníkom mladej ženy z L.A., ktorá sa vyrozpráva zo svojich vzťahov, z ich krehkosti a prchavosti. Jej rukopis ešte potrebuje obrúsiť hrany, ale vďaka hlasu jej to odpustíte. Je ešte iba na začiatku svojej hudobnej cesty, má tak dostatok priestoru sa zlepšovať. Čo jej ide výborne od začiatku, je komunikácia cez sociálne siete, na ktorých uverejňuje svoje domáce nahrávky a získava si tak fanúšikov z mnohých kútov sveta.


Jana a Ja - Lesokruhy

Aj domáca scéna priniesla množstvo dobrých albumov, z čoho mám ja osobne vždy veľkú radosť. Jedným z nich je debut projektu Jana a Ja, za ktorým stoja Jana Krčmárová a Ľuboš Šrámek. Na debute spoznáte Janu ako talentovanú poetku, ktorej doménou sú originálne výrazové prostriedky a ťažké texty, cielené skôr na náročnejšie publikum. Podobne je to aj s hudbou, v ktorej natrafíte na kombináciu pesničkárstva, lyrického popu, scénickej hudby, jazzových aranžmánov a nenápadnej elektroniky. (viac v recenzii) 

Katarína Knechtová - Svety

Na domácej scéne ešte zostávame, tentokrát už v známych vodách. Po viacerých zverejnených singloch, ktoré sa stali rádiovými hitmi, vyšiel v októbri album Svety Kataríny Knechtovej. Album naplnila desiatimi novými piesňami, jedným bonusom (Sloboda je pierko), dvoma hosťujúcimi spevákmi (Adam Ďurica, Michal Hrůza), prevažne vlastnými textami s odvážnymi ale aj známymi témami, a hudobnou produkciou, ktorá dáva priestor akustike aj elektronike, pomalému aj strednému tempu, krehkosti aj živočíšnej dravosti. (viac v recenzii)

Miley Cyrus - Plastic Hearts

Miley Cyrus ma prekvapila. Keď sa hojdala na veľkej guli a zakladala si svoj imidž na polonahom tele (niežeby teraz vystupovala výrazne zahalená), bola pre mňa nezaujímavá. Hoci hlas nikdy nemala zlý, teatrálnosť ma od jej tvorby skôr odrádzala a presviedčala o tom, že potrebuje dozrieť. Až tohtoročný album Plastic Hearts naklonil misky váh bližšie k pozícii speváčky a hudobníčky a ubral zo šoubiznisovej kontroverzie. Adrenalín teraz dvíhajú gitarové riffy, pulzujúce bicie, hrdelný hlas a pohľad do budúcnosti, v ktorej visí otázka, s čím príde Miley Cyrus nabudúce.


Taylor Swift - folklore / evermore

Začala s ľahko stráviteľnými country pesničkami, potom prešla na úplný popový mainstream a tento rok prekvapila hneď dvoma albumami, na ktorých koketuje s indie folkom. V spolupráci s producentom Aaronom Dessnerom z kapely The National nahrala Taylor Swift 16 nových piesní, ktoré dávajú jej prvej tohtoročnej nahrávke Folklore viac ako hodinovú dĺžku, čo je dosť netradičné. Intímne ladený album tvorila v čase, kedy mala absolvovať koncertnú šnúru k predchádzajúcemu albumu, teda v čase sociálnej izolácie. Tá sa odzrkadlila na komornej atmosfére nahrávky, ktorá neponúka na prvé počutie žiadne jasné hity. Priamočiare popové melódie zatienil často iba klavír a krehká melanchólia, ktorá nasiakla aj do videdoklipov, lyric videí a celkového vizuálu ôsmej štúdiovej nahrávky tridsaťročnej speváčky.

Jej druhý tohtoročný album Evermore má iba pár dní a fanúšikov ním šokovala ešte viac, keďže po 16 skladbách vydaných na júlovom albume ponúkla takmer rovnaký počet (15) noviniek aj 11. decembra. Album teda vyšiel iba po necelých piatich mesiacoch a rovnako ako jeho predchodca, bol ohlásený pár hodín pred vydaním. Nahrávky vydané v tak rýchlom slede vyvolávajú otázky týkajúce sa ich kvality a vyzretosti. Musím sa priznať, že Evermore ešte nemám napočúvaný dostatočne na to, aby som albumy mohla porovnávať, prípadne vybrať ten lepší z nich, hoci atmosférou ma to viac ťahá k Folklore. Evermore je prezentovaný ako B-strana či pokračovanie albumu Folklore a po prvotnom počúvaní sa javia ako kontrasty, ktoré k sebe patria. Krehký, lyrický Folklore a hudobne experimentálnejší Evermore spája speváčkino rozprávanie príbehov o láske, úniku či odpustení.


