Michael Nyman je veľký futbalový fanúšik. Dozvedeli sme sa to vďaka tomu, že rozhovor pre Hudba.sk bol ochotný poskytnúť iba vtedy, ak sa popri ňom bude môcť pozerať na semifinále Majstrovstiev Európy vo futbale medzi Portugalskom a Španielskom.
Motto festivalu Viva Musica! znie "Klasika inak". Čo si pod týmto citátom predstavujete?
Klasickú hudbu skladám od roku 1976 – je to moja práca a niečo, čo ma vždy napĺňalo. Ak by som mal svoju tvorbu charakterizovať dvoma slovami, bolo by to práve spojenie "klasika inak". V mnoho vychádzam z barokovej, marockej či indickej hudby, no pritom sa snažím ísť aj vlastnou cestou. Moje skladby sú ľahko identifikovateľné, pretože sú "nymanovské" – sú napísané takým štýlom, že si ich nie je možné zameniť so skladbami od iného autora. Pochopiteľne sa však snažím pracovať tak, aby moja tvorba nestála na jednom bode. V istom období mi z nejakého dôvodu imponuje rock, v inom sa zas sústredím na minimalistické aranžmány. O tom je v podstate aj naša šou.
Nenosím si so sebou kamióny naplnené svetelnou technikou a na pódiu, kde vystupujem, určite nenájdete žiadne tanečníčky. Jednoducho nemám rád, keď je hudba niečím "vyrušovaná". Niektoré z mojich skladieb sú až jedenásť minút dlhé, a preto očakávam, že sa publikum na ne bude sústrediť. V tomto sa odlišujem od mnohých mladých hudobníkov. Oni si na svoj klubový koncert donesú kopec techniky, ktorá však odpútava pozornosť od toho, čo je najdôležitejšie. Neverím, že takáto "šou" môže niekomu dopomôcť k väčšej popularite. Na scéne som už pekných pár rokov a okruh mojich fanúšikov sa stále zväčšuje. Ak do skladby vložím úprimnosť, publikum ju vycíti a ocení – to je to, čo je naozaj dôležité. Prázdne gestá nikoho nezaujímajú.
Zložili ste niekoľko opier, hudbu pre sláčikové kvartety, soundtracky k filmom... Matka sa iba ťažko rozhodne, ktoré zo svojich detí miluje najviac – ale predsa, máte niektorú časť svojej tvorby radšej, než tie ostatné?
Milujem všetky svoje "deti", ale niekedy sa vám podarí vytvoriť dielo, ktoré sa istým spôsobom odlišuje od ostatných – je priamejšie, silnejšie, a pritom jednoduché a minimalistické. Veľmi dobrým príkladom toho sú filmové soundtracky. Ako skladateľa ma však fascinuje možnosť vybudovať hudbu okolo vlastnej myšlienky. Možnosť byť kreatívny a vytvoriť niečo z ničoho. Presne o tom je svet opery. Keď komponujem hudbu k filmu – základná myšlienka nepochádza odo mňa. Opera je mojím autorským dielom, a to je dôvod, prečo som si ju tak zamiloval. Do kategórie najobľúbenejších by som však zaradil aj hudbu pre sláčikové kvartety, ktorú som zložil. Tá naozaj stojí za to.
Pri opere The Man who Mistook his Wife for a Hat ste použili materiál z neurologickej štúdie a Facing Goya bola prvá opera postavená na téme klonovania a genetiky. Čo konkrétne vás na vede fascinuje?
Úprimne povedané to v oboch prípadoch bola skôr vec náhody, než nejakého konkrétneho zámeru. Keď som bol dieťa, veda bola pre mňa veľkou neznámou, ktorú som nijako zvlášť objavovať netúžil. Môj záujem sa prehĺbil až po dokončení prvej zo spomínaných opier, čo sa následne prejavilo vo Facing Goya. Odvtedy ma fascinuje neurológia, ktorú na rozdiel od psychológie považujem za exaktnú vedeckú disciplínu. Nezaujíma ma to, aké myšlienkové pochody majú ľudia v hlavách – to všetko súvisí so štúdiom správania a osobnosti, ktoré je v mnohom postavené iba na dohadoch. Ja mám radšej fakty, a preto inklinujem k neurológii.
Pred nedávnom ste opätovne vydali album Sagnam, na ktorom hosťujú indickí hudobníci. Počas vašej kariéry ste spolupracovali s mnohými ľuďmi – bola práca na tejto nahrávke v niečom iná?
V mnohom. Vďaka tomuto projektu som si uvedomil, že človek by mal ctiť hudobné tradície ostatných národov. Korene indickej hudby siahajú mnoho stáročí do minulosti, no aj napriek takému kvantu rokov zostali niektoré skladby rovnaké. Vplyvy z vonka do nej prenikajú iba zriedkavo, a to považujem za unikátne. Aktívne tvorím už viac ako tridsať rokov a môj štýl sa zmenil už niekoľkokrát – indická hudba tu je mnohonásobne dlhšie a zmeny v nej sú len nepatrné. Práca na Sagname bola iná v tom, že som zrazu pracoval s niečím starobylým, čo sa v Indii dedí už po celé generácie. To je niečo, čo vás prinúti skloniť hlavu v úcte.
Mnoho ľudí cestuje do Indie, aby tam našli svoje "pravé ja". Bol to aj váš prípad?
Viem o mnohých hudobníkoch, ktorí sa tam vybrali, no nedokážem to pochopiť. Buď to nemám potrebu hľadať pravdu o sebe samom, alebo som ju už dávno našiel. V mojej tvorbe sa prelína mnoho svetov a mnoho rôznych "právd" – svoje pravé ja som teda pravdepodobne našiel v hudbe. Ak si niekto myslí, že po ceste do Indie sa mu podarí zázračne precitnúť, klame samého seba. Možno sa ale mýlim a moja inteligencia tento zázrak nedokáže pochopiť. Ktovie...
Viackrát ste sa označili za "náhodného filmára". Čo si pod týmto slovným spojením máme predstaviť?
"Náhodný filmár" je niekto, kto doslova a dopísmena nachádza filmy na ulici. To znamená, že námety nehľadám – oni si nájdu mňa. Teraz napríklad pozeráme futbal – nebolo by zaujímavé spraviť film o tom, čo sa odohráva v hlave človeka, ktorý môže v penaltovom rozstrele rozhodnúť o výsledku zápasu? To je presne spôsob, akým pracujem. Chodím po svete a zrazu narazím na niečo, čo ma zaujme a inšpiruje. Nepotrebujem scenáre, ani hŕbu poznámok a zápiskov – jednoducho natočím materiál a spravím film.
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Zdenko Hanout - Viva Musica! festival
Súvisiaci interpreti: Michael Nyman
