"Život ide ďalej, vývoj ide ďalej a umenie ide ďalej," približuje svoje nastavenie a zmýšľanie Peter Lipa, ktorý je akýmsi patrónom jazzového žánru na Slovensku už niekoľko desaťročí. Pri našom stretnutí som povinne musel prejsť na tykanie, čo bolo pri úctyhodnom veku umelca (76) pomerne ťažké, ale počas rozhovoru stále viac a viac prirodzené.
Tento rok odštartoval jesenný program festivalu celkom netradične - v stavebnom areáli Vydrice pri historickej Vodnej veži. (reportáž) Celý večer zastrešovala kapela Ľudové Mladistvá a jej hostia ako napríklad Zuzana Mikulcová, Samuel Hošek či raper Strapo. Je to predzvesť nejakej línie, v ktorej chcete pokračovať aj pri "veľkých" džezákoch?
Myslím, že áno. Nakoniec, Ľudové Mladistvá už hrali na džezákoch a ostali sme s nimi v takomto družnom vzťahu. Je to pozoruhodná formácia výborných mladých inštrumentalistov. Reprezentuje to taký názor na hudbu, ktorý by vďaka folklórnym prvkom mohol byť zaujímavý aj v zahraničí ako špecificky slovenský projekt. Otvárací koncert súvisí s konceptom hlavného festivalového programu tým, že aj tam máme umelcov, ktorí pristupujú k žánru inak. Využívajú všetky staré vedomosti o jazze, ale hľadajú si k nemu novú cestu.
Dostal si aj nejaké odozvy na nultý deň?
Odozvy boli kladné. Možno len to, že to bolo krátke. Nevyšla ani silent disco, veľký záujem o slúchadlá nebol. Bolo dosť chladno a veľa ľudí po koncerte odišlo, ale zdravé jadro tam ostalo do noci. Máme dobrý pocit z tohto štartu a je to určite cesta, ako sa zviditeľniť už pred jazzovými dňami a osloviť novú poslucháčsku generáciu, čo bolo naším cieľom.
Lineup pre džezáky je tento rok trochu netypický, ale veľmi zaujímavý. Ako si vyberáš interpretov? Máš ľudí, od ktorých si dáš poradiť?
Napriek svojmu veku aj ja sledujem svetové dianie, ale dnes je to už veľmi ťažké. Kedysi si človek pozrel rebríčky a najpredávanejšie platne, ale dnes je tá scéna taká pestrá, široká a nabitá novými vecami, že je skutočne ťažké sa v nej orientovať.
Ako to teda robíš teraz?
Princíp je veľmi jednoduchý. Sú veci, po ktorých ideme my, čiže ak sa nám niečo páči, tak to ideme zháňať. No na jazzovej scéne platí, že kapely sa nestále menia, želaný projekt často v tom čase nie je na turné alebo jednoducho ani nie je pokope. Väčšinou to nie sú kamaráti z ulice, ktorí každý deň hrajú spolu. Sú to projekty poskladané z rôznych hudobníkov, ktorí sú len v určitom období spolu na turné a keď sa to obdobie nezhoduje s dátumom nášho festivalu, tak sa to nedá. Dotiahnuť ich na Slovensko mimo termínov ich turné je takmer nemožné a priznám sa, že ani veľmi nemáme záujem, lebo to stojí strašné peniaze. Náklady sú vyššie a celé sa to komplikuje aj z toho praktického hľadiska.
Obrovské festivaly, napríklad Sziget, pracujú na lineupe aj roky dopredu. S akým predstihom musíte festival pripravovať vy?
My sme tak ďaleko nešli, ale už teraz máme niektoré veci predjednané na budúci rok.
Jarné džezáky sú teda už plné?
Nie, tie majú úplne inú logiku. Vtedy nemáme pevný termín, ale organizujeme ich, keď tu sú umelci, ktorí nás zaujímajú. Popravde by sme tu chceli mať na jarné džezáky veľmi zaujímavú formáciu z New Orleans, ktorá sa volá Tank and the Bangas. Na jar by mali byť akurát na turné a keď sa to učeše, tak bude presne jasný aj deň, niekedy medzi aprílom a júnom. Na jesenné džezáky však máme pevný termín - už teraz vieme, že budú aj o rok tretí víkend v októbri.
Vráťme sa k otázke dramaturgie - od koho si teda dáš poradiť?