The Strokes - The New Abnormal

Americká indie-rocková kapela vydala po dlhých siedmich rokoch šiesty štúdiový album The New Abnormal, na ktorom sa vracia k zvuku 80. rokov prostredníctvom spleti syntetizátorov a dominujúcich gitár. The Strokes sa posunuli sa o kúsok bližšie k popu a znie to dobre. Nejde o žiaden top album roka 2020, ale v diskografii skupiny patrí k tomu najlepšiemu (spolu s debutom), čo doposiaľ nahrala, hoci sa minutáž platne prehupla len niečo cez tridsať minút. Počas nich sa príťažlivo tiahne lenivý spev Juliana Casablancasa, ktorý inde strieda naliehavý falzet a obe polohy rovnako bavia. Obsahom poctivej a vyzretej nahrávky sú nevtieravé, jednoduché a chytľavé pesničky. Za všetky odporúčam najmä The Adults Are Talking, práve ona ma presvedčila siahnuť po celom albume. 

The Killers - Imploding The Mirage

Na záver môjho výberu tu mám ďalšiu americkú indie-rockovú stálicu. The Killers nahrávali najnovší štúdiový počin Imploding The Mirage bez gitaristu Davea Keuninga. Jeho neprítomnosť nahradili zostávajúci členovia hosťujúcimi gitaristami a syntetizátormi, ktoré robia z nahrávky presvedčivý popový počin na čele s charizmatickým lídrom Brandnom Flowersom a jeho osobnými textami. Tie sú silnými odkazmi, ktoré sa dožadujú vypočutia. Za odmenu vám odovzdajú určitú formu nádeje a bezstarostnosti kde-tu obalenú do typickej melanchólie.



Marek Danko

Pat Metheny - From This Place

Klasik novodobého jazzu s ďalším skvelým albumom, ktorý je zvukovou lahôdkou aj na čoraz menej preferovanom nosiči zvanom CD. Americký gitarista je stále vo forme a jeho novinka znie sviežo a moderne, samozrejmosťou sú špičkové výkony (spolu)hráčov a kompozičné majstrovstvo hlavného protagonistu. Na zaradenie do koncoročného výberu stačí už úvodná 13-minútová kompozícia America Undefined, ale bolo by hriechom nevypočuť si aj zvyšok - vedľa komplexných pasáží sa poslucháč nájde miesto aj na krátke uvoľnenie a oddych.


Cirith Ungol - Forever Black

Comeback roka. Ako inak nazvať návrat kapely, ktorá svoj kvázi definitívne posledný album vydala v roku 1991? Po takmer troch dekádach mlčania by človek čakal jasný úbytok síl, ale nič také sa napodiv nedeje. Spev Tima Bakera sa takmer vôbec nezmenil a v podstate to platí i o hudbe. V úzkymi mantinelmi ohraničenej hudobnej škatuľke sa toho veľa vymyslieť nedá, takže zostáva už len vsadiť na strhujúci storytelling, epické riffy, bojové popevky a monumentálnu atmosféru. K tomu treba prirátať adekvátne fantasy texty, nejaké to klišé, drsný imidž a ďalší skvostný obal od Michaela Whelana, ktorý by si mali fanúšikovia dať povinne zarámovať a vystaviť v obývačke. Sluhovia Chaosu skrátka nestarnú - pravdepodobne to bude zásluhou metalovej mágie. 

David Kollar & Arve Henriksen - Unexpected Isolation 

Izolácia je pojem, ktorý v tomto roku nadobudol nevídané rozmery. Dostal sa aj do názvu platne prešovského gitaristu a skladateľa, na ktorej nahrávanie bol prizvaný nórsky trubkár Arve Henriksen. Dvojica nadväzuje na predošlú spoločnú tvorbu, pričom každý muzikant si svoje party nahral sám doma. Výsledkom je silný mix experimentálnej a ambientnej hudby, väčšinou ladenej v negatívnych odtieňoch. Obaja protagonisti predvádzajú, že aj takýmto neštandardným (hoci už aj pred pandémiou čoraz viac bežným) spôsobom môže vzniknúť pôsobivá medzinárodná spolupráca na vysokej kvalitatívnej úrovni.

