To, že sa tohtoročná jubilejná Beseda u bigbítu bude niesť v znamení vody, bolo jasné už na jej začiatku. Predpovede počasia neveštili pre tridsiaty ročník festivalu nič dobré, no aj tak sme dúfali v happyend a do batohov sme natlačili teplejšie oblečenie, nepremokavú bundu a miesto tenisiek, martensky. Dážď sa nakoniec konal počas oboch, hudbou naplnených dní, avšak náladu nám nijak extrémne nepokazil. Jubilejný ročník Besedy u bigbítu si takto zapamätám ešte výraznejšie, vďaka jedinečnej upršanej atmosfére.
Už pri príchode do areálu neďaleko moravskej dedinky Tasov, sme vedeli, že prichádzame na vľúdne miesto plné mieru, lásky a hudby, ktoré nás čakajú počas celého nasledujúceho víkendu. Absolútne milí ľudia v organizátorskom stánku, kde si vybavujeme akreditácie, chillujúce skupinky návštevníkov všetkých vekových kategórií, stánky s jedlom a nápojmi, rôzne vône a pokojná hudba zo stejdžu od kapely, ktorú som nemal zatiaľ čas identifikovať. Behom piatich minút rozložíme naše ubytovanie v podobe stanu a kufru auta, namiešame si welcome drink, ktorý v tomto prípade pozostáva z nemenovanej českej značky rumu a koly a pomaly ako ryby sa ponárame do diania na festivale.
Bohužiaľ sme nestihli kapelu, ktorú by som ale rád spomenul, pretože svojou účasťou výrazne prispela k faktu, že Beseda je napriek bigbítovému (pre niekoho starosvetskému) naratívu, festivalom súčasnej hudby. Reč je o Hothouse, ktorí okrem spomínanej aktuálnosti priniesli do Tasova aj kvalitu. Čas vyhradený pre koncert jedného z najväčších objavov na českej indie scéne sme, žiaľ, strávili na ceste, a po úvodnom aklimatizovaní a vybavovačkách formalít, si užívame skôr nočný program.
Nedôveryhodná kapela, Berlin Manson
O kombináciu elektronického podkladu s freejazzovým zavýjaním saxofónu a živými bicími sa postaralo britské duo s názvom O.. Popravde ma ich vystúpenie príliš neoslovilo a z "béčka" som sa chvatom premiestnil na stage C, aby som stihol slovenských vymetačov festivalov, Berlin Manson. Ich koncert bol obligátne absolútna zábava a aj keď im možno pristanú menšie a kryté stejdže, sú im už predsalen trocha malé. Chvíľami som mal pocit, že šapitó na najmenšom pódiu festivalu sa pod náporom fanúšikov zrúti. Nič také sa však nestalo a Berlin Manson odohrali skvelú šou plnú toho, o čom som už raz písal v reportáži z festivalu 66 hodín.
Nerád sa opakujem a tak dodám, že toto trio je už teraz ikonické a bude zaujímavé sledovať ich budúcnosť. Post-punkové elektronické beaty podporené miestami chaotickou a noisy gitarou, inteligentné texty plné sarkazmu a špecifickej poetiky sa striedajú s obligátnymi príhovormi a kecami frontmana Adama Draguna. "Neverte kapelám! Ani tejto!" odkazuje a nikto mu to samozrejme neverí.
Po Berlin Manson sa presúvam na plynule nadväzujúcu českú kapelu Orient. Tú mi odporúča Dominik Prok z kapely 52 Hertz Whale, ktorý mi preplával popred tvár, aby sa vzápätí stratil v oceáne festivalovej vravy. Orient ma skutočne prekvapili bohatosťou svojho soundu, tanečnou rytmikou a originalitou svojej produkcie. Orientálne motívy verzus krautrock, elektronický noise a chytľavé indie reálie zaručili fakt, že sa nachádzam na správnom mieste.
Na kapelu Orient skvelo nadviazali britskí Mandy, Indiana, ktorí mi miestami svojim spôsobom pripomenuli legendárnych Crystal Castles a v mojom pomyselnom pelotóne sa dostali do vedenia. Kombinácia industrialu, punku, noise a tanečnej elektroniky jasne poukazuje na fakt, že kapela vznikla niekde medzi Berlínom a Manchestrom. Vokály vo francúzštine dopĺňa z času na čas speváčka Valentine Caulfield o psychotický smiech, znejúci do chladnej letnej noci a ponad okolité polia, kde sa už pomaly schyľuje k prvému dažďu.
Lazer Viking feat. dážď
Ten poznačil inak výborný koncert Jakuba Kaifosza, ktorého máme možnosť poznať pod menom Lazer Viking. Tento vynikajúci český hudobník priviedol svoje publikum do tranzu, nehľadiac na vrtochy počasia. Jeho one man šou s použitím synťákov a hlbokého vokálu pripomínajúceho Alana Vegu z legendárnych Suicide, dokonca snáď využila dážď a zakomponovala ho do celkovej atmosféry koncertu. Jakubove repetitívne elektronické beaty a monotónne post-punkové "halekanie" nás so šamanskou istotou prenieslo pomedzi kvapky vody až extatickému záveru v podobe tracku Dream baby dream (cover od spomenutých Suicide), počas ktorého skočil medzi hopsajúce publikum, aby si spoločne s ním užil stále silnejúci dážď.
