V dňoch 20. - 23. júla sa konal prvý ročník festivalu s názvom 66 hodín. Tento časový úsek organizátori so zmyslom pre čo najlepšie načasovanie rozdelili do troch dní plných alternatívnej, klubovej hudby, kde nechýbali gitary, elektronické beaty, rap, techno či indie pop. Festival 66 hodín však nežil iba hudbou. Obdivovať ste mohli rôzne umelecké inštalácie a miesto si tu našlo aj divadlo alebo diskusie na zaujímavé súčasné témy.
To, že tento festival sa stane mojím obľúbeným, som pochopil hneď po tom, čo som sa zblížil s jeho areálom. 66 hodín je jedným z eventov, ktorého organizátori pochopili dôležitosť práce s geniom loci miesta jeho konania a veľmi umne a vkusne si vybrali priestory bývalej fabriky na tabakové výrobky v obci Smolník. Samotná obec je obklopená divokou krásou Slovenského Rudohoria, ktoré okrem umeleckých zážitkov v areáli festivalu, lákalo na túry a menšie výlety po okolí. Lákadlom tohto regiónu je aj fascinujúca Gotická cesta a blízkosť tajchu Úhorná poskytla možnosť kúpania. Tento festival je jednoducho koktejlom všetkých atribútov príjemne strávenej dovolenky.
Hneď prvý deň začal na alternatívny festival trocha netradične a svoj program otvoril za zvukov miestnej dychovej hudby Selanka, po ktorej sa už začali rozkladať a zvučiť chalani z košického mladého punkového podhubia, Pipesh. Za mňa absolútni headlineri každého podujatia, na ktorom sa objavia. Táto nádej slovenskej punkovej scény zakaždým odpáli koncert plný energie, vzdoru, hnevu, hluku, ale aj čistej radosti z hudby, muzikantského umu a čoho ešte? Nestačí to snáď? Niet čo dodať, Pipesh sú top a organizátorov festivalu treba pochváliť za tento výber.
Po nich ste sa z vnútorného stejdžu už mohli presunúť na dvor obkolesený múrmi bývalej továrne, kde sa medzitým na svoj koncert pripravila Sisa Fehér, ktorá svojimi jazzovými kompozíciami upokojila dianie a svojim vystúpením spríjemnila ovzdušie v Smolníku ešte viac. Zaffer 9 zo stajne vydavateľstva Weltschmerzen sa postaralo o post-club elektroniku s prvkami hyperpopu a digital hardcore a do atmosféry večera vstúpil aj Úbožiakmimo. Za týmto projektom, z ktorého názvu by sa desil nejeden self-love motivačný kouč z instagramu, stojí Miloslav Tabiš z Bratislavy. To, či je spoločné priezvisko s bubeníkom kapiel 52 Hertz Whale a Berlin Manson, Tomášom Tabišom, znamením ich príbuzenského vzťahu, sa nám už zistiť nepodarilo.
Treba povedať, že druhý deň bol hudobne o niečo bohatší a o srandu sa postarali naozaj kvalitné zoskupenia a projekty. Cez deň ste mali možnosť objavovať okolie, hútať pri všadeprítomnom nainštalovanom umení v chládku hrubých továrenských múrov, obdivovať dizajnérske kúsky od rôznych výrobcov, skúšať kvalitu festivalového gastra (jednoducho povedané jesť), ochutnávať široké spektrum ponuky všakovakých nápojov alebo len tak sedieť a pozorovať festivalový ruch, o ktorý sa postaralo niekoľko stoviek milo pôsobiacich návštevníkov.
Najhlučnejšie deti na Slovensku
Musím spomenúť, že festival nie vždy navštívia len milí návštevníci, a tak sa stalo, že v piatok sa tu pristavil aj miestny oligarcha, ktorý pravdepodobne zanechal po sebe niekoľko automobilov, patriacim návštevníkom a pracovníkom festivalu, s prepichnutými a prázdnymi dušami po tom, čo ho nechceli vpustiť do areálu bez zakúpeného náramku. Arogantný, opitý a tvrdohlavý Radoslav Baran sa ešte stihol povyhrážať prepichnutím pneumatík a potom zmizol kdesi v útrobách Smolníka. (celý incident podrobnejšie opisuje Jakub Pohle na svojej fb stránke, Málo cynizmu na toto mesto 5.0)
Večerný program bol však napriek tomuto trápnemu incidentu napumpovaný, a o to, aby naše duše nezostali prázdne, sa postarali najhlučnejšie deti na Slovensku, čiže Deti! Ich koncert je vždy absolútny zážitok plný katarzie a sonickej explozívnosti v spojení s hnevom a prúdiacou energiou, ktorá vás so sebou strhne a z vás sa zrazu tiež stanú deti. Do atmosféry netopierej jaskyne obliekla areál ukrajinská postpunková formácia SadSvit. Postpunk do krvného riečišťa festivalu priliala aj čerstvá senzácia zo Škótska, Vlure. Kapela, ktorá si tento rok už stihla zahrať na legendárnom Glastonbury, spôsobila nemalý rozruch aj v malebnom Smolníku a nie náhodou bola jedným z najväčších ťahákov piatkového večera, ale aj celého festivalu 66 hodín.
