Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Jana Kirschner: Slováci majú byť na čo hrdí

Jana Kirschner: Slováci majú byť na čo hrdí

19.11.2013 - 12:30 | Patrik Marflák

Jedna z najúspešnejších slovenských speváčok dvoch predchádzajúcich dekád sa s novým albumom ešte viac vzďaľuje od svojich popových začiatkov. Ako sama tvrdí, nechce robiť niečo elitárske, jej aktuálna tvorba je výsledkom dlhodobého umeleckého vývoja a lásky k hudbe bez kompromisov. Nielen o bielej a čiernej Moruši nám porozprávala v exkluzívnom rozhovore.


Na koncertnej šnúre k albumu si prvýkrát po dlhých rokoch. Aký je to pocit, znovu byť na turné, s úplne iným projektom a novou kapelou?

Je to euforický pocit, je to úžasné, ale na druhej strane som veľmi unavená, pretože tým, že turné sprevádza vydanie nového albumu, tak je okolo toho veľmi veľa roboty. Eddie (Stevens, speváčkin partner a producent, pozn. autora) mi hovoril už asi tri mesiace dozadu "choď behať, cvič, pripravuj sa, pretože to bude náročné". A musím povedať, že dnes naozaj cítim na tom pódiu, že som asi behať mala. Pretože ono to nie je statická šou, dejú sa tam všelijaké veci, prechádza to z takých ľahších okamihov do hlbokých, aj dynamických aj kľudných... Na to človek musí byť v dobrej kondícii - nech to znie akokoľvek - musí sa vyspať, nesmie žúrovať, musí na seba dávať pozor.

Čiže nevieš si predstaviť, že by si mala 40 koncertov za dva mesiace, ako Richard Müller teraz na svojom turné...

Vieš čo, viem si to predstaviť, keď sme robili turné k albumu Veci, čo sa dejú, tak sme hrali 35 koncertov a hrali sme každý deň, dokonca niekedy aj "dvoják". Ale obdivujem Richarda za to, ako to zvláda. Ja som v tom období, to bolo v roku 2006, bola veľmi mladá a mala som ešte veľa energie, ale bolo to pre mňa veľmi náročné. Pamätám si, že po návrate z turné som tri dni spala na balkóne, pretože bolo leto, ale ja som ani nevládala vyjsť von. Takže som ležala na matracoch vonku na Dlhých dieloch a nerobila som nič iné, len som pila vodu a jedla, lebo som na tom turné schudla asi 12 kíl. Bolo to naozaj vyčerpávajúce, ale bolo to krásne, nikdy na to nezabudnem. My sme hrali vtedy v Poľsku, Nemecku, Rakúsku, na festivaloch, úžasné časy.

Pred začiatkom turné ste robili novinársku predpremiéru, ale deň pred ňou sa konal aj "tajný" koncert pre fanúšikov v Brne. Podobné veci sa zvyknú robiť vo svete, ale u nás to nie je veľmi bežné. Ako to dopadlo? 

My sme to strašne chceli urobiť a celá produkcia bola proti tomu, hovorili nám "oddýchnite si", ale nakoniec zvíťazilo to, že sme muzikanti a chceme hrať. Takže deň predtým o šiestej večer mi chalani povedali, že sa rozhodli, že budeme hrať v Brne v Starej pekárni. A nech to nepoviem nikomu, že je to tajné, tak sa to oznámilo len pár ľuďom cez nejakých kamarátov a až pár hodín pred konaním sme to zverejnili oficiálne na Facebooku. Čiže tam sa prvýkrát zahrali veci, samozrejme tá atmosféra bola oveľa uvoľnenejšia ako na predpremiére, kde to vlastne tí novinári berú ako job a je to pre kapelu omnoho viac stresujúce. V Brne bolo úplne plno a ľudia nám ďakovali, pretože vstupné bolo dobrovoľné, takže na záver sme vyzbierali peniaze do klobúka a predali sme asi 30 CD, bolo to super.

Jana Kirschner - Moruša Biela tour, BratislavaJana Kirschner je momentálne na turné k novému albumu - viac fotiek a reportáž

Moruša: Biela je o hľadaní strateného

Keď som počúval túto prvú Morušu, tak som mal z toho albumu pocit, že je to akoby taký soundtrack k materskej dovolenke. Napadlo Ti to?