Po koncerte sa bežíme ukryť na "céčko", kde nás DJ Myslivec ulovil na party trvajúcu do skorých ranných hodín. Treba povedať, že jeho pestrá selekcia a práca za pultom bola výbornou bodkou za prvým festivalovým večerom. Dobrú noc, Beseda!
Toto je beseda, tamto je bigbít
Dobré ráno, Beseda! Budím sa na zvuky festivalového rána. Nejaký spoločensky unavený týpek sa chce dostať do môjho stanu s presvedčením, že patrí jemu. Jeho kamaráti ho presviedčajú o pravom opaku argumentom, že dekatlon je na Slovensku už hocikde a napriek celkovej podobnosti, sa jeho stan predsalen nachádza niekde inde. Tento argument nezvláda a z odpočutého rozhovoru sa ďalej dozvedám, že si líha na mokrý trávnik a odmieta pokračovať v ceste. Ešte 20 minút počúvam naliehanie jeho kamošov, aby vstal, nech neprechladne a potom sa rozhodnem ukázať svetu svoj predošlou nocou pokrkvaný ksicht. Z poklopu stanu žmúrim do ranného svetla a zatiaľčo si uväzujem šnúrky na zablatených martenskách, týpek leží stále na zemi obklopený svojimi kamošmi. Od stanu do areálu je to asi dvadsať sekúnd pešky, a tak sa okamžite po absolvovaní rannej hygieny ocitám späť v dianí.
Beseda je tak maličký festival, že to máte blízko úplne všade a nič vám neunikne. A tak sa na nejaký čas stáva stredobodom besedového vesmíru pivný stôl pri jednom zo stánkov, odkiaľ riadime naše ďalšie kroky, rozoberáme program, jednoducho tu máme besedu. Hneď vedľa nás hrá na "áčku" vkusný "fotrock" z Česka, The Bladderstones. Ako tiež otcovsky vtipne poznamenáva Marek Mikič z košickej Tabačky: "Toto je beseda, tamto je bigbít. Takže toto tu je beseda u bigbítu." Nedalo sa nič iné, iba súhlasiť s jeho slovami.
Po naozaj slušne zahratom koncerte The Bladderstones, kde som ocenil najmä vkusné a harmonické viachlasy, nasledovala na hlavnom stage dvojhodinová prehliadka slovenského anglofónneho alternatívneho popu v podaní speváčok Timea a Nina Kohout, ktorých koncerty sme si vypočuli spoza nášho stola. Po nich som sa už ale presunul z besedy naspäť k bigbítu, aby som si vypočul pražskú kapelu Dukla, ktorá ma však naživo príliš nenadchla.
Beseda u divadla a post-punk z New Orleans
Medzičas som vyplnil sledovaním Dekadentního Divadla Beruška, ktoré sa venuje divadelnej improvizácii a takzvanému okamžitému lo-fi muzikálu. Okamžitý muzikál sa okamžite stal headlinerom a vodcom môjho pomyselného pelotónu. Neviem, či to bolo festivalovou výškou promile, ale ich šialený improvizovaný a surreálny flow, nehraničiaci s absurditou, ale priamo v nej kotviaci, mi spôsoboval trhanie kútikmi, ktoré ústilo v smiech. Dominik Prok sa ma ešte snaží presvedčiť, že toto je jednoznačne najhoršia vec z celého festivalu, a potom, čo jeho názor spochybňujem zložitými divadelnými teóriami, ktorých znalosťami samozrejme vôbec nedisponujem, mizne Dominik opäť kdesi v prúdení dňa.
Besedy striedajú bigbíty a musím oceniť vystúpenie českých FDK, vynikajúcich Kalle či legiend undergroundu a "posléze" (pardon my french) aj samotného bigbítu ako takého, kapely Bez ladu a skladu. Z ich koncertu som, žiaľ, stihol iba posledné dve skladby, čo mi bolo naozaj ľúto, pretože to, čo som videl, implikovalo výborný hudobný zážitok. Takto som si vzal aspoň jeho esenciu a pripravil sa na nočné vystúpenia mojich posledných dvoch uchádzačov o post "vodca pelotónu". Tými boli Dušan Vlk a hlavný ťahák festivalu, írska post-punková gitarovka, The Murder Capital. Vystúpenia, ktoré sa pôvodne mali odohrať v odlišnom čase, ale pôsobením rôznych faktorov, sa nakoniec museli odohrať naraz. Takto vzniknutá dilema nebola pre mňa vôbec príjemná. Musel som ju však nejako riešiť. Keďže neviem cestovať v čase, rozhodol som sa začať nasatím esencie slovenského nezávislého rapu a pokračovať írskou gitarovou melanchóliou.