Psychotic Waltz - The God-Shaped Void

Comeback roka č. 2... Američania, produkujúci ťažko definovateľný mix alternatívneho a progresívneho metalu, tu naposledy strašili v roku 1996. Piaty album prináša zhruba to, s čím by mali byť ich fanúšikovia spokojní, pretože sa pomyselne vracia ku kultovému debutu, resp. dvojke. Tak ako vtedy, aj dnes je kapela kompozične invenčná, inštrumentálne presvedčivá a dokáže vyčariť ťaživú, zvrátene podmanivú atmosféru. A veľa má čo povedať aj frontman Buddy Lackey - jeho spev, texty a flautové sóla sú skrátka nenapodobiteľné. 


Peter Zajaček - Nemám sa s kým hrať

V prípade Petra Zajačeka ide o subjektívne prekvapenie roka v rámci domácej scény. Kto by čakal, že gitarista žánrovo úplne odlišnej kapely Medial Banana vydá album, zaoberajúci sa okrajovou sférou, zvanou inštrumentálny gitarový rock? Vo svete by to až taký problém nebol, ale v slovenských podmienkach som čosi podobné nepočul už dlhšiu dobu. Petrovi to vychádza dobre vo všetkých polohách – či už je hravý, vážny, zadumaný alebo hýriaci optimizmom, stále dáva do svojej hry nemálo invencie a radosti. I preto platňa pôsobí veľmi sviežim, moderným a inšpiratívnym dojmom. (viac v recenzii)

Ayreon - Transitus

Prakticky čokoľvek, s čím príde Arjen Anthony Lucassen, je hodné zaradenia do koncoročného výberu. Tento holandský skladateľ a multiinštrumentalista vydáva svoje projekty vždy starostlivo vypilované do posledného detailu. Plejáda muzikantov a spevákov prináša ďalší príbeh, v ktorom ožívajú nové postavy, zápletky, melodické motívy, prekvapivé aranžmány a pútavé postupy. Áno, aj po takmer 25 rokoch a množstve platní, dokáže vizionársky solitér prekvapiť. Nečudo, veď prog-rockový vesmír je rozľahlý a vždy sa v ňom nájde nejaký nový podnet, stojaci za pozornosť.


Demons and Wizards - III

Comeback roka č. 3... Projekt, za ktorým stojí Hansi Kürsch (frontman Blind Guardian) a Jon Schaffer (gitarista Iced Earth), bol naposledy aktívny v roku 2005. Ich tretí album už nie je taký revolučný, ako bol napríklad debut, ale stále sa na ňom nájdu silné momenty, nútiace poslucháča premýšľať a pozorne počúvať. Iba tak je možné prísť na koreň záhade, spočívajúcej v premyslenej stavbe riffov. Tvrdý a nekompromisný Schafferov príboj odľahčujú melodické refrény, motívy a sóla, spôsobujúce veľmi silnú návykovosť neštandardného euro-amerického power-metalového materiálu.           

Ensemble Peregrina - Mare Balticum Vol. 3: Wizlav von Rügen

Projekt Mare Balticum sa v treťom pokračovaní venuje pozostalosti stredovekého rujanského skladateľa Wizlava von Rügena. Poľský ansámbel a Agnieszka Budzińska-Bennett vytrvalo vyhrabávajú, študujú a nacvičujú piesne, ktoré sa rodili zhruba pred 700 až 1100 rokmi. Hoci ošiaľ okolo early music utíchol už dávnejšie, ani to im nebráni dávať na (v tomto prípade SACD) nosiče nádhernú vokálnu hudbu s minimom sprievodných nástrojov. Celok môže po čase pôsobiť monotónne, ale atmosféra, podmanivosť a melodická konštrukcia jednotlivých nápevov sú skrátka očarujúce.

