Po prvom ročníku Bratislavských jazzových dní v nových priestoroch sa Peter Lipa do PKO nemá veľkú chuť vracať. Aspoň tak sa vyjadril v rozhovore pre Hudba.sk, v ktorom si okrem iného zaspomínal na rok 1968 a nežnú revolúciu. Rozhovoril sa aj o dlho očakávanom albume, ktorý by sa na trh mal dostať ešte tento rok.
V rámci spomínaného turné sme žiaľbohu absolvovali iba dva koncerty, potom som ochorel. Čo bude, to neviem, keďže na podobné projekty je potrebné zháňať granty. Predsa len, keď má každý z hudobníkov prísť z inej krajiny, tak je potrebné zaplatiť ubytovanie, cestovné náklady a honoráre, čo je trošku problematické. Na Slovensku však chceme budúci rok odohrať aspoň päť koncertov. Čo sa českých termínov týka, tam hrám so svojou kapelou.
Single Čo mám rád (Lipový čaj) a 1968 mali byť predzvesťou nového albumu, o ktorom sa hovorí od októbra 2009. Máte už konkrétny termín vydania?
Akurát teraz idem zo štúdia, kde sme na ňom pracovali. Moji dvaja producenti – môj syn Peter a Ľubor Priehradník mi sľúbili, že to do Vianoc bude. Tie sú síce už nebezpečne blízko, no ja verím, že sa to podarí. Potrebujem to mať hotové, pretože ma to ťaží v hlave a medzičasom sa venujem už niečomu inému. Nerád robím dve veci naraz – radšej myslím iba na jednu. Musím však už dopredu oznámiť, že obidva single doznali takých zmien, že ich mnohí nespoznajú. (smiech) Dosť sme ich pomenili, najmä pieseň 1968 prešla veľkou úpravou. Ja to beriem tak, že to, čo už bolo zverejnené na mojej stránke - to je jeden track a na albume to bude iný track.
Takže ďalší singel už neplánujete vydávať?
Ale áno, keď to zverejním, tak sa na niečo budem musieť pozrieť ako na singel. Okrem toho by som rád natočil aj jeden videoklip. Vo všeobecnosti si myslím, že na tom albume sú zaujímavé veci, no pritom rozmýšľam, do akej miery má singlovanie pre mňa zmysel. To si len ja hovorím, že sú to single, ale v podstate to nikde ďalej ako singel nefunguje. Dôležitejšie bude nahovoriť niekoho na natočenie videoklipu. Nakoniec, čím ďalej tým viac beriem všetky moje skladby ako jednotlivé tracky a už vôbec sa na to nepozerám ako na celok. Takže keď sa hocičo podarí, budem rád.
Peter Lipa - Čo mám rád (Lipový čaj)
V jednom rozhovore ste spomínali, že máte stále ambíciu ísť do zahraničia. Predpokladám, že na novom albume bude aj niekoľko anglických piesní...
Určite. Sú tam dve známejšie, ktoré už dlhšie hrávame na koncertoch, konkrétne A Bag of Gifts a Water In My Shoes. Nasledujú dva ďalšie tracky, ktoré prezentujeme skôr občasne – Voodoo Doll a Ghost. V poslednej mám dokonca aj jedného vzácneho hosťa z New Yorku, je to ústny harmonikár Hendrik Meurkens. Pre mňa je asi najzaujímavejším však track No Time, ktorý by som skôr nazval opusom. Je to dosť scénická pieseň a myslím si, že ten spomínaný videoklip by mohol byť spravený k nemu. Úprimne, ja v ňom ani nemusím byť. Dnes sa videoklipy nakoniec robia už úplne inak ako kedysi, a aj tak je ich použitie také minimálne, že nemá význam do nich investovať. Je to vlastne dobré iba preto, aby mohla byť pesnička na YouTube, pretože kto si už dnes klikne na audio záznam bez obrazu?
Rozmýšľali ste už aj nad prípadným tvorcom?
Jedného mám – volá sa Michal Lipa. (smiech) Študuje štvrtý ročník strihu na VŠMU a ak si nájde na mňa čas, tak to pravdepodobne spraví on. Nakoniec, strihal aj fotky ku skladbe 1968, takže je to ideálny kandidát. Určite nepôjde o žiadne veľké natáčanie – helikoptéry, externé prostredie a podobné záležitosti. Skutočne ide len o to, že ak chcem ten track komunikovať, treba k tomu nejaký obraz. To je celé.
Niekoľkokrát ste sa v minulosti vyjadrili, že dnešné rádiá neakceptujú žiadne jazzové single. Myslíte, že sa to v súčasnosti nejako zmenilo?
Mám pocit, že sa to ešte zhoršilo. Voľakedy sa ešte podarilo, aby sa moje skladby hrali, no to bolo tesne po revolúcii. Do éteru išli Maturantky, Balada o štyroch koňoch, Prosperita a možno ešte Páni v najlepších rokoch, ale napríklad Mám túžbu už nezarezonovala vôbec. Snaha o nejaké singlovanie je podľa mňa márna – neviem, z ktorej strany by som na to išiel. Keď sa však človek živí hudbou a ja som živý tým, že chodím a hrám, tak potrebuje mať prezenciu aktuálnej hudby v médiách, lebo len tak sa dá osloviť publikum či už na Slovensku alebo v Čechách. Druhá vec je, že sa nedá dookola hrať stále tie isté skladby. Ja viem, že ľudia chcú, aby sme zahrali Maturantky a Štyri kone, ale ja mám ambíciu prezentovať niečo nové, a tak musia častokrát vydržať, kým to príde. Párkrát sme na koncertoch spravili aj taký fígeľ, že sme dali hneď na začiatku Maturantky a návštevníci zostali zrazu zaskočení, že čo bude ďalej. Nemám však problém hrať tie piesne – nakoniec, môžem byť rád, že sa mi také niečo vôbec podarilo.
Singel Čo mám rád (Lipový čaj) však hralo Rádio_FM. Považujete ho za alternatívne rádio?
To bolo vlastne jediné, ktoré ho hralo. Do istej miery ma to prekvapilo, ale zas aj potešilo. Určite tam nasadím aj ďalší singel – predsa len tam pracujú ľudia, ktorí sú so mnou už dlhé roky spriaznení. Ja som rozhlasákom od kosti a v rádiách pracujem od roku 1969, čiže mám za sebou 40 rokov rozhlasovej práce. Čím ďalej, tým viac sa však vzdávam nejakej úlohy posudzovateľa čo by sa mohlo hrať a čo by sa nemohlo. Jednoducho ani sám neviem – tie taktiky našich rádií sú veľmi zvláštne, takže sa nechcem k tomu ani veľmi vyjadrovať.
Čo váš názor na zlúčenie SRo a STV do RTVS?
To zlúčenie nemá motív zlepšenia programu – išlo o ekonomiku a tie dve strašné budovy. To bol základný motív toho všetkého. Mňa zaujíma vysielanie a to si myslím, že sa nijako nezmenilo. Hudobná dramaturgia ovplyvnená nebola, keďže obe inštitúcie v podstate stále ďalej pracujú separátne.
Pavol Hammel v rozhovore pre Hudba.sk prirovnal SuperStar k Bratislavskej lýre. Myslíte, že tam je možné hľadať nejaké paralely?
Určite áno. Nakoniec, súťaže spevákov a pesničiek vždy boli a dúfajme, že aj budú. Ono aj napriek tomu, alebo práve preto, že ide o spotrebné umenie, si naň ľudia môžu vyjadriť svoj názor. Rebríčky a tabuľky existujú stále a tento druh biznisu funguje. Podľa mňa ide o šancu pre kopu mladých ľudí sa zviditeľniť, a to kvitujem. Keby som dnes mal šestnásť rokov a chcel byť spevákom, určite by som sa prihlásil do všetkých takýchto súťaží. Horšie je to, že pre mnohých predstavujú možno až priveľké očakávania a niekedy aj sklamania. Život je o niečom inom – nie o jednej súťaži. V každom prípade ale platí, že ak sa niekomu v nej darí, je to dobrý začiatok.
Pustili by ste sa do spolupráce s niekým zo SuperStar?
Prečo nie, pokojne. Svojho času som spolupracoval s Katkou Koščovou, ktorej som dal dve pesničky. Neboli síce vyprodukované tak, ako by som si to predstavoval, ale aj to je život. Určite mnohí z ľudí, čo tam súťažili, sú dobrí speváci – otázne je to, ako budú vedieť naložiť so svojou kariérou. Nedávno som spieval spolu s Lukášom Adamcom na jednej akcii a celkom dobre sme sa spolu porozprávali. Myslím si, že ten chlapec berie hudbu vážne a chce v nej ďalej fungovať, a hlavne neočakáva, že mu celý svet padne k nohám.
S mladými interpretmi sa stretávate aj v rámci hodnotenia súťaže Nové tváre slovenského jazzu. Oslovil vás niekto z tohtoročných finalistov?
V poslednom období sa špecializujem už len na spevákov a speváčky aj čo sa počúvania a kupovania si hudby týka. Svetová produkcia je v súčasnosti taká masívna, že sa to nedá stihnúť všetko odsledovať. Čo sa súťaže týka – mali sme dve speváčky, ktoré boli naozaj dobré. Obidve pritom dostali ceny a presvedčili nielen mňa, ale aj celú porotu. Mám rád mladých a som rád, že s nimi môžem spolupracovať – u mňa v kapele je vekový rozdiel troch generácií, čo v praxi znamená tridsať rokov. Chalani však so mnou hrajú, a to je pre mňa veľká česť.
Skladbu 1968 ste naspievali s Opakom, ktorý taktiež patrí k mladej generácii. Predstavoval fakt, že v '68 ešte nebol na svete, nejaký problém?
Text tej piesne mi dal Juraj Paliesek, ktorý v 1968 tiež nežil. Ja som si to prežil a bola to pre mňa jedna z najväčších životných traum – naraz však prišiel mladý človek, ktorý napísal text a to ma upútalo. Nejakú dobu na to sme sa s Opakom stretli pri výrobe istého televízneho programu a videl som, že je to človek, ktorý komunikuje a má otvorenú hlavu. Tak som sa ho spýtal, či by do takého niečoho išiel. Súhlasil, len samozrejme o tom veľa nevedel, a tak som mu dal nejaké materiály, knižky, noviny, vďaka čomu napísal svoj text. Ja som si vo všeobecnosti nevedel dlhé roky vytvoriť názor na raperov. To však bolo už dávno. Dnes je jasné, že ide o určitý druh umenia, ktoré je aktuálne a oslovuje divákov, no pritom je to vec, ktorá sa dá robiť dobre a ktorá sa dá robiť zle. Tí, ktorí to vedia, sú pre mňa skutoční umelci a robia to neopakovateľne.
Ako teda vy vnímate udalosti roku 1968 s odstupom času?
To bola jedna tragédia. Žili sme si veľmi veselo, perspektívne, všetko sa tu roztápalo – demokracia prichádzala. Konzumovali sme hudbu, básne, výtvarné umenie – žilo sa veľmi kultúrne a slobodne. Naraz sme sa jedno ráno zobudili a na ulici v Bratislave boli tanky. Nevedeli sme či nebude vojna, takže to bol taký ťažký strih v našom živote. V tej chvíli sme pochopili, čo je sloboda a takzvané geopolitické postavenie Československa, a že život nevyzerá tak, ako sme si mysleli.
A keď to obdobie dáte do kontrastu s revolúciou, ktorej výročie sa nedávno oslavovalo?
Rok 1968 bol stratou slobody – toto bolo jej získanie. Tam to bol smútok a tu bola radosť. Podstatné je, že sa zmenili vzťahy vo svete a že sa Moskva s Washingtonom dohodla – to bol dôvod 17. novembra. Dá sa však povedať, že sa o nás vždy rozhodlo niekde mimo nášho územia...
Peter Lipa - 1968
Tesne po revolúcii sa na slovenskej hudobnej scéne do istej miery rozmohli rôzne drogové excesy. Boli ste v kontakte s niekým, kto sa do takejto drogovej špirály dostal?
Poznal som napríklad Mareka Brezovského, aj keď to bolá celkom iná generácia. Mareka sme pritom brali ako veľmi nádejného mladého muzikanta – dokonca si pamätám, že sme ho ako Slovenská jazzová spoločnosť vyslali do Přerova na festival. Nakoniec, každý si je strojcom svojho šťastia, nešťastia, úspechu, či neúspechu.
V jednom rozhovore ste spomínali viacero vašich alkoholických excesov vo Véčku. Tam to tiež zachádzalo do drog?
Drogy nie, vo Véčku bol alkohol, teda aspoň v mojom okruhu. Pochopiteľne sa tam vyskytli nejaké prvé trávy, ale to boli skôr ojedinelé prípady. Na Slovensku sa vtedy vo veľkom rozmohlo LSD a podobné veci, ale v mojom prípade o drogy skutočne nešlo.
Keď sme pri tých pálčivých témach – mnohokrát ste sa vyjadrovali k osudu PKO. Aký je váš názor na súčasný stav celej kauzy?
Nemyslím si, že to vyzerá perspektívne a nemyslím si, že sa to podarí. Je to mimo nás, lebo žiaľbohu predošlé vedenie mesta urobilo také kroky, ktoré dostali nové vedenie do slepej uličky. Fakty sú dnes jednoducho také, že nie je o čom vyjednávať. Nedávno som čítal, že developeri odovzdali priestory naspäť mestu, no nikto nemá peniaze na opravu. Ak hovoríme o PKO v tom stave, ako je dnes, tak ja som už zahodil pušku do žita.
Jazzáky sa tento rok presťahovali do Incheby – čo vravíte na nové priestory?
Mám z toho dobrý pocit. Myslím si, že to bolo kvalitatívne lepšie, a to vo všetkých ohľadoch. Vzadu za scénou omnoho viac miesta, všade bolo čisto, mali sme lepšie šatne a dostatok miesta na pódiu pre realizáciu jednotlivých prestavieb. Určite sa aj v Inchebe dá veľa vecí vylepšovať, a to aj plánujeme. Ten priestor ponúka celkom iný pocit aj pre návštevníkov. Mám pocit, že sme kvalitatívne postúpili o stupienok vyššie.
Takže tam jazzové dni na nejaké obdobie zakotvia...
Zatiaľ máme zmluvu na štyri roky. Uvidíme, čo sa bude diať s PKO, alebo či medzičasom nevznikne iniciatíva na vybudovanie niečoho úplne nového.
Myslíte, že je možný návrat do PKO?
Po prvom ročníku musím povedať, že nemám veľkú chuť sa vracať. Život nás však naučil nehovoriť nikdy nie, takže uvidíme – všetko je otvorené. Zatiaľ v Bratislave nie je iná alternatíva, pretože všetko ostatné je nevhodné, či už hovoríme o Istropolise, Pasienkoch alebo nebodaj o Zimnom štadióne – to sú nepriechodné veci. Vyvstáva len jedna alternatíva, a to, že by sa vybudovalo niečo úplne nové. Na to však potrebujeme viac hláv. V prvom rade to musí chcieť mesto, pretože kultúrne zariadenie nebude nikdy prevádzkovať samostatný súkromný subjekt.
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: SITA/Michal Burza
Súvisiaci interpreti: Peter Lipa