Predtým však poslednýkrát zasiahol Marek Mikič a rovno z backstage a od hrejivej moravskej slivovice ma posiela na koncert amerických Special Interest. Urobil veľmi dobre. Ich strhujúca zmes punkovej divokosti, frknutej občasnou eleganciou soulu a rhythm and blues, ktoré oscilujú pomedzi klubové beaty syntetizátorového pôvodu, ich bezpečne prenáša na čelo pelotónu. Drzé a pre niekoho dekadentné vystúpenie kapely z New Orleans sa stalo jedným z najlepších na tohtoročnej Besede. No a po tejto nečakanej vsuvke som sa už vybral na koncert Dušana Vlka.
Riešenie dilemy Dušan Vlk vs. The Murder Capital
Po úvodnom intre, o ktoré sa postaral šikovný David San za dídžejským pultom, vtrhávajú na stejdž Denis Klučerovský aka Dušan Vlk a Rudolf Sakač, známy ako Temný Rudo. Obaja majú natiahnuté kukly a celé intro s následnou šou je tak plné energie, že stanové šapitó menšieho "céčka" sa opäť otriasa pod náporom moshujúceho publika. Ich hyperaktívne pódiové alteregá, naplnené tlakom rôzneho spoločenského pôvodu, to na nás chrlia von hlava-nehlava a ich rapové skills si podávajú ruky nielen s hip-hopom, ale aj s punkom, post-punkom, technom a tak všeobecne s rôznymi elektronickými žánrami. Treba povedať, že koncert kvantitatívne utrpel pre fakt, že sa chalanom "podarilo" hrať cez hlavného headlinera, no ustáli to dokonale a kvalitou svojho vystúpenia spôsobili parádnu šou, z ktorej sa mi o to ťažšie odchádzalo na spomínaných The Murder Capital.
Vmiesil som sa do davu počas už rozbehnutého koncertu a okamžite zavnímal rozdiel oproti vystúpeniu, z ktorého som práve prišiel. Pomalšie tempo, kontemplatívnosť, tváre sú zadumanejšie. Chvíľu mi trvalo, než som sa naladil, no hneď po prvých odpočutých taktoch som bol doma. Kapela hrala setlist zostavený poväčšinou zo skladieb z ich ostatného albumu Gigi's Recovery, ktorý mi robil spoločnosť počas celkom dlhého obdobie tohto roka a pravdepodobne výrazne zatrasie mojimi ročnými spotify štatistikami. Asi nezabudnem na každodenné cesty trolejbusom cez sympaticky ponuré bratislavské Kramáre so slúchadlami na ušiach, keď hudba Murder Capital zastávala úlohu "bff". Nostalgia, melanchólia, energia a kvalitné hudobnícke výkony, charakterizovali celé vystúpenie týchto elegantných Írov.
Ďalším plusom bolo, že som koncert absolvoval sám, čo sa pomaly ale isto stáva mojím novým hobby. Na scénu prichádza opäť dážď. Spočiatku iba taký jemný, aby dopĺňal atmosféru voľne plynúceho setlistu. Spevák James McGovern sa zasnene vyjadrí o jeho kráse, a postupne ako dážď silnie a mení sa v prietrž, sám sá vrhá medzi publikum a užíva si ho spolu s ním. Koncert sa končí.
Do nitky mokrí, ale šťastní ľudia, sa bežia skryť. Kráčam smerom k bekstejdžu do rytmu čvachtania v topánkach, ktoré ale nie je počuť cez hukot dažďa. Ešte sa stihnem rozlúčiť s kamošmi z Dušan Vlk crew a odchádzam do stanu, dúfajúc, že nie je plný vody. Nebol! Našiel som v ňom však nedojedený guláš aj s komplet príborom a na sto percent viem, že som dnes nejedol. Takže týpkovi z rána sa nakoniec možno naozaj podarilo spočinúť v mojom pelíšku. Nevadí! Líham si do improvizovanej postele a napriek zmesi hluku prietrže mračien a reprodukovanej hudby, sa snažím zaspať. Dobrú noc Beseda!
Koniec prázdnin uprostred leta
Po tom, čo som sa zobudil stále vytrvalo prší, všade je ticho a ponad okolité polia a jablkové sady stúpa para. Zopár áut zapadlo v blate blízkeho strniska, ktoré slúži ako festivalové parkovisko a ochotný miestny traktorista ich pomáha odtiahnuť. Napriek počasiu nikto nehromží, všade je pokoj a atmosféra pripomína koniec prázdnin, aj keď sme v ich strede. Všade sú iba krásni ľudia, ako som to počas festivalu počul opakovane z viacerých úst a je to naozaj pravda. Festival Beseda u bigbítu je krásny festival, plný krásnych ľudí! A toto je veľký shout-out pre organizátorov! Dovidenia Beseda!
Autor: Renat Khallo