Aj pre mňa to znie ako soundtrack, nedá sa to označiť ako pop music, to rozhodne nie. Aj keď ja už mám ten vkus tak posunutý, že pre mňa je to normálna hudba. Celý ten album je v podstate trošku taká filmová hudba, už len urobiť k nemu nejaký slovenský film. Určite sa to teda dá vnímať ako soundtrack, ale neviem či zrovna k materskej dovolenke (smiech). Ale možno aj áno, čo ja viem... Myslím si, že tá materská dovolenka má svoje dramatické aj komické okamihy, takže možno by to tomu aj zodpovedalo.

Mne to tak prišlo aj kvôli tým témam a obrazom z textov. V období pred aj počas vzniku tohto albumu si asi väčšinu času trávila doma s dieťaťom, čiže si nejakým spôsobom pripútaná a v myšlienkach sa skôr vraciaš do minulosti alebo k predstavám o prírode a podobne.

Áno, to máš úplnú pravdu. Na tomto albume som skutočne veľmi veľa vchádzala do minulosti, vôbec sa to netýka súčasnosti. Hľadala som témy, príbehy, niečo, čo sa ma dotklo alebo niečo, o čom som vždy chcela písať. A to je práve pekný kontrast tej čiernej (druhá časť albumu, ktorá vyjde v roku 2014, pozn. autora), preto Shina stále vraví, že sme to mali vydať spolu, pretože tá čierna je naopak súčasná. A ja som mala veľký problém dostať sa do súčasnosti, pretože som si vravela "Čo vlastne taká matka môže spievať? Čo vlastne takú matku ako ja zaujíma?"... Život sa pri dieťati delí na také úplne všedné povinnosti, vieš odkedy dokedy máš voľno a okolo toho sa všetko točí. Takže je to zaujímavé, ale myslím si, že sa mi to podarilo a tá čierna je aj textovo pekným kontrastom k bielej.

Môžeš prezradiť viac o tom, podľa čoho ste rozdelili pesničky na oba albumy?

Podľa pocitu - biela je tradičná a čierna je moderná. Z toho prvého albumu sme chceli dostať takú nostalgiu, pocit niečoho ako keby strateného alebo zabudnutého. Niečoho, na čo časom sadol prach, ale tá krása tam stále je. Samotná moruša je strom, na ktorý sa ako keby zabudlo a teraz sa znova vracia do povedomia. Zrazu počúvam príbehy, zrazu som zistila, kde je miesto s najväčším výskytom morúš na svete, to je vlastne ten Pukanec...

Tam ste natáčali videoklip?

Je to skôr taký malý teaser, ale nakoniec sa použije až pri vydaní druhej časti albumu, lebo tam práve rastú čierne moruše, je to tam úplne magické. Takže som sa takto vlastne dostala k tomu, že ľudia morušu stále využívajú, ale veľmi veľa ľudí na ňu zabudlo. Z toho vychádza tá nostalgia, ktorá sa prepletá celým albumom Moruša: Biela, kdežto tá čierna je pre mňa to, čo ťažko prijímam, a to je súčasná moderná doba. Ja mám veľmi rada staré veci, tu máme Hammond, cimbal, mám rada vôňu tých nástrojov. Ale napríklad aj telefóny, ktoré majú ešte ten starý systém a pekný zvuk, gramofóny, písacie stroje, budíky...

Na druhej strane už aj na Krajine rovine prišla tá elektronika, ktorá bola pre mňa na začiatku obrovský stres a pamätám si, že som mala s Eddiem nekonečné debaty o tom, ako to nezvládnem. No po tom, ako som to prijala, som zistila, že elektronika je skvelá. Beriem to už úplne prirodzene ako vec, ktorá je pre mňa veľmi muzikálna. Našla som si spôsob, ako s tými gombíkmi pracovať a vytvárať pre jednotlivé zvuky priestor. Som trpezlivejšia a už sa nebojím ticha. A aj čo sa týka podnetov v rámci textov je čierna omnoho aktuálnejšia. Hovorí o bežných veciach, ktoré sa nás dotýkajú v tejto dobe, hovorí viac o meste. Napríklad posledná vec je čisto o daždi, chodníkoch, ľuďoch a dáždnikoch, o tom, čo všetko sa deje počas dažďa, a je to asi osemminútová kompozícia, geniálna vec.