Od každého. Najmä od mladých hudobníkov. Spoliehame sa na náš dlhoročný muzikantský vkus. Teraz sme traja - pán Daněk, ja a moja dcéra Katarína, ktorá má 26 rokov a počúva hudbu intenzívne od svojich detských čias. Ja mám v kapele muzikantov, ktorí tiež počúvajú všetko možné a prichádzajú aj ďalší mladí umelci ako Tibor Feledi alebo chlapci z Ľudových Mladistiev. To všetko sú naši spolupracovníci a konzultujeme s nimi každú novú vec.
Jednou z hviezd 45. ročníka džezákov bude Corinne Bailey Rae:
Nebyť finančných mantinelov, pozvali by aj The Roots
Čo musí hudobník spĺňať, aby prešiel cez sito?
Skúsený muzikant po vypočutí desiatich minút z koncertu vie presne usúdiť, či to je dobré alebo zlé. Nezaujímajú nás videoklipy alebo CDčka. Keď pristupujeme ku kapele, tak nás zaujíma živé vystúpenie. Keď sme si našli umelca, tak hľadáme jeho živé vystúpenia, či bol headlinerom na nejakom festivale a na ktorom festivale. To sú pre nás kritériá. Zoberieme si napríklad holandský North Sea Jazz Festival a študujeme program, kto hrá kde a v akom čase.
Stalo sa ti už aj také, že priamo na festivale si uvidel niečo, čo ti "odpálilo dekel" a povedali si si, že to určite musíte mať aj na džezákoch?
Určite. Aj takéto prípady sú. Napríklad v Izraeli som bol na takom showcaseovom festivale a tam som videl kopec vecí. Všetky izraelské kapely, čo tu hrali, sú výsledkom takéhoto osobného stretnutia. Ale aj na internete si viete už urobiť taký prehľad, že je to neuveriteľné. Napríklad koncerty NPR Tiny Desk je úžasná vec. Tam je také žriedlo, že by sme mohli urobiť desať festivalov, lebo všetky kapely tam sú dobré. Napríklad The Roots hrali na Pohode. Už dávno sme si hovorili, že by kľudne mohli hrať aj u nás, lenže by sme ich nevedeli zaplatiť. Takže okrem toho praktického a umeleckého aspektu je tu samozrejme aj finančný. To sú mantinely, medzi ktorými sa naša dramaturgia pohybuje a z čoho treba vykresať ten výsledný program.
Tento rok vám chýba v lineupe dlhoročne pôsobiace veľké meno, nejaká jazzová legenda, ktorú poznajú staršie generácie fanúšikov. To nie je až také príznačné pre tento festival. Je to zámer, nejaký nový trend alebo sa vám jednoducho na termín nepodarilo zohnať takéto meno?
Nikoho takého sme ani nehľadali, takže skôr ide o nový trend. Keď si to zoberieme historicky, tak tu všetci už boli. Len málokoho v tejto kategórii ostrieľaných jazzmanov by sme našli, kto ešte nehral na džezákoch. Prezradím ale, že spočiatku sme mali v tomto ročníku namierené na Herbieho Hancocka, ale nepodarilo sa to zladiť. Turné má totiž až v novembri a neboli ochotní prísť skôr.
Je v lineupe nejaký interpret, na ktorého sa osobne tešíš?
Samozrejme sa teším na celý festival. Ale keď už musím niekoho vypichnúť tak určite Ghost-Note aj s tým bláznom na base -MonoNeonom, ďalej Jonah Nilsson z Dirty Loops, Connie Han, Corinne Bailey Rae, Anomalie a mnoho iných. Je tam dosť veľa kapiel, ktoré sú zaujímavé. Život nám už niekoľkokrát ukázal, že keď sme zavolali headlinera a boli sme presvedčení, že to je to meno, ktoré zaujme, tak upútal pozornosť publika úplne iný umelec. To sú také nevyspytateľné cesty božie. Vlani bol taký prípad. Mladý, málo známy spevák a harmonikár z Francúzska Charles Pasi mal obrovský úspech, ktorý prekvapil aj mňa. Tak upútal publikum, že v ten večer sa už nikomu nepodarilo dobehnúť tento zenit.
SÚŤAŽ: Ak chcete ochutnať atmosféru Bratislavských jazzových dní, ponúkame vám dva jednodňové vstupy podľa vlastného výberu. Vyhrať ich môžete na našej Facebook stránke.
Dnes je ľahké byť na pulze dňa, stačí chcieť
Trochu by som si zafilozofoval. Čo sa týka interpretov, mieša sa v programe festivalu naozaj veľké množstvo žánrov. Napríklad také Pacora Trio spája renesančnú hudbu s jazzom a ľudovými motívmi. Sú kapely, ktoré zas experimentujú s elektronikou. Kde sa teda končí a kde začína jazz? Alebo sa spýtam inak. Čo robí jazz jazzom?