Heathen - Empire of the Blind

Comeback roka č. 4... Táto kapela vydáva albumy zhruba raz za desať rokov, takže hoci stála pri zrode legendárnej Bay Area scény v polovici 80. rokov, v septembri vydala ešte len svoj štvrtý radový album. Ale výsledok (tak ako vždy) stojí za to. Heathen produkujú svoju vlastnú odrodu sofistikovaného thrash metalu, v ktorej nejde len o energiu a agresivitu, ale hlavný dôraz sa kladie na zaujímavo postavené riffy, melodické vyhrávky, netradičné sóla a oddychové pasáže. Zvuk nástrojov nie je úplne vyvážený, tento nedostatok však kompenzujú výborné inštrumentálne výkony a konštrukčne vyzreté kompozičné postupy.


Eternal Champion - Ravening Iron

Čo bolo napísané pri Cirith Ungol, malo by platiť v bledomodrom aj tu. Akurát, že Eternal Champion sú v heroic/epic heavy metale horúcou akvizíciou iba posledných päť rokov a hoci si vypožičali meno z diela slávneho fantasy spisovateľa Michaela Moorcocka, spevák Jason Tarpey píše texty zo svojho vlastného sveta. Hudba sa logicky podriaďuje textom a filozofii kapely, ale je tu badať i snaha o komplexnejšie riffy a progresívnejšie rytmické riešenia. Týmto spôsobom sa môže aj 40 rokov fungujúci žáner vyvíjať veľmi pozitívnym smerom. A keď sa k tomu navyše pridajú pojmy poctivosť a úprimnosť, musí byť jasné, že ide o autentickú a pôvodnému odkazu blízku odrodu "ťažkého kovu".


Patrik Marflák (Youtube playlist k výberu albumov i skladieb roka)

Billy Barman - Zlatý vek

Nazvať svoj album Zlatý vek a vydať ho v roku 2020 je celkom krutá irónia osudu, no čo sa dá robiť. Dôležité je, že Billy Barman ani na svojom štvrtom albume nezostali na rovnakom mieste a opäť priniesli štýlovo a tematicky/náladovo pestrú kolekciu pesničiek, ktorým nechýba typická chytľavosť a obrazotvorné texty, ale ani snaha priniesť niečo nové. Po troch albumoch to u väčšiny slovenských kapiel nie je samozrejmosť a hoci album ako celok oproti svojim predchodcom nepredstavuje takú výraznú zmenu ako na Modrom jazyku (2013) a Dýchajúcich obrazoch (2017), stále dokáže prekvapiť. Namiesto folklórnych inšpirácií kapela svoj indie pop/rock tentokrát obohatila o nákazlivé groovy a dávku elektroniky (Červená armáda). Zaujímavý posun v live atmosfére Barmanov naznačilo tých pár koncertov, ktoré kapela stihla odohrať. No žiaľ, v tomto smere to bol namiesto zlatého naozaj diétny a "šedý" vek. Mal to byť ich rok, snáď ním bude 2021 a predstavia aj niečo z už rozrobených noviniek. (viac v recenzii)


Darkness Positive - ?

Priznávam, som fanboy. Od vydania ich debutu v októbri 2018 som asi žiadnu kapelu nevidel naživo toľkokrát ako týchto chalanov z Martina a Žiliny. Dokonca ich koncert v rámci série online koncertov Plody doby bol prvým, ktorý som po jarnom lockdowne videl naživo v klube. Už vtedy boli vonku skladby Zahynul a Sami sebou a bolo jasné, že s druhým albumom po skvelom debute vysoko posadenú latku nepodlezú. Nielen More Cowbell a sem-tam nejaké sample, ale najmä saxofón, ktorý je pre jazz(funk)-rockovo vibrujúce trio v zložení gitara-basa-bicie prirodzeným upgradeom, robí ich nové skladby inštrumentálne farebnejšími. Skvelá správa je, že mladý saxofonista Matej Novák sa od vydania albumu objavoval aj na (online) koncertoch. V textoch temní pozitívci trošičku zvážneli, ale stále vysoko prevažuje nadhľad, nekonvenčnosť a vtipné hlášky zo života, nad ktorými si netreba zbytočne lámať hlavu. Oveľa lepšie je lámať si ju nad tým, čo všetko a s akou neuveriteľnou ľahkosťou sa deje v ich hudbe. (viac v recenzii)