Svoje sústo z tohto časového úseku si odhryzol aj ďalší hladný headliner, kapela Dušan Vlk v zložení Dušky Vlk, Temný Rudo a Vojty, ktorý zaskočil za ich absentujúceho dvorného DJ Davida-Sanna. Dunivé trapové beaty, elektronický postpunk, angažovaná poetika a rýmy súvisiace s nekompromisnými antifašistickými postojmi tejto jedinečnej a nabrúsenej crew, spôsobila pod stejdžom menšie šialenstvo. Špeciálnou ponukou festivalu bola aj možnosť pozorovania hviezd s predstaviteľmi vesmírneho podcastu Slnečná Zostava a v techno stejdži s priliehavým názvom Rezačka zase hviezdili do rána Djs LetovBratislave: ODM, WNCHNZ, Marco Saguaro a Baklizord.
Dokonale zohratý stroj 52 Hertz Whale
Veľmi silná bola záverečná festivalová sobota, ktorú otvorila mladá nádejná speváčka a skladateľka Vanessa Weisz. Jej éterický spev s elektronickými beatmi na pozadí sa vznášal ponad kamenný dvor smolnickej továrne a dotváral veľmi príjemnú atmosféru letného podvečera, o ktorý sa rovnako pričinilo aj vystúpenie dvojice Boh Vajec a Sklobeton. Za týmito superzáhadnými prezývkami stoja hudobní kolegovia Richard Grimm a František Pisarovič. Svoje bizarné hudobné kompozície opierajú o syntetický sound modularu a umne miešajú techno s ambientom či klasikou. Počas svojich vystúpení využívajú aj Františkovu bohatú slovnú zásobu, a tak sme si vypočuli aj jeho slam poetry.
Samostatný článok by si zaslúžil koncert kapely 52 Hertz Whale. V mojich očiach a ušiach to bol ich najlepší koncert, ktorý som mal možnosť zažiť. Dokonale zohratý stroj, ktorý mieša jemnejšie groovy pasáže explodujúce do hlučných a vypätých záverečných outier. Teatrálne vystupovanie Dominika Proka pripomínajúceho Jokera je chvíľu plné hnevu a besu, aby vám vzápätí ukázal svoju ľudskú a milú tvár. Predstavenie je absolútne nabité emóciami a publikum vo vytržení. Počas celého vystúpenia veľrýb si obecenstvo prehadzuje so spevákom gumovú loptičku a za Dominikovu schopnosť aportovať a nájsť loptu aj v sťažených podmienkach prebiehajúceho koncertu, by sa nemuseli hanbiť ani všadeprítomné pobehujúce psíky s vyplazenými jazykmi. 52 Herz Whale na jedničku!
Po sladkom motaní sa a ničnerobení v nádherne nasvietenom večernom areáli továrne sme sa pobrali do vnútorných priestorov na koncert českej hviezdy alternatívneho rapu, Arlety. Arleta ponúkla temný a presvedčivý flow plný femínnej energie. Hypnotické predstavenie nás dostalo do príjemného tranzu a zaradilo sa medzi to najlepšie z festivalu 66 hodín.
Priznám sa, že som trocha odignoroval afro-ukrajinskú hip-hopovú kapelu Fo Sho. Ich vystúpenie, kde sa miešal boom-bapový rap s prvkami R 'n' B a soulu som presedel obďaleč v rozhovore s partiou, ktorá sa chystala na nasledujúci vrchol celého večera, Berlin Manson.
Politické posolstvá s príchuťou irónie, sarkazmu a lacnej vodky
Myslím, že túto kapelu netreba už ani predstavovať. Hrá takmer všade a napriek tomu sa jej stále nevieme nabažiť. Pred dverami sály, kde sa má odohrať ich koncert, sa už viac ako polhodinu pred koncertom vytvoril dlhý rad. Každý sa chcel dostať dnu a kapacita koncertnej miestnosti bola predsalen obmedzená. Zvuková skúška za zatvorenými dverami burcovala napätie a dusno pred ich šou a v bekstejdži to vyzeralo ako pred koncertom Roiling Stones. Reálie absolútne nepodobné slovenským kapelovým pomerom. Proste jedno veľké šialenstvo pripominajúce to, čomu sa už hovorí fame.
Ich koncertu trocha ublížil nevyvážený zvuk vnútorného stejdžu a možno aj pokročilejšia nočná hodina, ktorá všetkých zastihla na vysokom leveli party módu, no Berlin Manson si to môžu dovoliť. Absolútne preplnená sála sa otriasala pod nápormi moshingu a ľudia si spievali s kapelou ich skladby, pomedzi ktoré prednášal spevák Adam Dragun svoje politické posolstvá s príchuťou irónie, sarkazmu a lacnej vodky. Berlin Manson sú jednoducho absolútny festivalový trhák, po ktorom ste sa už mohli venovať iba nesústredenému pohybu po rôznych zákutiach areálu a premýšľaniu, ktorý drink na bare ste ešte neochutnali. K dispozícii bol aj tanečný stejdž Rezačka, kde sa dalo “rezať” až do ranných hodín.
Areál festivalu nás privítal aj v nasledujúce slnečné ráno, kde po stíchnutí všetkých kapelových aparátov, nás svojim DJ setom ešte zabávali zamestnanci košickej Tabačky, ktorá mala tento krásny festival na svedomí. 66 hodín sa jednoznačne zaradil na zoznam akcií, kam by som sa rád vracal každoročne. Tieto slová odzneli z úst viacerých návštevníkov a mne len zostáva dúfať, že sa festivalu bude dariť aj v nasledujúcich rokoch a nezostane iba po takomto nádejnom debute. Organizátorom želáme veľa šťastia a nech žijú malé, no napriek tomu veľké festivaly!
Autor: Renat Khallo