Na jednom sa asi zhodneme, že improvizácia je určite prvok, ktorý je základným znakom jazzu. Sám hovorím, že aj keď je všetko napísané, ako napríklad pri big bandoch, tak improvizoval ten, kto to napísal. Okrem toho hranice ťažko nájsť. Veľmi presne vieme povedať, čo je typický mainstream a vieme povedať, čo je napríklad fusion. Keď sa z tých bodov budeme snažiť priblížiť jeden k druhému, tak nájdeme more takého množstva žánrov a štýlov, ktoré už nebudeme vedieť rozlíšiť. Poznáme ikony jednotlivých štýlov, ale medzi nimi je obrovské množstvo vynikajúcich interpretov, ktorí majú trošku z toho a trošku z tamtoho a robia vynikajúcu hudbu. Zaradiť to nevieme, ale ani nepotrebujeme. Dohodnime sa na tom, že hudba je len dobrá a zlá. Takto by som sa z toho vykrútil (smiech).
Ja by som to teda prekrútil na tvoj najnovší album Dobré meno. Tam tiež miešaš žánre a spolupracuješ s mladými hudobníkmi. Aké sú odozvy? Obhájil si si dobré meno?
Nikto sa neozval, že by som už mal prestať, skôr ma chvália. Ale to dobré meno si musím zachovať sám pred sebou. To je pre mňa najdôležitejšie. Je sympatické, že ma nikto neodsúdil, ale ja musím mať čisté svedomie sám pred sebou, že som urobil niečo, čo som chcel urobiť a urobil som to tak, ako som to chcel. Ja mám rád rôznorodé albumy. Mám rád, keď sa po jednom tracku zrazu ozve niečo, čo je celkom iné. Tak rozmýšľam a tak som sa aj na tomto CD prejavil.
Dve pesničky vytŕčajú z radu a nesú v sebe svojský rukopis Martina "Majla" Štefánika z Ľudových Mladistiev. Stotožňuješ sa teda s jeho pohľadom na hudbu?
Určite. Ja som sa nikdy nebránil, ba naopak, bol som poctený, keď prišla nejaká nová vlna rozmýšľajúcich muzikantov, ktorí boli ochotní so mnou robiť. Je to pre mňa veľmi vynaliezavá spolupráca, lebo to znie tak, ako by som to ja sám nedokázal urobiť. Skutočne, tá Majlova práca ako producenta a spoluautora je taká signifikantná, že posunula moju tvorbu do inej podoby.
Vyzdvihol by som skladbu Motýľ, ktorá sa dostala aj do éteru a napríklad Rádio_FM, zamerané na mladé publikum, ho hrá celkom často. Ako to hodnotíš? Mala už niektorá z tvojich skladieb podobný úspech v rádiu?
Myslím, že v Rádiu_FM je to jediná moja skladba, ktorá sa tam kedy dostala. Aj keď som sa párkrát pokúšal, ale nikdy sa to nepodarilo. Naposledy hrali skladbu Maňana, ale to bola Vecova pesnička. Na Rádiu Slovensko hrajú Problémy s problémami. To už prislúcha k jednotlivým profilom týchto staníc. Každý si vyberie to svoje.
Nie je raritou, keď sa ti na albume objaví skladba, v ktorej si uťahuješ zo svojho veku a teda aj zdravotných problémov, ktoré s ním idú ruka v ruke. Na novom albume sa touto tematikou zaoberá pesnička 120/80. Ako takéto piesne vznikajú?
To sú texty, ktoré človek môže spievať až keď je starší. Ja, žiaľbohu, nie som textár, texty mi teda dodávajú kolegovia. Toto je zhodou okolností text Ruda Rusináka, ale mal som napríklad aj pieseň s názvom U doktora, pod ktorou bol podpísaný Milan Lasica. Text si prečítam a keď sa s tým viem stotožniť, tak ho zaspievam. Text piesne 120/80 sa mi hneď zapáčil a na koncertoch som skladbu povýšil tak, že ten slogan spievajú ľudia so mnou. Nedávno som ju spieval na lekárskom kongrese pre srdciarov a oni sa tiež pripojili. Beriem to ako pesničku a nehľadám v texte nejaké hlbšie posolstvo. Je to tak a s tým sa nedá nič robiť. Keď je človek starší, tak zistí, že sa môže vyjadrovať k témam, ktoré sa ho v mladosti absolútne netýkali.
Trochu iná téma. Hovoríš, že aktívne sleduješ dianie na hudobnej scéne. Aký je tvoj názor na najnovšie hudobné médium - streamovacie kanály?
Ja mám predplatený Spotify. Tam si nájdem čo chcem a potrebujem. Považujem to za veľmi dobrý formát. Je to pomôcka pre človeka, ktorý chce počúvať hudbu. Dnes je veľmi ľahké byť na pulze dňa, samozrejme pre toho, kto chce.
Ty si vyučený žurnalista, realizuješ sa aj v tomto smere?
Snažím sa, stále vysielam v rozhlase. V roku 1976 som začal s programom, ktorý sa volal Jazz pre všetkých. Teraz mám raz do mesiaca reláciu Jazzový klub rádia Devín. Musím zbierať informácie, aby som ich odovzdával potom poslucháčom. Dramaturgia džezákov je tiež dôležitá, no do tretice je dôležité aj to, aby moja vlastná tvorba sledovala dianie v hudobnom svete.
V minulosti si hral s rôznymi veľkými menami, či už zo slovenskej alebo zahraničnej scény. Neplánuješ v blízkej budúcnosti nejaký comeback s niektorým s týchto hudobníkov?
Tým, že som asi ako štyridsaťročný začal robiť slovenskú tvorbu, čo robím aj do dnešného dňa, tak som si trošku odpísal zahraničie, už s ním nekomunikujem tak intenzívne. Moja skúsenosť je, že čím ďalej, tým je to ťažšie. Tá konkurencia svetová aj európska je obrovská. Ja som sa našiel v tom, čo robím, snažím sa mať stabilnú formáciu, čo je pre mňa životne dôležité. Potrebujem mať okruh hudobníkov, ktorí so mnou hrajú dlhšie a poznajú celý môj repertoár.
Ako hosť spolupracujem s kapelou AMC trio, s Matúšom Jakabčicom a jeho CZ-SK Big Band, a tiež s big bandmi v Česku. Mojím základným výrazovým prostriedkom však zostáva moje kvarteto, kde hrá Tariška na saxofóne, môj syn Peter na klavíri, Mišo Šimko na base a Mišo Fedor na bicích. Robím hlavne na Slovensku a v Česku, ale rád využijem každú príležitosť aj v zahraničí. Ten manažment tam je však taký náročný a komplikovaný, že je problematické dostať sa tam a keď má človek doma také dobré postavenie, tak trošku aj zlenivie.
Slovenský jazz žije vďaka zanietenosti jednotlivcov
Aké sú tvoje plány na najbližšie obdobie? Chystáš nejaké novinky?
Hlavne koncertovať. Teraz pôjdem napríklad do Poľska, ale čaká ma aj nahrávanie. Spolupracujem s japonskou speváčkou Masumi Ormandi, už som s ňou spieval aj v Japonsku. Ja ju zase občas pozvem k nám. Je to staršia pani s americkým repertoárom a v súčasnosti so mnou chce nahrať CD duetov. Ozval sa mi aj jeden brniansky skladateľ David Rotter, ktorý robí s Polívkom. Nedávno zhudobnil verše Milana Rúfusa a chce aby som to naspieval ja. Už sme v štúdiu urobili prvé štyri pesničky. Hlavne však chcem propagovať moje nové CD.
Je slovenské publikum vnímavé na jazz?
Nepovedal by som, že by sa slovenské publikum nejakými charakteristickými črtami odlišovalo od iného publika. Myslím si však, že za posledné roky sa tu vytvorila skupina, ktorú to zaujíma, ktorí sú ochotní ísť za tým žánrom, študovať ho, nechať sa unášať a hľadať v ňom to, čo majú radi. Začína to tým, že tu je veľa mladých hudobníkov, ktorí ho hrajú. Títo muzikanti majú okolo seba nejakú skupinu ľudí – kamarátov, rodinu a obdivovateľov. Keď túto množinu sčítame, tak máme aj publikum. Našťastie máme aj dosť veľa festivalov na Slovensku a ľudia na ne chodia. Teraz som hral v Košiciach, Prešove aj v Námestove na festivale a bola tam kopa ľudí, ktorí túto hudbu radi prijímali. Publikum rastie a rastie aj jeho kvalita.
Spomenul si, že na Slovensku existuje niekoľko festivalov, ktoré sa venujú práve jazzu. V Bratislave sú, okrem iných značiek a promotérov, hneď dva veľké jazzové festivaly. Ako spolu v tomto smere vychádzate s Martinom Valihorom, ktorý má úspešný pravidelný formát One Day Jazz Festival?
Robíme to isté, ale našťastie v inom termíne, takže si pomáhame a komunikujeme spolu. Do určitej miery je to konkurencia ale aj nie je. Vychováva jeden aj druhý. My sa snažíme robiť niečo iné, u Martina je to viac osobné. On tam s každým hrá a predstavuje ľudí, ktorí sú mu blízki. My predstavujeme hotové formácie. Máme iný koncept. Časť One Day Jazz Festivalu sa odohráva na Bratislavskom hrade ako niečo veľkolepé, potom má klubové koncerty aj mimo Bratislavy. My tu udržiavame model, ktorý sme si vymysleli a ktorý je pre nás dobrý. Takže z našej strany ostávajú tri dni v Inchebe plus klubovky na jar.
Zatiaľ teda nikdy nedošlo k takej situácii, že si chcel pozvať rovnakého interpreta ako on?
Nie, to sa našťastie nestalo. Obaja vieme, že je zbytočné robiť v jednom roku toho istého interpreta viackrát. Komerčná sila aj tých najznámejších interpretov je v Bratislave veľmi nízka. Keď to porovnáme s Viedňou, tak sme na tom veľmi zle. Sú interpreti, ktorí by mohli mať samostatný koncert u susedov a prišlo by na nich tisíc ľudí. U nás je to asi dvesto-tristo ľudí. Musíme vyberať veľmi opatrne a intenzívne sa venovať propagovaniu.
Spomenul si mladých hudobníkov, ktorí sa venujú tomuto žánru. Ako je to s nimi. Majú u nás dobré podmienky na rozvoj?
Nedospeli sme zatiaľ do tej podoby, aby sme mali kvalitné jazzové konzervatórium, kde sú dobrí učitelia, jeho meno má dobrú povesť a povedzme má aj svoj orchester. A už vôbec nemáme vysokú školu. Na Slovensku prakticky nemáme nič. V Štiavnici je síce škola, kde sa dá absolvovať jazz, ale žiaľbohu to nie je stále to, o čom snívame. Najbližšia dobrá škola je v Brne, dôkazom toho je, že tam učí polovica slovenských lektorov a chodí tam polovica slovenských študentov.
Doma nemajú jazzoví hudobníci žiadnu pevnú pôdu pod nohami. Ani absolvent vysokej školy v zahraničí, ktorý je absolútne vyzbrojený, je veľmi talentovaný a má všetky potrebné atribúty, aby z neho bol kvalitný umelec, nemá na Slovensku nič. Skončí školu a nemôže ísť do nejakej jazzovej filharmónie alebo do nejakej agentúry či vydavateľstva, ktoré mu zaručí aspoň možnosť nahrávania. Všetko si robíme sami, takže tie podmienky sú veľmi zlé. Je to stále založené na fanatizme, na takom živelnom záujme a zanietenosti pre tú vec. Len toto vyhráva a toto je najsilnejší faktor. My sme na voľnej nohe a bojujeme o každé euro.
Vedel by si ešte na záver zhrnúť, prečo by ľudia mali navštíviť tohtoročné Bratislavské jazzové dni?
Džezáky majú 45 rokov. Týmto programom, ktorý predstavujeme, chceme osloviť novú poslucháčsku generáciu. Tomu zodpovedá aj naša dramaturgia. Pri jej tvorbe intenzívne spolupracujeme práve s mladými ľuďmi a dúfame, že tým oslovíme ľudí, ktorí sa zatiaľ ešte nepridali k nám. Dorástla ďalšia generácia, ktorá je ochotná počúvať hudbu a možno aj trochu si ju tak súkromne analyzovať, vyberať si tú svoju, ktorá sa im páči a ešte si aj hľadať odpoveď na otázku, prečo sa im páči. Od čias tých klasických jazzových velikánov sa veľa zmenilo. Prídu nejakí Snarky Puppy a je to bomba. No rok predtým sme ani nevedeli, že niečo také existuje. Máme tu nové hviezdy, vynikajúcich nových hudobníkov. A my ich chceme predstaviť na Bratislavských jazzových dňoch.
Aj týchto umelcov uvidíte budúci týždeň na Bratislavských jazzových dňoch (celý program):
Autor: Tomáš Garai
Foto: Ivan Kelement
Súvisiaci interpreti: Peter Lipa