Texty na tejto prvej Moruši sú veľmi poetické a pocitové, nejdeš do nejakých príbehov. Snáď okrem Z jedného Martina, kde je jasné, že ide o spomienku na starú lásku. Na tej čiernej sú teda tie texty o bežných veciach aj také viac konkrétne?

Myslím si, že tým, že je to postavené na minimalistickejších aranžmánoch, tak je to určite viac o takých mojich príbehoch. Aj na čiernej budú texty, ktoré sú v podstate iba nejakou metaforou na niečo, ale keďže je modernejšia, tak sú určite aj konkrétnejšie. Idú viac k takým slovám, ktoré používame bežne, možno im ľudia budú viac rozumieť a budú sa s tým vedieť lepšie stotožniť ako s touto prvou Morušou. Tu som častokrát používala aj jazyk ľudí, ktorí už dávno nie sú medzi nami. Napríklad som čítala a študovala tvorbu Jána Bottu, Hviezdoslava, Chalupku, Kraska, naozaj som si prelúskala to povinné čítanie, klasikov našej poézie. A musím povedať, že to mali ľahšie, lebo ten jazyk bol oveľa spevnejší. My sme si tú slovenčinu osekali do takej tvrdšej podoby a je to škoda, lebo to v tej hudbe chýba. Takže tá biela je aj v textoch také hľadanie niečoho strateného. Má evokovať pocit niečoho, čo sme mali a na čo sme cestou ako keby zabudli, že je naše. V podstate to je aj taká idea toho celého - objavenie niečoho nášho, odkiaľ sme a čo sme zač.

Niekde si o písaní textov na tento album povedala, že Eddie zabookoval štúdio na nahrávanie a Ty si ich ešte nemala hotové, takže si ich potom musela písať pod veľkým tlakom.

Áno, mali sme pár búrlivých diskusíí o tom, kedy konečne dopíšem texty. Lenže mne to doma nešlo. Nakoniec sme odišli do Poľska do štúdia vo Wisle, kam sme každý deň šľapali hodinu lesom, brodili sme sa v snehu, dokonca máme odtiaľ aj videozáznamy, ktoré vyzerajú ako nejaký hororový film... Tam sa mi podarilo vyčistiť si hlavu a dostať sa do totálneho kľudu. Priznám sa, že som mu aj klamala - keď sa pýtal, či to mám dopísané, tak som mu hovorila "jasné, mám to, je to v pohode", ale pritom som každé ráno vstávala o piatej pred nahrávaním v štúdiu, aby som to stihla do dvanástej dopísať. Bolo to náročné a doteraz považujem za zázrak, že sa mi to podarilo dopísať včas. Možno aj preto, že to štúdio bolo uprostred hôr a lesov, sú niektoré texty prepojené s prírodou.


K fanúšikom sa dá dostať aj bez rádií

V októbri sa konal prvý ročník showcaseového festivalu Waves Bratislava, ktorého súčasťou bola aj panelová diskusia s niekoľkými ľuďmi z hudobného biznisu zo zahraničia, ktorí sem prišli nielen odovzdať svoje skúsenosti, ale aj trochu spoznať našu scénu. Preto sa v rámci diskusie spýtali publika, čo je také to naše originálne slovenské, čo by sme mohli exportovať aj v rámci nejakých hudobných ideí. Z publika zaznela odpoveď "príroda" a bezprostredné reakcie v tej miestnosti boli také, akože zaznelo jedno veľké klišé. No spomenul som si hneď na Teba, že v podstate u Teba to funguje. Myslíš si, že je to naozaj len tá príroda, čo je na Slovensku unikátne a inšpirujúce k nejakej originálnej tvorbe? Alebo čo je podľa Teba tá naša kvalita, ktorá sa dá v hudbe posunúť niekam von?


Podľa mňa my Slováci sme všeobecne taký unikátny malý národ v rámci Európy a máme byť na čo hrdí. Preto mi niekedy aj vadí, že hrdí ako keby ani nie sme. Ja to tak cítim, vždy som bola hrdá na to, že som odtiaľto. Aj keď to nebolo vždy úplne ľahké, lebo ľudia o tejto krajine nič nevedeli, hlavne v Amerike. Myslím si, že sme zaujímavý národ, pretože sa tu diali všetky možné veci, prešli sme veľkými zmenami, v podstate stále hľadáme takú svoju identitu, niečo, čo je naše. Nemali sme to ako národ v histórii ľahké, ale na druhej strane čo je krásne, je to, že sa tu premlelo strašne veľa kultúr a je z čoho čerpať. Mne sa napríklad veľmi páči kapela Banda, ktorá objavuje také tie skryté poklady v našej kultúre, oni keď hrajú a spievajú nejaké rusínske ľudovky alebo staré východniarske veci, tak to je absolútne úžasné.

Myslím si, že je dôležité, aby sme sa vracali k tým starým veciam a aby sme to objavovali, ale na druhej strane je aj fajn, keď to robíme príťažlivé pre ten nový svet. Tak to cítim za seba. Nechcela by som robiť niečo, nad čím iba pár ľudí kýva zadumane hlavami, niečo elitárske. Aj keď to celé má taký sofistikovaný nádych, ale na tom pódiu som chcela - napríklad keď hráme pesničku Sama - aby to vyzeralo a pôsobilo ako starý kabaret. Aby sa ľudia bavili, dupali nohami a cítili to. Preto tie kontrasty v kapele, vekové, ale aj žánrové. Tí muzikanti z klasickej hudby, občas na nás tak kukajú, že čo to vyrábame za bordel. A hlavne kukajú na tie Eddieho klávesy, že čo to je? Kláves. Moog! (smiech)

Je to určite v prvom momente šok asi pre väčšinu ľudí, ktorí Ťa počúvali. Aký máš vlastne feedback k singlu Sama? Napríklad z rádií? Viem, že Rádio_FM túto pesničku hráva, ale neviem ako iné rádiá...

Ja tiež iné rádiá nepočúvam, takže je mi to vlastne aj jedno. Ale jeden riaditeľ jedného nemenovaného rádia povedal, že je to fantastické, je to úžasné, je to kozmopolitné, je to geniálne, ale keby to zahral, tak je to aj na vyhadzov. (smiech) Takže som tak rozmýšľala, že to vlastne nie je drzé, nehovoríme tam nič zlé, nehovoríme tam nič politické, nič proti nikomu, je to kus hudby, dobrej a dobre mienenej, a napriek tomu to akože nie je príťažlivý formát pre tie rádiá. Česká rádiá sú v tomto smere odvážnejšie - teraz som bola v Rádiu Impuls, ktoré hrá československé hity. Je to také ľúbivé rádio, Česi ho majú radi a má veľkú počúvanosť, a oni sa nebáli to tam pustiť. Ale na Slovensku sú rádiá, ktoré nemajú odvahu to hrať a je to škoda podľa mňa. Ale ja s tým nemôžem nič urobiť... Myslím si, že dnes to bolo jasné, ľudia tú pesničku milujú, lebo z nej ide energia, takže podľa mňa si cestu nájde. Ona je v podstate hit, aj keď ju tie rádiá nehrajú. Na koncertoch človek vidí, že tá pesnička si nájde svojich ľudí, to stále funguje a to je dôležité.

Včera som na koncerte Richarda Müllera rozmýšľal, že v podstate ani pesničky ako Cigaretka na dva ťahy alebo Tvoje staré hity by asi v rádiách nemali šancu, keby vyšli v tejto dobe.

Nie, nemali. Pravdepodobne nejaká Líška alebo niečo také softovejšie by úplne upadlo do zabudnutia. Napríklad urobili sme pesničku Voda divoká, ktorá bola podľa mňa úplne hrateľná a oni ju aj hrali, ale v podstate to je presne to, že u ľudí sa to stalo hitom, a v tých rádiách to bol taký hit na polovicu. Ale ja si myslím, a som o tom presvedčená, že sa blýska na dobré časy a je to všetko na dobrej ceste. Treba byť pozitívny, lebo padneme do nejakého frflania a utopíme sa tu v smútku.

Na tomto albume by ešte možno skladba Divná mohla zaujať nejaké rádiá. Na druhej Moruši bude niečo, čo by zapadlo do strednoprúdových formátov?

My sme si hneď na začiatku povedali, že nerobíme hudbu pre rádiá, pretože rádiá dajú veľmi obmedzený formát a všetko, čo je navyše, nemajú radi. Napríklad už bol taký koment, že Sama - singlovú verziu - by sme hrali, keby tam neboli tak hlasno tie vokály, keby bol ešte kratší koniec a tak ďalej. A zrazu to tak poedituješ a vznikne z toho len smiešna karikatúra tej tvojej tvorby. No a čo ja viem, myslím si, že čierna je prekvapujúca. To je album, ktorý je rozhodne bližší Krajine rovine, je tam predsalen tá elektronika, je to súčasnejší album. A veľmi sa naň teším, lebo ešte stále tam chýbajú tri veci, ktoré musíme dokončiť. Takže je stále aj šanca vytvoriť priestor na to, aby z toho niekto niečo vybral.

Ale uvidíme, ja si myslím, že my by sme sa nemali nejak prispôsobovať tým rádiám, lebo zabudneme na to, že treba robiť hudbu. Mám pocit, že strašne veľa kapiel našlo tú formulku na rádiový song. Tá formulka je jednoduchá v podstate - musí to mať veľmi krátke intro, potom je verzia, potom refrén, verzia, refrén, sólo, dva refrény a konec... tri a pol minúty, zabalené, vybavené. Rýchle. Naozaj nie je ťažké urobiť rádiovú vec. Ale o to tu ako keby nejde v celom tom biznise alebo na tej celej scéne. Keď som začínala spievať a vydali sme platňu V cudzom meste, tak sme nikdy nerozmýšľali nad tým, že čo bude vlastne hitom. Alebo ako to vymyslíme tak, aby sme zaútočili... Oni to volajú, že ťah na bránu. Priamy ťah na bránu.

V tej dobe si aj samotné rádiá hľadali slovenskú hudbu a hudobníci sa nemuseli nikam tlačiť alebo kalkulovať pri tvorbe.

Áno, bol oveľa väčší priestor, ja si pamätám, že keď Jožko Šebo prišiel niekde do rádia a doniesol nový singel, tak oni boli úplne nadšení. Dnes muzikanti stále tvoria dobrú hudbu, je tu veľmi veľa talentov, ktoré sa stále objavujú. Nehovorím, že celá pop music je v prdeli, dejú sa tu aj dobré veci, ale aj v tom undergrounde sa deje veľa zaujímavého a je to často možno iba preto "underground", lebo to tie rádiá nezahrajú.

A potom vzniká také to nezmyselné delenie, že Rádio_FM hrá kapely, ktoré tie ostatné rádiá nechcú, a pritom často sú to pesničky, ktoré by mohli byť celoplošnými hitmi.

Presne tak, napríklad Para urobila teraz nejaké veci, ktoré sú hitové podľa mňa, no v rádiách tú šancu nedostali. Ale vieš, majú tisíc ľudí na koncerte, ktorí spievajú všetko, od prvého slova po posledné. Myslím si, že je to o tých fanúšikoch a dá sa k nim dostať aj bez tých rádií. Ja som to pochopila cez Facebook, lebo som na to kašľala päť rokov, ale potom som si ho začala sama aktualizovať a tam najlepšie vidím, ako sa tá doba zmenila. Treba to prijať, treba ísť ďalej a dúfať, že raz aj tie rádiá pochopia, že je dobrá hudba aj niekde na iných leveloch ako tá, ktorá je práve in. Ja mám napríklad rada aj hip-hop alebo grime. Muzikanti často nadávajú, že im títo ľudia berú kšefty, že rock odišiel a pop rocková hudba už nie je najpopulárnejšia, ale ja vôbec nemám ťažké srdce.

Myslím, že je to prirodzený vývoj, pre mladú generáciu je hip-hop taká kvázi revolta a v podstate sa u nás v tomto smere len kopíruje trend, ktorý teraz vládne všade vo svete.

Je to tak, aj keď často je ten hip-hop úplne bezduchý, ale je tu pár ľudí, ktorí robia dobré veci. Ja hip-hop na Slovensku sledujem veľmi veľa, pretože ma vždy lákal. Kedysi som bola tanečníčka, takže som to milovala. Keď som tancovala, spoznala som tanečníkov, ktorí sa točili okolo hip-hoperov, a bolo to celé také pomiešané. Ale to som bola ešte decko... A potom prišiel Jožko Šebo a stala sa zo mňa speváčka a začala som robiť úplne inú hudbu ako som dovtedy počúvala. (smiech)

S Jožkom Šebom ešte stále spolupracuješ? Čo on vlastne hovorí na tvoje súčasné smerovanie?

Spolupracujeme a podľa mňa sa nám opäť veľmi zlepšil vzťah. Práve kvôli tomu, kam som sa ja začala hudobne uberať, to bolo naňho veľa. Počas Krajiny roviny sme zažili v našom manažérsko-speváckom vzťahu krízu. Vtedy som cítila, že nie je na mojej strane. Jemu je to cudzie, on nemá rád elektroniku, je to človek, ktorý miluje tú starú hudbu. Miluje Loua Reeda, Cohena, Nicka Cavea, Raya Charlesa, Johna Mayera, to sú hudobníci, ktorých zbožňuje. Ja ich tiež mám rada, ale povedala som si, že som ešte mladá a chcem všeličo skúsiť. Chcem sa v tej hudbe trošku rýpať, hľadať, objavovať, a pokiaľ mi to dovolí aj to publikum, tak to budem robiť. Myslím si, že aj títo všetci hudobníci to robili, aj oni skúšali a prešli si aj ťažkými projektami, ktoré mali možno podobné reakcie ako napríklad Moruša. Podľa mňa aj Ray Charles, aj Nick Cave, všetci si prešli vecami, nad ktorými mnohí ľudia krútili hlavami a dnes ich berieme ako klasiky. Ja by som si to tak nejak priala, aby to tak bolo aj s tou Morušou. Ale neviem, či dnešná doba je pripravená na legendy, resp. na vytváranie niečoho, čo sa bude počúvať aj o 50 rokov. Ťažko povedať.

V jednom rozhovore si sa vyjadrila, že síce už popové veci nepíšeš pre seba, ale robíš ich pre iných ľudí. S kým si takto napríklad spolupracovala? Viem, že na novom albume Zdenky Prednej je jedna skladba od teba, ale to nie je nejaká rádiová hitovka.

Podľa mňa to bola celkom pekná vec. Ale oni to tak nejak zaranžovali, že sa mi to moc nepáči, aj keď Zdenku mám veľmi rada, je to skvelá baba. Myslím si, že jej veľmi sedí taká soulová poloha, aj niečo do hip-hopu teraz robila na albume, to sa mi strašne páči. Ona je v tomto podľa mňa doma, to jej sedí. Viac skladieb som napísala pre Debbi, čo je podľa mňa veľmi šikovná česká speváčka, myslím, že dve vyšli na jej prvom albume a ďalšie dve teraz na novom. A potom som dostala také ponuky od slávnejších mien v šoubiznise, ale do toho som sa z časových dôvodov nepustila.

Snaha umelecky sa posúvať nemusí priniesť rastúce čísla

Tvoj odklon od popu v rámci vlastnej tvorby nakoniec viedol až k tomu, že si skončila v nezávislom vydavateľstve Slnko Records. Ako si sa tam dostala?

Shinu s Dankom poznám roky, dokonca som chcela, aby Daniel hral so mnou na mojom druhom albume V cudzom meste. My sme ho vtedy zavolali a on povedal, že nevie, či je to úplne pre neho, takže nakoniec z toho nič nebolo. No potom sme sa tak sledovali a cez nášho bubeníka Ajdžiho aj cez ďalších ľudí z mojej kapely sme sa stretávali na rozličných akciách a stali sme sa priateľmi. Keď som rozmýšľala nad týmto albumom, dostala som asi 6-7 ponúk od rôznych vydavateľov, väčších aj úplne malinkých, ktorí mali záujem to vydať. Slnko Records bola prvá spoločnosť, s ktorou som sa rozprávala o vydaní tejto dosky. Ale váhali sme, či to Shina utiahne, či to je vlastne pre to vydavateľstvo vhodné. Ona takisto nebola úplne presvedčená, či chce v podstate rozbíjať tie svoje kľudné vody v tom malom vydavateľstve, pretože vedela, že také veľké meno prinesie aj veľa problémov. Čo sa aj stalo, ale myslím si, že aj veľa radosti. Som hrozne rada, že sme sa nakoniec po šiestich mesiacoch, keď už to vyzeralo na vydanie v inom, českom vydavateľstve, zo dňa na deň rozhodli vrátiť naspäť. Znova sme sa stretli so Slnko Records a povedali sme si, že je to najlepšia voľba pre nás, a myslím si, že aj oni boli z toho veľmi šťastní. A aj teraz sa ukazuje, že je to veľmi dobrá spolupráca, Shina má nesmierne ukľudňovací vplyv na mňa. Vždy, keď už nevládzem a keď s ňou hovorím, tak má dá do úplného kľudu. Cítim sa dobre v tej spoločnosti, pretože sú tam skvelí ľudia, skvelí muzikanti. Hneď, ako som prišla, dostala som maily od rôznych ľudí, ktorí boli šťastní, že sme v tom vydavateľstve s nimi.

Slnko Records vnímam ako skvelú značku, kde je kopec výborných kapiel a interpretov. Ale na druhej strane tej nezávislosti a rodinných vzťahov je to, že si každý tú svoju robotu okolo vydania albumu musí robiť sám. Na toto si vo veľkom vydavateľstve asi nebola veľmi zvyknutá, ako to zvládaš?

Áno, starám sa o úplne šialené veci a mám toho oveľa viac ako predtým. Ale Shina je človek, ktorý nás chráni, keby bolo treba, tak aj telom. Ona naozaj stojí za tými svojimi interpretmi. Kdežto tie väčšie vydavateľstvá sú také, že keď to s tými interpretmi ide, keď sa to predáva, tak sú s nimi, ale keď tie čísla nie sú až také dobré, tak si idú po svojom.

Nedávno si v rozhovore pre denník SME hovorila o Universal Music a problémoch, ktoré tam boli s Krajinou rovinou. Dokonca bola publikovaná aj odpoveď od Petra Riavu. 

Nikdy som nemala potrebu nejako túto spoločnosť očierňovať. Zažila som veľmi krásne chvíle, aj ako začínajúca interpretka a potom neskôr v Londýne, kde som dostala absolútne životnú šancu niečo dokázať. V tom rozhovore som to povedala ako takú historku, o ktorej som si myslela, že je už prebolená, lebo to bolo vlastne niekoľko rokov dozadu, ale evidentne to tak nie je. Musím povedať, že človek, ktorý to vydavateľstvo u nás vedie, je človek, ktorý so mnou prešiel naozaj veľký kus cesty. On bol ten, kto zobral moje veci do Moskvy na míting Universalu, kde sa rozhodlo, že práve ja mám šancu byť európska speváčka. Krajina rovina však bola pre nich experimentom, kým pre mňa je mojím najsilnejším albumom.

To znamená, že to nevedeli predať alebo tomu neverili?

Oni to vedeli predať. Myslím si, že to predali dobre a že neboli nespokojní. Ale v týchto spoločnostiach je to tak, že oni majú svoju pravdu, majú svoje čísla, svoje tabuľky a muzikanti majú svoje nesplnené túžby, ktoré si chcú napĺňať. A občas sa to nespojí - tie túžby a snaha niekam sa umelecky posunúť nemusia priniesť rastúce čísla. Taký je ale svet.


Myslím, že môžeme povedať, že za to všetko, čo sa stalo s popovou speváčkou Janou Kirschner a čo sa aj teraz deje, môže Eddie Stevens, ktorý Ťa (nielen) ako hudobníčku veľmi ovplyvnil. Čo si vedela o ňom a jeho tvorbe predtým, než ste sa spoznali, a ako to vlastne u vás celé začalo?

Nevedela som nič, absolútne. Začalo to tak, že som v Košiciach stretla Lavagance, ktorí mi povedali, že idú nahrávať s nejakým človekom, ktorý volá Eddie Stevens a hral s Moloko. Moloko bola jedna z mojich úplne najobľúbenejších kapiel, lenže ja už som bola taká, že som stretla veľa muzikantov po svete a všetci tvrdili, že s niekým hrali. A potom toho človeka nájdeš - ak ho vôbec nájdeš na obaloch albumov - alebo zistíš, že robil nejakého pomocníka zvukovému inžinierovi alebo prípadne varil kávu v štúdiu... Nevravím, že všetci, ale množstvo hudobníkov sa chváli cudzím perím, to je realita. Tak ja som to nejak neriešila, ale oni (Lavagance) s ním nahrávali, potom mu dali ten môj album (Shine, pozn. autora) a povedali mu, že som v Londýne. A on mi napísal email, tak som si ho našla a bola som taká, že "hmm, to je zaujímavé, Zero 7, Moloko". On to v tom maile ani nejak nespomínal, iba napísal, že produkoval nejaké kapely, ale ja už som vedela, že je to ten človek, o ktorom mi hovoril Smasho z Lavagance.

Keď sme sa potom prvýkrát stretli, tak som si hovorila, že to je taký zvláštny, smiešny človek, plný energie. Bolo to veľmi čarovné stretnutie, stála som na Putney Bridge, kde má Eddie štúdio, a vravela som si, že ho určite spoznám, že to bude rozpoznateľný človek. Prichádzali rozliční ľudia a zrazu sa objavil on a ja som okamžite vedela, že to je Eddie a už asi po hodine som vedela, že to je môj človek. Povedala som mu, že by som chcela robiť ďalšiu anglickú dosku, ale predtým chcem vydať slovenský album, takže ho zavolám až na ten anglický. A on mi povedal, že "vieš čo, ale mňa zaujíma tá slovenská, čo to vlastne je, čo to ideš robiť?". Ešte som zabudla povedať, že som najprv tri týždne neodpísala na ten jeho email a on bol z toho úplne vytočený, ale ja som bohužiaľ taká. A vlastne až pri tom stretnutí som pochopila, že to nie je ten typ človeka, ktorý sa chváli cudzím perím a že bol naozaj dôležitý v živote oboch tých kapiel - Moloko aj Zero 7. Až som sa tak zľakla, že čo z tej našej spolupráce vznikne... Vznikla z toho jedna úžasná platňa a jedna naša dcéra, ktorá je tiež úžasná. (smiech)

Vlastne tie platne sú už dve, skoro tri. Posledná otázka teda opäť k projektu Moruša: nie si vo veľkom vydavateľstve, ale podporil ťa silný komerčný partner. Sponzoring hudby je pritom v posledných rokoch celkom vzácny jav, ako sa ti to podarilo?

Pre mňa je veľmi dôležité, že sme našli takéhoto partnera. Aj som to chcela povedať počas toho koncertu, ale potom som si povedala, že či to nebude pôsobiť nejak násilne. Lebo pravda je taká, že aj oni sú veľmi decentní a naozaj mám to šťastie, že prišiel do projektu partner, ktorý nemal pocit, že musí neustále do toho PR a marketingu albumu vnucovať nejaké svoje idey. Oni akceptovali hneď od začiatku, že to bude iné, že to nebude tuctový projekt, že to bude niečo, čo ľuďom možno spočiatku až vyrazí dych, ale bude stáť za to. Akurát že problém je ten, že človek nedokáže opísať hudbu a ako to vlastne celé bude. Takže ja som tam pol roka chodila a stále som im opisovala, aké to bude úžasné, ako tam budeme mať cimbal, akordeón, marimbu... A oni si tak hovorili, že "OK, čo to bude...", nevedeli si to samozrejme úplne predstaviť. Ale dopadlo to nakoniec tak, že sú na to hrdí. A ja som hrdá, že sme zohnali dobrého partnera, lebo pravdupovediac, bez neho by sme to tu dnes nedali. Nepostavili by sme tých ľudí, nenahrali by sme ten album a nevznikla by hudba. Spočiatku som mala aj pochybnosti - komerčný, veľký partner, môže to evokovať rôzne emócie. Ale potom som si povedala, že ak niekto chce podporiť hudbu, tak je to určite dobrá vec. A myslím si, že to stojí za to, som vďačná za to, že nás podporili. Je to od nich odvážne a veľké gesto.

Autor: Patrik Marflák
Foto: Bet Orten (titulná fotka), Marko Erd (foto v článku)


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
28 29 30 31 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 1

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti