Od čias úplne prvého dema Flyswatter, ktoré partia punkerov z Kalifornie nahrala v izbe ich vtedajšieho bubeníka Scotta Raynora na štvorstopák, ubehli práve tento rok už tri dekády. Časová priamka existencie kapely bola za tú dobu dekorovaná nepríjemnými kulisami ľudských tragédií, smrteľných chorôb jednotlivých členov či emočnej nestability vedúcej až ku kapelným rozchodom.
Aktuálny marketing Blink-182 sa samozrejme neopiera o nič iné, než príťažlivé frázy o obnovení priateľstva/bratstva po prežití ťažkých životných skúšok. Navyše zoskupenie prostredníctvom neho potvrdzuje, že celú tú dobu boli ich verejné vystúpenia sprevádzané tupým humorom kolísajúcim na hrane vlastne akousi maskou na ubolené existencie poznačené životmi v disfunkčných prostrediach. Rozbité rodiny, hádky rodičov, chudoba, vylúčenia zo škôl kvôli opitosti počas vyučovania a intenzívna nechuť viesť "štandardný" život.
Preto aj samotné opätovné spojenie tandemu Hoppus – DeLonge pôsobí dnes už ako viacmenej vyčerpaná a dehydrovaná téma pre médiá. Pre mnohých skalných svoj wow efekt stratila už dva roky po vydaní eponymného albumu v roku 2003, kedy kapela ohlásila svoj známy a fanúšikovskou domýšlavosťou opradený hiatus. Skúsili to však aj pri novej generácii, ktorá im to očividne ochotne konzumuje.
Ešte pred samotným rozborom nahrávky One More Time... je zaujímavé podotknúť, že tentokrát si na producentskú stoličku sadol samotný bubeník kapely Travis Barker, ktorý už v roku 2020 dohliadal na nahrávanie dosky Machine Gun Kellyho Tickets to My Downfall (2020). Podľa Barkerovho tvrdenia sa tentokrát ocitol v stave, kedy sa "vymanil z členstva v kapele a stal sa jej fanúšikom", aby mohol skladby budovať presne tak, ako chcel, aby zneli. Veľakrát sa pritom odvolával na prácu ich bývalého, dnes už zosnulého producenta, legendárneho Jerryho Finna (Sum 41, MxPx, Rancid, Green Day...) a nechal sa ňou intenzívne inšpirovať.
Prevzdušnený balón z logom Blink-182 po (ďalšom) návrate Toma DeLongea do zostavy vyhodil už v októbri 2022 na hlavy všetkých hladných pozorujúcich prvý kus s názvom Edging, ktorý bol však akýmsi nedochuteným priemerom a na albume patrí jednoznačne medzi najslabšie kusy. To však neprekážalo verejnosti prijať ho natoľko pozitívne, že sa stal najdlhšie hrajúcim hitom číslo jedna v Billboard rebríčku Alternative Airplay a za posledných osemnásť rokov bol tiež najvyššie umiestneným songom skupiny v hlavnom singlovom rebríčku Billboard Hot 100. Videoklip k nemu bol okrem toho nominovaný na cenu za najlepšie alternatívne video na MTV Video Music Awards 2023.
Sú takí, čo čakali, čo sa bude podávať ďalej. Iní už dávno zmenili lokál, avšak predsa len raz za čas dajú šancu aj starej firme. Na druhý chod si všetci museli počkať takmer rok a aby nebol podávaný až príliš zvetralý a vychladnutý, bolo potrebné ho umelo dochutiť výrazným pátosom. Časti textov inšpirované udalosťami z ich minulosti, ako "from strangers into brothers, from brothers into strangers once again" alebo "I wish they told us it shouldn't take a sickness or airplanes falling out the sky" svojím "polopatistickým" odkazovaním na verejne známe udalosti hovoria samé za seba.
Podobný skladateľský gýč môžeme čakať pri kapele, ktorá akurát začína a možno neovplýva prílišným textárskym kumštom. Pri takom globálnom pop-punkovom kolose, ako sú práve páni zo San Diega, to však spôsobuje okamžité pokrčenie bradových svalov a bolesť krčkov z nadbytku prijímaného cukru. Videoklip k skladbe One More Time je navyše podchytený nostalgickými obrazmi zo starých klipov (či z pódia známeho z Warped Tour '99), ktorý mal pôsobiť slzotvorne a srdce stískajúco, pre mnohých poslucháčov, ktorí sa dávno posunuli ďalej, je to však pomerne lacný pokus o žmýkanie emócií.
Dojem z celého projektu o pár dní neskôr na chvílu zachránila magneticky chytľavá a do mozgu sa zarezávajúca skladba Dance With Me. Tá môže byť s kľudom zaradená medzi najlepšie singlové počiny v histórii kapely. Akurát prvoplánový "vtip" o masturbácii v jeho úvode dojem z kapely bohvieako neosviežuje ani nevracia naspäť k "starému zlatému obdobiu". Fanúšikovia z tých čias sú už totiž mentálne niekde inde, a tak zostáva už len pocit trápnej nevyzretosti.
Kde som to už počul?
Samotný album One More Time... otvára skladba Anthem Part 3, kapela teda okrem snahy zaujať nové publikum zjavne cieli aj na dlhoročných poslucháčov. Piesne "na pokračovanie" mali vždy svoj sexepíl, stačí spomenúť napríklad Unforgiven od Metallicy. V prípade Blink-182 sa však úvod skladby odfláknuto a laxne podobá na jej predchodcu a pôsobí skôr ako nenápaditý tribute od fan kapely niekde z periférie. Samotné jadro a pokračovanie skladby už nie je až také zlé, každopádne to, s čím sa v nej stretneme, nás bohužial sprevádza aj ďalšími kúskami na album.
Vyslúžilým hardcore fanúšikom Blink-182 teda nemôže uniknúť, že kapela sa na nahrávke nevyhla sebavykrádaniu. Okrem pop-punkovej vaty uvarenej z vody v podobe trackov ako Fell in Love, When We Were Young, You Don´t Know What You've Got (ponášajúca sa dokonca rukopisu Sum 41) či Other Side sa tu stretneme tiež s vecami ako Terrified, ktorá vznikla ešte za čias DeLongeovho projektu Box Car Racer. Tá je akýmsi priamočiarym zlepencom skladieb Obvious a Down (z eponymného albumu z roku 2003).
Ďalej nechýba typická polminútová klepačka rezňov, akú mala každá skatepunková kapela v 90. rokoch rituálne na svojom albume. Reč je o skladbe Turn This Off, ktorá zase mierne pripomína Happy Holidays You Bastards z albumu Take Off Your Pants and Jacket (2001). Fuck Face, kde si strihol vokály aj samotný Travis Barker, zapadá presne do tej istej kategórie. Tá zase pre zmenu vyzerá ako dvojča tracku My First Punk Song z už spomenutej nahrávky Box Car Racer.
Neónovo synťákovými elementmi ovešaná Blink Wave pôsobí príjemne, miestami až Machine Gun Kellyovsky, žiadnu revolúciu však rozhodne nespôsobuje. Za to hneď za ňou nasledujúca a ako vlak rútiaca sa Bad News patrí suverénne medzi najnadupanejšie veci, ktoré kapela na dosku umiestnila. Pri nej ustupuje na bok typická "blinkovosť" a človek si užíva kombináciu náznakov tvorby kapiel ako New Found Glory, State Champs alebo The Story So Far.
DeLongeova túžba vnucovať stopu Angels and Airwaves do spektra svojej pôvodnej kapely nás neminie ani tentokrát a to pri, pragmaticky zhodnotene, zbytočnej interlúde Hurt. Na albume nemusela byť ani pomerne nudná a patetická "zatváračka" Childhood. Dodatočne vyšli ešte dva bonusy Cut Me Off a See You, za ktorými náročnejší poslucháč s najväčšou pravdepodobnosťou po jednom vypočutí bez ľútosti zavrie dvere. Časy prelomovosti a prekračovania vlastného tieňa kapely Blink-182 totiž zostali v rokoch 1999 a 2003. Všetko ďalšie, čo z ich dielne vychádza na svetlo sveta, je síce ukážkou zvukárskej a producentskej prehrotenosti, no samotnou tvorbou a nápadmi už zrejme neprekvapia.
V kontexte doby, kedy sa pop-punk opäť výrazne vracia do priazne mladej generácie, pôsobí One More Time... ako nevyužitá príležitosť osviežiť svoju tvorbu niečím novým. Na vysoké umiestnenie v rebríčkoch však zjavne stačí aj recyklácia starého. Zachovať si dostatočnú čitateľnosť pritom nie je vôbec zlé. Pokiaľ sa však známe preprané schémy opakujú do aleluja a sú už len akýmsi okrasným doplnkom oblečeného do tetovaní, štýlovej obuvi a sem-tam zúfalej túžby použiť posledné vyfárané zvyšky post-adolescentého vrtenia chvostom, tak je to pre kapelu pôsobiacu na scéne vyše tri dekády smutná vizitka.
Blink-182 – One More Time...
(2023, Columbia Records)
- Anthem Part 3
- Dance With Me
- Fell In Love
- Terrified
- One More Time
- More Than You Know
- Turn This Off!
- When We Were Young
- Edging
- You Don't Know What You've Got
- Blink Wave
- Bad News
- Hurt (Interlude)
- Turpentine
- F*ck Face
- Other Side
- Childhood
Autor: Branislav Vartovník
Súvisiaci interpreti: Blink-182