Fleet Foxes - Shore

Kolegovia mi zopár obľúbených albumov "vyfúkli" (Fallgrapp, Fvck_Kvlt) a povedal som si, že nebudem nič uvádzať duplicitne. V jednom prípade však musím urobiť výnimku. Žiadnu inú nahrávku som totiž v tomto roku nepočúval častejšie ako Shore. Fleet Foxes sú srdcovka, každý ich album je výnimočný a koncert vo viedenskom Gasometri v roku 2017 mi potvrdil, že sú fantastickí aj naživo. Novinka je oproti svojmu predchodcovi Crack-Up poslucháčsky prístupnejšia a v ťažkom roku priniesla prepotrebný závan nádeje a povznášajúcej krásy, ku ktorému sa budem vracať ešte dlho. Mozog a srdce kapely Robin Pecknold album nazval oslavou života tvárou v tvár smrti - sedí to do bodky.

Fontaines D.C. - A Hero's Death

Tak silná otváračka albumu, akou je skladba I Don’t Belong, sa len tak nevidí. Okamžite vtiahne do atmosféry, ktorá neomylne zabrnká na strunu všetkým fanúšikom kultových Joy Division, no čo je ešte lepšie, nepustí vás až do konca albumu. Fontaines D.C. sú skvelým príkladom toho, že "prekliatie druhého albumu" je mýtus, ktorý zďaleka neplatí u všetkých mladých kapiel. Írski post-punkeri si s prvým albumom a niekoľkými úspešnými singlami získali značný "hype", no druhou nahrávkou svoj debut vo viacerých ohľadoch prekonali. Hoci na minuloročný album Dogrel mali oveľa viac času a jeho nasledovníka písali v roku plnom koncertov a cestovania, podarilo sa im vytvoriť mimoriadne súdržnú a hudobne i textovo vyzretejšiu nahrávku o balansovaní medzi šťastím a depresiou. Vety ako "Život nie je vždy prázdny" neznejú práve najpovzbudivejšie, no počúvanie albumu A Hero's Death má zvláštne katarzný účinok.


Kristin Lash & Jakob Grey - Sleepin' With the Lights On

Rok 2020 priniesol na slovenskej scéne viacero silných debutov - okrem albumov spomenutých v našej štyridsiatke si pozornosť rozhodne zaslúžia aj Dennyiah, Zea, Samuel Hošek, Orchester Jeana Valjeana či Morena. Najväčším objavom posledného roka-dvoch je však pre mňa duo Kristína Mihaľová a Jakub Šedivý, ktorí v lete s poangličtenými pseudonymami vydali album Sleepin' With the Lights On. Kto ich poznal už predtým (od návratu z Prahy na Slovensko vyhrali súťaže na rôznych jazzových podujatiach a predskakovali svetovým hviezdam) očakával od ich prvotiny veľa a dvojica mladých umelcov rozhodne nesklamala.
 
Komorne znejúca nahrávka pohladí svojím hrejivým zvukom a pokojnou silou, ktorá vzniká spojením krásne zafarbeného hlasu a nežných, precíznych tónov akustickej gitary, vo vhodných momentoch vkusne doplnenej ďalšími nástrojmi. Obaja sú študovaní jazzoví hudobníci, no skladby na albume plávajú skôr vo vodách soulu a intímneho popu. Akékoľvek škatuľkovanie je však bezpredmetné a som presvedčený, že nebyť pandémie, duo by po tomto roku malo za sebou desiatky koncertov na najrôznejších miestach od útulných kaviarničiek a knižníc, cez väčšie kluby až po multižánrové festivaly, a to nielen na Slovensku aj v zahraničí. Zatiaľ si Kristínu a Jakuba môžete pustiť aspoň do svojich príbytkov. Ich úprimná hudba vám môže napríklad spríjemniť nedeľné raňajky, no rovnako dobre dokáže zahriať počas dlhých zimných večerov. (viac v recenzii)

Le Payaco - Pohybliví v nehybnom

Po ľahšom "festival-friendly" albume Dnes je ten deň (2015) Le Payaco prekvapili nahrávkou, ktorá miestami svojou atmosférou pripomína skôr druhú kapelu Tomáša Slobodu, Sounds Like This. Rovnomenný prvý singel sa síce nesie v svižnom tempe, no už ten naznačil, že tento album bude skôr na počúvanie ako do tanca. Inštrumentálne nasýtené a kompozične rozmanité pesničky s vyzretými textami a parádnym zvukom dokážu navodiť rôzne nálady a zaviesť poslucháča do neprebádaných a vždy vzrušujúcich hudobných teritórií. Celý čas sa pritom kapela umne kĺže na hrane medzi profesorskou lekciou rockovej histórie a až detsky autentickou radosťou z hudby. Le Payaco už mnohokrát ukázali, že sa neboja experimentovania a "divnosti", no tentokrát svoj pop rock pre náročnejších servírujú v ešte omamnejšom psychedelickom opare. (viac v recenzii)


Lianne La Havas - Lianne La Havas

Jej sólový koncert bol jedným z vrcholov Pohody 2019 a veril som, že sa hneď v ďalšom ročníku na trenčianske letisko vráti s celou kapelou. Viem, že ani organizátori by sa tejto myšlienke nebránili, no nakoniec bolo všetko inak a nielenže sa nekonal návrat, ale ani samotný festival. Dokonalou náplasťou je však je tretí album, ktorý zhodou okolností vyšiel presne týždeň po termíne Pohody. Aj v prípade Lianne La Havas sa potvrdilo, že medzi najsilnejšie albumy (nielen) ženských umelkýň patria tie, ktoré sú inšpirované rozchodom. Eponymná nahrávka neo soulovej divy predstavuje proces umeleckej terapie - konceptom albumu je opis vzťahu od prvých fáz bezhlavej zamilovanosti vo vzťahu, cez jeho rozklad a s ním spojenú bolesť, až po záverečnú fázu zmierenia a radosti z novej sily a nezávislosti. Podobných albumov už vzniklo mnoho, no každý ten príbeh je iný a vyjadrenie autentických emócií hlasom tak úžasnej a pravdivej speváčky a skladateľky, akou je táto 31-ročná Londýnčanka, nemôže byť krokom vedľa. Prekvapivým momentom je coververzia skladby Weird Fishes od Radiohead. Naživo ju hrávala už od svojho debutu v roku 2012, no až teraz ju dala na album a sadla tam perfektne.

Run the Jewels - RTJ4

El-P a Killer Mike za osem rokov od svojej prvej spolupráce každou ďalšou nahrávkou potvrdzujú status najdôležitejšieho dua súčasného rapu. Ich štvrtý album pod značkou Run the Jewels vyšiel v začiatkom júna - necelý týždeň od vypuknutia dlhotrvajúcej série protestov proti policajnej brutalite voči Afroameričanom, ktorým po viacerých krvavých incidentoch definitívne došla trpezlivosť pri obrazovo zdokumentovanej vražde Georgea Floyda. Nebolo to samozrejme v pláne, no ťažko si predstaviť lepšie načasovanie na vydanie albumu, ktorého nosnými témami sú systémový rasizmus, generačná chudoba a volanie po vzájomnej tolerancii a rešpekte.

Podobne, ako bola skladba Alright Kendricka Lamara z roku 2015 jednou z hymien hnutia Black Lives Matter, tak sa aj album RTJ4 stal sountrackom stále prebiehajúceho boja za skutočnú rovnoprávnosť čiernych Američanov. Hudobne ide o (subjektívne) najlepší album Run the Jewels. El-P svojimi temnými, atmosférickými a agresívne pulzujúcimi beatmi geniálne dopĺňa nielen nekompromisný flow skvele sa dopĺňajúcej dvojice, ale aj hostí, ktorých menoslov robí album ešte výnimočnejším. Okrem raperov (Greg Nice a 2 Chainz) totiž na album prispeli aj legendárny DJ Premier (skreče v hite Ooh La La), speváci a raperi Pharrell Williams a Zack de la Rocha z Rage Against the Machine (obaja v tracku Just) a 81-ročná R&B/gospelová speváčka Mavis Staples spolu s rockerom Joshom Hommeom z Queens of the Stone Age (obaja v skladbe Pulling the Pin). Výsledkom je fantastická jazda od začiatku až do konca, aj keby ste textový obsah albumu vôbec nevnímali.


Sault - Untitled (Black Is) / Untitled (Rise)

Počas roka veľa času na objavovanie noviniek od úplne neznámych zahraničných umelcov nie je, preto sa vždy v decembri snažím dobehnúť aspoň niečo zo zameškaného sledovaním svetových rebríčkov a metarebríčkov, ktoré ponúkajú množstvo skvelej hudby (pochopiteľne len malá časť z nej sa zmestila aj do nášho výberu). Z tých tohtoročných ma očaril najmä britský projekt Sault, ktorý je záhadou aj pre zahraničných novinárov. Formácia totiž neposkytuje rozhovory ani inak nekomunikuje s médiami a nie je ani celkom jasné, kto všetko za ňou vlastne stojí. V článkoch sa najčastejšie objavujú dve mená, ktoré vám zrejme veľa nehovoria - jedným je producent Inflo (predtým spolupracoval s raperkou Little Simz či spevákom Michaelom Kiwanukom), a druhým speváčka Cleo Sol. Tajomný projekt za dva roky na scéne vydal už štyri albumy, z toho dva vyšli tento rok. Podobne ako v prípade RTJ4, aj tu je leitmotívom kolektívna skúsenosť černochov, obe nahrávky však jednak ponúkajú širší pohľad na ich problémy (historicky aj emocionálne), a zároveň sú hudobne úplne inde ako agresívny rap.

Prvý album Untitled (Black Is), ktorý vyšiel v júni, je podmanivým a zároveň zvláštne znepokojujúcim mixom R&B/soulového spevu, hovoreného slova a atmosférických až psychedelických, prevažne downtempových beatov. Miestami pripomenie album A Seat at the Table od Solange, je tu však výraznejší vplyv gospelu a africkej hudobnej tradície. Ešte viac to platí na septembrovom albume Untitled (Rise), ktorý sa z väčšej časti nesie v rýchlejších tempách klasického disca, housu a afrobeatu. Druhá nahrávka je tak hudobne ľahšie stráviteľným sústom, pri ktorom pokojne môžete vlniť bokmi aj bez toho, aby ste sa zamýšľali nad posolstvom. Ak však jeden z kritikmi najoceňovanejších hudobných manifestov roka nechcete len tak ignorantsky preletieť, pozorne počúvajte oba albumy. Môžeme si síce povedať, že nás sa to nijak netýka, ale práve hudba je jedným z najpríjemnejších a najefektívnejších prostriedkov, ako lepšie porozumieť a stať sa empatickejším k iným kultúram a ich historickým aj každodenným skúsenostiam.


Thundercat - It Is What It Is

Na záver ešte jeden "čierny" album, no tentokrát je to viac-menej oddychovka. Stephen Lee Bruner alias Thundercat je muzikant, ktorý sa s hudbou hrá, a baví tak nielen milovníkov basgitary, ale aj fanúšikov progresívneho prístupu k tvorbe pesničiek. Pre jeho vesmírne R&B je okrem frenetických rytmov a groovov charakteristický uzemnený vokálny prejav, ktorý akoby ani nemal ambíciu byť v popredí - možno ho pokojne vnímať len ako jeden z hudobných nástrojov. Keď sa však stretne chytľavá melódia s humorne odľahčeným textom, ako v prípade singla Dragonball Durag s neodolateľným virálnym vizuálom, stojí to za to. A takých momentov je na albume našťastie viacero. Okrem humoru tu však nájdete aj filozofovanie nad životom a smrteľnosťou či emócie spojené s láskou a stratou.

Ďalšie albumy, ktoré sa do môjho výberu nezmestili a nie sú ani v zoznamoch kolegov, ale oplatí sa ich počuť:

Paul McCartney - McCartney III, Bob Dylan - Rough and Rowdy Days, Nick Cave - Idiot Prayer (Nick Cave Alone at Alexandra Palace), Phoebe Bridgers - Punisher, Lenka Dusilová - Řeka, Tata Bojs - Jedna nula, Zrní - Nebeský klid, Květy - Květy Květy.

PS: Elektronickú hudbu (najmä tú svetovú) som tento rok nestíhal sledovať takmer vôbec. Ak máte nejaké dobré tipy, podeľte sa v diskusii. Vlastne to platí pre akýkoľvek žáner. Ak ste nič dobré nepočuli a aj tento náš zoznam vám akurát tak pokazil deň, tak sa dajte do pohody ako Thundercat v tomto klipe a pokračujte v browsovaní.


Autori: Michaela Kučová, Matej Kráľ, Miroslava Rabčanová, Marek Danko, Patrik Marflák
Foto: koláž Hudba.sk


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
28 29 30 31 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti