Len nedávno vydala kapela Veneer novú EP nahrávku s názvom Recovery, ktorá vyšla dlhých 17 rokov od debutového albumu. V rozhovore pre Hudba.sk hovorí zakladateľ a mozog kapely Pavol Hubinák nielen o aktuálnej novinke a svojej posadnutosti aranžovaním, ale aj o šou SuperStar, a tiež o tom, prečo bude možnosť vidieť Veneer naživo skôr výnimočná.
Častokrát sa pýtam muzikantov, ktorí majú za sebou desiatky albumov, že čo je ich motivácia a odpovede budú podobné ako tá moja -tam niekde vo vnútri je niečo, čo chce spájať tóny, zvuky, melódie a nedá pokoja, kým sa to neudeje. Ja sa môžem len tešiť, že to nemusím umelo tlačiť napríklad z ekonomického dôvodu. Hudbu tvoriť môžem, lebo chcem, ale nemusím.
S Veneer sme motiváciu tvoriť hudbu nikdy nestratili. Dokonca sme stále vytvárali nové skladby. Problém je, že ani ja a ani Dano (Bihány) nevieme spevom preniesť emóciu, ktorú chceme. Na rovinu povedané - nevieme spievať. Po tom, ako sme stratili pôvodnú vokalistku (Simona Hubináková), zostali sme zaseknutí v hľadaní náhrady. Myslím, že sme to skúsili s ôsmimi speváčkami a jedným spevákom. Všetko talentovaní ľudia, ale predsa sme mali dosť jasnú predstavu a tú sa nedarilo naplniť.
Myslela som aj na to, že ste mali možnosť realizovať sa pri Ospalom Pohybe alebo ste si vlastne pokojne mohli založiť úplne nový projekt. Poznáme dokonca aj také momenty, keď kapely, ktoré majú vybudované meno, sa rozhodnú premenovať a zmeniť štýl. Vy ste zostali verní Veneeru.
S Ospalým Pohybom sme stihli za krátku dobu ozaj veľa vecí, ale predsa to bol hlavne projekt Maťka Burlasa. "Vnucovať" svoju víziu by bolo neúctivé. A na úplne nový projekt v podstate nebol dôvod. Nič iné ako to, čo robím s Veneer, by som zo seba nedostal. Ak by som mal potrebu akejkoľvek hudobnej zmeny, tak ju aplikujem vo Veneer. Myslím, že by mi to prešlo. No a v neposlednom rade, ako spomínate, debut vyšiel v roku 2003 a aj keď bol nominovaný na vtedajšie ceny Aurel, tak si nemyslím, že by sme sa zapísali do povedomia širšej verejnosti. Takže Veneer je v podstate stále nový projekt. (smiech)
Je aktuálne EP Recovery s novou speváčkou Habbiel výsledkom vašej 15-ročnej tvorby alebo ide o materiál z posledných rokov?
Zdalo sa nám divné povedať speváčke, že toto naspievaj a nestaraj sa. Chceli sme spolu tvoriť. Preto nejde o "Best of" z tých 15 rokov. Len pri prvej pesničke na EP sme použili spev zo starej skladby, ktorú sme aj dávnejšie hrávali na koncertoch. Skladbu Delete Me sme ale nakoniec dosť zásadne prearanžovali, takže ju spoznajú len ultrafans a takí myslím nie sú. Nemá sa teda kto sťažovať, že sme ju pokazili. (smiech)
S Danom si veľmi hudobne rozumieme. Máme síce obaja dosť iný hudobný záber, no vo výsledku vieme nájsť zhodu. On radšej viac nôt a ja zase idem po farbách nástrojov a celku. Hovorím to preto, že v podstate sa nestalo nikdy, že by sme si povedali "spravme skladbu" a nič by sme nespravili. A nesmiem opomenúť ako veľmi dobre zapadla Habbiel. Prvotný ostych a jemné nasmerovanie spôsobili, že teraz sa vo vymýšľaní spevových liniek nemýli.
Okrem zásadnej zmeny na poste speváčky, ako sa podľa vás za ten čas Veneer zmenil? Mám pocit, že ste zvážneli, potemneli, hoci istá ľahkosť je zachovaná.
Uznávam, že nikdy sme neboli veselá partia. Myslím hudobne, lebo inak sme ideálnymi spoločníkmi na tour! Viem, že to je pre veľa ľudí problém, lebo načo počúvať niečo neveselé, keď je vonku tak veľa neveselého aj bez nás. Skladáme hudbu preto, aby sme boli spokojní my. A to sa viac-menej darí. Ak sa to niekomu inému páči, tak je to príjemná nadstavba.
Nefunguje to však tak, že by sme si povedali poďme spraviť dačo temné, pomalé, či rýchle. Nahadzujeme linky, zvuky a potom si to vypočujeme a zistíme, že je to tak nejak zase menej veselé. Máme už cez štyridsať rokov a nemyslím si, že sa to zmení. Skôr naopak. Snáď nám to prípadní poslucháči odpustia. Ale je milé, že ste si všimli, že predsa akúsi nádej si v skladbách nechávame.
Zdroj: Michal MichalikAktuálna zostava kapely Veneer: Daniel Bihány, Habbiel a Pavol HubinákMali ste od začiatku víziu o tom, ako by ste chceli, aby EP znelo?
Áno, a to úplne jasnú - chceli sme, aby sme sa nemuseli za zvuk hanbiť. (smiech) Nič konkrétnejšie nebolo. Recovery som produkoval a mixoval, a tak viem, že to šlo postupne, nenásilne - od skladby ku skladbe. Ak si skladba vyžadovala viac elektronických bicích, tak dostala. Ak viac synth ako gitár, tak dostala, a to napriek tomu, že sme viac gitaristi.
Za seba viem, že mám posadnutosť aranžovaním. Mám rád, keď sa žiadna časť skladby nezopakuje presne tak isto. Robím to s vedomím, že málokto si to všimne a ocení, vrátane členov kapely, ale je to práve tá moja radosť pri skladaní. No a pri aranžovaní sa dá uletieť ozaj nadlho. V istom momente však musí nastať čas, kedy je nutné si povedať, že je hotovo. Ten čas nie je ľahké trafiť a dosť v tom pomáha deadline. Samotná mixáž bola úsmevná.
Pri albume Light vám producentsky pomáhali Milan Cais a Dušan Neuwerth z Tata Bojs, teraz tvorba zostala skôr vo vlastných rukách. Nechýbal vám pohľad "zvonku"?
Od nášho debutu sme s našimi vtedajšími producentami z Tata Bojs rodinní priatelia a stretávame sa vždy na jednej chate na začiatku roka. Tam som chcel priniesť finálne mixy, nech si ich spolu prehráme. Najprv som si ich pustil sám a zdesením som zostal sedieť ako zarezaný pár minút. Veľa technických chýb, ktoré som doma nepočul. Po návrate som vymenil všetko potrebné v domácom štúdiu a počas dvoch týždňov úplne nanovo som premixoval všetko do podoby, aká je na Recovery.
Pri debute sme bola partia ľudí, ktorí nevedeli, čo to ozajstné štúdio je. Bola to výučba a mali sme šťastie na učiteľov. Odvtedy sa situácia zmenila a ja mám za sebou práce na desiatkach albumov či iných hudobných dielach. Viem si predstaviť, ako polemizujem s niekým skúseným a že by bol výsledok lepší, ale aj vďaka Ospalému Pohybu som nadobudol pocit, že by som si to mal vyskúšať sám. Počujem nedostatky či výsledky kompromisov, ale takto to je. Toto sme my a za nikoho sa neskrývame. Mimochodom, Milan s Dušanom sú s pokračovaním svojho odkazu spokojní a hlavne skladbu Spheres považujú za "velice hezkou".
Musí to byť pestré a musí sa stále niečo diať
Cítite, že sa za tie roky zmenili aj životné podmienky v hudobnom biznise?
Toto je ťažká otázka pre jej všeobecnosť. Ak ale zostaneme pri pohľade z Veneer, tak áno - zmenilo sa to, že kapely sa prispôsobili a väčšina z nich nečaká na peniaze od vydavateľstiev na samotné nahrávanie či produkovanie albumov. Od vydavateľstva postačí dobrá práca s PR, vydávaním nosičov a v dojednávaní koncertov Svojho času sme pomerne dosť koncertovali, a to dokonca aj v zahraničí. Odmeny za hranie či možnosti vycestovať sa až tak nezmenili. V prvom prípade je to škoda a v druhom prípade je skvelé, že už netreba na hraniciach vydokladovať zoznam nástrojov.
Kým album Light vyšiel pod strechou silného vydavateľského domu EMI, aktuálna novinka našla útočisko v nezávislom vydavateľstve Deadred Records. Ako vnímate tento posun?
Ako prirodzený. To silné vydavateľstvo de facto skončilo a ľudia, ktorí tam pracovali, museli ísť inam. Sme stále v priateľskom kontakte, ale v prípade major labelov je to už ozaj len o číslach a nemôžu si dovoliť to, čo sa dialo na značke EMI/Escape, kde sme boli vedľa Here, či Ecstasy of Saint Theresa. Major labely majú čo robiť, aby prežili, a nie aby sa snažili robiť pokusy s hudbou pre menšiny. S Deadred Records sme absolútne spokojní. Dostali sme to, čo sme očakávali.
Pôvodne ste mali naplánované koncerty, potom prišli protipandemické opatrenia a všetko je inak. Aké sú vaše koncertné predstavy a plány teraz?
Fakt je ten, že manažérska stránka kapely je trochu slabšia. Koncertujeme strašne radi. Naživo sme doplnení o basu a bicie, ale je mi trochu hlúpe sa núkať klubom. Nie je to o egu. Teda, možno je, teda že je menšie ako by mohlo byť. (smiech) Problém je aj ten, že keď už hráš pre radosť, tak to chce splniť dve podmienky - neísť do mínusu a hrať v klube, kde veci fungujú. Nechce sa mi s gitarou uhýbať ľudom, ktorí sa musia cezo mňa dostať k baru či na WC, alebo vysvetľovať miestnemu zvukárovi, prečo mám stereo výstup z gitary. Zahrali sme v minulosti dosť koncertov a vieme, že keď nemáš z toho radosť ty, tak ťažko ju môžeš preniesť na ľudí. Odbočil som, ale plány sú teda také, že si radi zahráme a ak nie, tak ideme pokračovať v ďalších nahrávkach.
Takže možno povedať, že vás aktuálne EP naštartovalo a ďalšia nová hudba od Veneer bude k počutiu skôr ako o 15 rokov?
S termínom by som bol opatrný, ale viem, že piesní máme dostatok. Stačí nahrať, doaranžovať, zmixovať... No snáď to bude trvať menej ako 15 rokov (smiech). Poviem len za seba, že pre mňa to bolo ozaj neľahkých 15 rokov a doslova sa to stalo nočnou morou. Bol by som nerád, keby sa to opakovalo.
Ste "nezaškatuľkovateľný" človek. Poznáme vás ako hlas a tvár Rádia_FM, boli ste súčasťou temného projektu, ktorý podával správu o stave spoločnosti (Ospalý Pohyb), ale na druhej strane sa nebojíte participovať na komerčnom projekte ako SuperStar, kde ste súčasťou sprievodnej kapely. Ste vyhľadávačom rôznorodosti? Čo vás na tom priťahuje?
Myslím si, že mám psychickú poruchu. Najprv som to bral ako žart, ale čím ďalej verím tomu, že to tak bude. Nejde o ten žánrový rozptyl, ten je ešte ďaleko väčší - spomenuli ste v podstate len časť mojich aktivít - ale ide o to, že keď to takto nemám, tak je zle. Neviem to úplne vysvetliť, ale myslím si, že ak sa raz zastavím, tak už nastálo. Minulý rok som si nešťastnou náhodou odrezal pár prstov na nohe pri práci okolo domu. Normálny človek to berie ako varovanie a čas na spomalenie. Ja som po troch dňoch na vozíku mixoval hudobné šou pre televíziu Markíza a televíziu Nova. Motiváciou nie sú peniaze. Tie sú bonusom. Ja to len inak neviem. Musí to byť pestré a musí sa stále niečo diať.
Umenie nie je v našej spoločnosti brané ako niečo dôležité
V posledných mesiacoch boli ľudia veľa doma a mali tak viac času na rôzne "vnútropriestorové" aktivity, teda aj na počúvanie hudby, čo bola pri absencii koncertov jedna z mála možností ako zostať v akom-takom kultúrnom obohatení. Myslíte, že mohla táto čudná doba trošku pomôcť hudbe, aby si k ľuďom našla cestu? Alebo sa skôr prikláňate k možnosti, že množstvo skvelých albumov, ktoré vyšli túto jar, zostáva v nevýhode?
Toto asi zhodnotí až čas, lebo napríklad na domácej scéne sa asi nemusíme hrať na pretlak dobrej hudby, ktorá by si záhadným spôsobom nenašla cestu k tomu, kto má o ňu záujem. Na rozdiel od noviniek v kinách, kvalitné prehrávanie hudby sa dá docieliť aj doma. Problém je však, že mnoho interpretov si svoje vydanie naplánovalo v spojení s koncertami, na ktoré sú ekonomicky odkázaní. Títo ľudia zostali v obrovskej nevýhode a treba ich hudbe pomôcť. Najväčšia podpora hudobníkov je, že si kúpite ich hudbu. To však robte nielen počas pandémie.
Ministerstvo kultúry v súčasnosti hovorí o krokoch, ktorými chce pomáhať umelcom. Vnímate to ako dostatočnú podporu?
Ak to zúžime na hudbu, tak myslieť si, že sa teraz zmení rozbehnutá situácia, kedy je hudba sveta dostupná za pár eur, sa mi zdá bláznivé. Ľudia, ktorí to doteraz nerobili, si nezačnú kupovať hudbu, pretože je pandémia. Väčšina bude chcieť, aby aj tento problém za nich niekto vyriešil. Napríklad ministerstvo kultúry. Nebude to ľahké a obávam sa, že nebude na to ani veľká podpora ľudí v uliciach. Nemôžeme im to mať za zlé. Umenie nie je v našej spoločnosti brané ako niečo dôležité a preto prostý človek nevie, prečo by mal dáko špeciálne pomáhať umelcom. Samotné ministerstvo kultúry je však aj pre mňa zatiaľ veľká neznáma.
Na chvíľu by som sa predsa ešte zastavila pri SuperStar, ktorej ste súčasťou už niekoľko sezón. Čo vás baví na tomto projekte?
Má to viac aspektov. Jeden je ten, že členovia kapely sme priateľmi už ozaj dlhé roky. Na rozdiel odo mňa sú to špičkoví hráči, ktorí sa svojmu nástroju venujú a sú v hre na ňom viac ako dobrí. Ja som skôr "tmelič" kolektívu. Štefan Bugala aj Pavol Bartovic hrávali aj vo Veneer, a to je veru aj 20 rokov dozadu. Ďalší dôvod je, že sa tieto súťaže nakrúcajú v meste, ktoré milujem - v Prahe. No a v neposlednom rade, nech to znie akokoľvek divne, tak zahrať si na pódiu s týmito hudobníkmi prakticky čokoľvek je radosť.
Ono je to trošku zvláštna situácia, pretože ste osobnosťou Rádia_FM, kde okrem Emmy Drobnej vďaka spolupráci s Ultrazvukom asi žiaden superstarista nezaznel. Spoznali ste v SuperStar talent, ktorý by vás oslovil?
Bola to zvláštna situácia pred deviatimi rokmi. Ťažko to zvládal aj moderátorský kolega Daniel Baláž, ale aj to sa našťastie zmenilo. Pomohli tomu myslím aj improvizované hrania na festivale Pohoda, kde som práve týchto hudobníkov pozýval, aby sme spoločne s Balážom zahrali divákom zopár skladieb. Pochopil, že zahrať si s nimi Simple Minds či Tears For Fears je fajn.
Dúfam však, že mi zostal ešte dáky cit na to, čo a kde "pretláčať", a tak nebola potreba superstaristov volať do Rádia_FM, ak nehrajú hudbu, ktorú hráva Rádio_FM. No a z tých hlasov... Pracoval som na piatich CD a niekoľkých singloch superstaristov, no spomínam si hlavne na rok 2011, kde bola speváčka Alžběta Kolečkářová. Spievala ozaj pekne a spravili sme jej s Danom (Bihánym) na album dve či tri skladby. Majú to však tie deti zložité.
V čom si myslíte, že to majú zložité?
Zažil som tam množstvo príbehov, ale fakt je ten, že veľa ľudí vie zaspievať správne noty. O niečo menej, ale stále dosť, vie preniesť spevom aj emóciu. Vytiahnuť však z tejto množiny ozaj niečo unikátne je zložité. Spomínaná Emma Drobná isto nie je technicky najlepšia speváčka, ale podarilo sa jej spraviť skladby, ktoré sú v jej podaní uveriteľné. Chce to čas a šťastie. To veľa súťažiacich po konci šou nemá.
Čo vás v poslednej dobe potešilo na domácej scéne?
Teší ma, že v Rádiu_FM sa objavuje čoraz viac slovenskej hudby, ktorú nehrávame, lebo zo zákona musíme, ale preto, že je ozaj dobrá.
Celé EP Recovery si môžete vypočuť a podporiť kúpou na Bandcampe a stránke vydavateľstva Deadred Records.
Autorka: Martina Slivková
Foto: Michal Michalik
