Stálica slovenskej scény, spevák, hudobník a skladateľ Peter Nagy, vydal v októbri album Pianko, ktorým nadviazal na úspešné rovnomenné vlaňajšie turné. Už tento týždeň vyráža na predvianočnú koncertnú šnúru v podobnom komornom duchu a o krem svojich veľkých hitov v jemných a intímnych úpravách prináša aj novú skladbu 50 žiráf.
Kým predchádzajúci album Rockmi overené (2015) obsahoval tvoje osvedčené hity v rockovej úprave, nový album Pianko prináša známe piesne v pokojnejších akustických aranžmánoch s klasickými nástrojmi. Prečo práve táto poloha?
Málokto asi vie, že som kedysi zbieral albumy s nahrávkami sláčikových kvartet. Obdivoval som ich aj preto, že kvarteto ako zoskupenie štyroch hudobníkov predstavovalo v minulosti niečo podobné ako neskôr rocková kapela, samozrejme za predpokladu, že v ňom účinkovali ozajstní umelci. Tvorili kompaktný celok a hrali zrozumiteľnú hudbu, ktorú som mal vždy rád, osobitne Beethovena, Mozarta alebo Vivaldiho. Ten zvuk ma jednoducho fascinoval.
Už aj podľa názvu nového albumu je zrejmé, že nadväzuje na minuloročné turné. (reportáž)
Áno, koncom minulého roka sme vo viacerých slovenských mestách hrali komorné koncerty v rámci Pianko tour. Všade sa ma fanúšikovia po ich skončení pýtali, kde by sa mohli k piesňam v podobe, v akej na koncertoch odzneli, dostať, či vyšli na nejakom CD... Ohlasy boli naozaj veľmi priaznivé, tak sme sa asi mesiac po skončení turné zavreli do štúdia a začali pripravovať album. Myslím, že nahrávky dokonca predstihli koncertné verzie piesní, použili sme v nich totiž viacero aranžérskych zlepšovákov a hlavne, vznikali s takými ľuďmi, ako je Milan Adamec, druhý huslista Orchestra SND, nekonvenčne mysliaci hudobník a aranžér, ktorý dal dokopy sláčikové kvarteto zo svojich kolegov z orchestra. Vďaka nim vznikol album s klasickým nádychom a jemným zvukom.
Milan dokáže aranžovať nielen klasickú hudbu, čoho dôkazom je aj vivaldiovská úprava piesne Poďme sa zachrániť, ktorej časť tvorí na albume Intro. Jeho aranžérske schopnosti sa naplno prejavili aj v skladbe Zákony hada, čo je vyslovene rocková vec, takže už predtým, keď som ju chcel hrávať sám s akustickou gitarou, bolo potrebné ju upraviť. Keď som nakoniec úplne zmenil akordy a upravil v štýle á la Woodstock, tak mnohí mi hovorili "to poznám, ale znie to akosi zvláštne". A práve Milan Adamec túto úpravu skombinoval skvelo so sláčikmi a dal skladbe nezameniteľný indický výraz 60. rokov.
Zdroj: archív spevákaKtorí ďalší hudobníci s tebou na albume spolupracovali?
Okrem už spomenutého príležitostného sláčikového kvarteta bol zásadným človekom pri príprave albumu špičkový klavirista Pavol Bartovic, moja hlavná opora na pódiu aj na minuloročnom turné. Dobre si rozumieme, lebo už predtým zaskakoval v Indigu. Okrem iného hral aj v skupine, ktorá doprevádzala súťažiacich v SuperStar, a aktuálne je členom skupiny Modus. Považujem ho za "univerzálneho vojaka", lebo je vynikajúci hráč nielen na klasické piano, ale ovláda aj Hammond a iné nástroje. Je to ten typ, že ak mu predstavíš svoj nápad, vie ho úžasne pretaviť do hudobnej podoby.
S týmito hudobníkmi sa pripravuješ aj na Vianočné Pianko tour?
V podstate áno, ale s tým rozdielom, že program nacvičujeme s ôsmimi sláčikármi, lebo počas turné budú alternovať vzhľadom na to, že každý z nich má svoje ďalšie projekty a povinnosti. Napríklad violistka Slovenskej filharmónie Júlia Bolebruchová, ktorá sa na nahrávaní albumu tiež podieľala, odchádza na koncertný zájazd do Kórey. Do nášho koncertného tímu pribudol huslista Pavel Bogacz ml., ktorý je členom Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala a často vystupuje v Japonsku. Zhodou okolností som s jeho otcom, tiež hudobníkom, po skončení vysokej školy vojenčil a hral vo Vojenskom umeleckom súbore. Je to pre mňa zaujímavý pocit hrať teraz s jeho synom.
Súčasťou projektu je aj violončelista Jan Pospíšil, koncertný majster pôsobiaci v orchestri našej prvej divadelnej scény. Počas koncertov sa na pódiu vystriedajú aj Martin Socháň (2. husle) z orchestra Sinfonietta Bratislava a ďalší dvaja členovia Orchestra SND - Peter Dvorský (viola) a Gregor Regeš (violončelo). Čiže samí prvotriedni muzikanti. Súčasne sú to však veľmi skromní ľudia. Vždy, keď začíname skúšať, dostávam počas prvých tónov zimomriavky, lebo od začiatku hrajú tak bezchybne, akoby zneli z nahrávky. Vidno, že sú to profesionáli, ktorí so svojimi materskými orchestrami poctivo denne skúšajú.
Na svojom konte máš množstvo hitov, podľa čoho si z nich vyberal na album Pianko?
Po rozhodnutí pripraviť album s komornými úpravami mojich piesní som stál pred otázkou, či by to mal byť dvojalbum alebo skladby rozdelím na dva albumy. Vybral som si druhú možnosť, budú to dva samostatné albumy. Tým, že sme v štúdiu začali nahrávať všetky piesne, ktoré odzneli naživo počas Pianko tour pred rokom, už dnes natáčame skladby aj pre dvojku. Ostáva ešte natočiť niekoľko piesní a rozmýšľam o tom, že aj sem by som pridal nejaký zaujímavý bonus. Ale to bude nasledovať po skončení vianočného turné.
Nikdy si sa netajil tým, že pôvodne si chcel byť pesničkárom, ktorý si skladá svoje piesne a prezentuje ich sám so svojou gitarou. Táto poloha je ti stále blízka a realizáciou projektu Pianko si vlastne plníš životný sen. Ako však došlo k tomu, že si to skombinoval s vážnou hudbou?
Dostával som sa k tomu postupne. V rokoch 2014 - 2015 sme s kapelou Indigo pri príležitosti tridsiatich rokov na scéne odohrali viacero veľkých koncertov v Čechách i na Slovensku, hoci pôvodný zámer bolo uskutočniť len jedno vystúpenie v pražskom Divadle Hybernia. Vďaka záujmu fanúšikov sme pridali ďalšie dve a nakoniec z toho bola celá šnúra vypredaných koncertov na niekoľko mesiacov. Pri zostavovaní programu som vtedy poprosil Mareka Mečiara, skvelého inštrumentalistu, aby prearanžoval pieseň Agáty do podoby s klavírom, aby ju takto mohol použiť spolu s upravenými verziami Čo je viac a Udobrenia ako predel v setliste, kedy program koncertu prešiel do druhej polovice.
Veľmi ma vtedy prekvapilo, aké pozitívne reakcie Agáty zaznamenali, lebo veľa ľudí túto skladbu nepoznalo. Akosi po revolúcii zapadla do ústrania podobne, ako aj iné skladby z albumu 99 Watt, keď 90. roky príliš nepriali domácej tvorbe. V tom čase som sa zoznámil s Milanom Adamcom, ktorý sa pričinil o symfonické úpravy týchto pesničiek. Odozvy fanúšikov na sociálnych sieťach boli nečakane pozitívne a všetky reakcie sa zhodovali v tom, že mi pesničkárska poloha výborne svedčí, a na základe toho prišiel nápad, že spravíme celé turné v tomto duchu. Dopadlo to na výbornú, všetkých šestnásť koncertov Pianko tour bolo vypredaných, všade nás diváci odmenili standing ovations...
Takže aj pripravované koncerty budú v rovnakom Pianko duchu ako minuloročné?
Presne tak. Majú navodiť príjemnú a pokojnú atmosféru, aspoň na chvíľu oslobodenú od zhonu a stresu. Scéna bude tomuto zámeru opäť prispôsobená zapálenými sviečkami pre navodenie intímnejšej atmosféry, aj logo tohto projektu ladí s touto ideou. Vlastne celá dramaturgia je tomu podriadená - výber a poradie piesní, ako aj moje sprievodné slovo. Pianko dnes chápem ako celý projekt, ktorému som venoval dlhšiu prípravu, sú to koncerty a je to aj album, ktorý bude mať pokračovanie. Chcel som urobiť taký typ programu, ktorý by dôstojne nadviazal na akustický projekt Peter Nagy v Štúdiu S, ktorý bol v čase svojho vzniku v roku 1987 prijatý naozaj priaznivo. Podrobné informácie nájdu záujemci na webovej stránke s rovnakým menom ako turné.
Okrem dvanástich dobre známych piesní z tvojho repertoáru obsahuje aktuálny album v podobe bonusu novú pieseň 50 žiráf. V posledných týždňoch sa častejšie spomína aj v médiách. Aké sú okolnosti jej vzniku?
Touto piesňou, resp. jej textom reagujem na jednu smutnú udalosť, ktorá sa stala v polovici sedemdesiatych rokov v Zoologickej záhrade v českom Dvore Králové nad Labem. Pre podozrenie zo slintačky vystrieľali vtedy československí veterinári za jedinú noc takmer päťdesiat žiráf. Išlo vôbec o najväčšie stádo týchto zvierat chované v zajatí. Pritom sa choroba vôbec nepotvrdila a všetky informácie boli až do pádu komunizmu prísne utajované. Údajne mohlo ísť o akúsi formu odplaty režimu voči vtedajšiemu legendárnemu riaditeľovi zoo Josefovi Vágnerovi. V prípade záujmu o detaily je príbeh popísaný na mojej facebookovej stránke.
Nosil som ho v sebe dlhé roky, boli sme sa v tej zoo dokonca aj pozrieť s členmi kapely. Potom som naňho zabudol a len nedávno som k nemu našiel tú správnu melódiu. Čakal som na tú pravú chvíľu, nechcel som totiž, aby z toho bol gýč, lebo dnes je moderné byť ekologický a environmentálny. Bolo by ľahké zviesť sa na tejto vlne, dnešné časopisy o životnom štýle často obsahujú mnoho neoverených poloprávd na tému životného prostredia, prezentovaných ľuďmi, ktorí samých seba pasujú za akýchsi zelených kazateľov, a to ja nemusím. Je to môj názor, nie som ani vegetarián, ani nevravím, že sa máme vrátiť do jaskyne (aj keď tá už s veľkou pravdepodobnosťou patrí nejakému developerovi), na druhej strane však mám prírodu a zvieratá rád, záleží mi na tom.
Fanúšikmi i verejnosťou si vnímaný ako pozitívne naladený a optimistický človek, ktorý rád rozpráva vtipy a veselé zážitky. Pesničky na novom albume však svojimi textami a celkovou atmosférou vyjadrujú skôr smutné pocity. Za všetky spomeniem skladbu Nad nami zomrel skladateľ, ktorej text, žiaľ, nie je vzdialený dnešnej realite...
Pesnička Nad nami zomrel skladateľ je venovaná "všetkým umelcom, ktorí neboli vypočutí". Hovorí o zvláštnom vzťahu niektorých ľudí k umeniu. To sú napríklad tí, čo nás hudobníkov označujú za "fidlikantov". Podobne je to aj so slobodou. Veľmi výstižne to vyjadril George, jedna z postáv v podaní Jacka Nicholsona v kultovom filme Bezstarostná jazda, že mnohí ľudia snívajú o slobode, ale keď sa s ňou stretnú a zažijú ju na vlastné oči, zrazu nevedia, ako sa majú zachovať. A táto myšlienka platí aj vo vzťahu k umeniu. Sú ľudia, ktorí nedokážu vnímať hudobné alebo výtvarné umenie, neprináša im nič, dostáva ich do rozpakov, a aby ich prekryli, tak ho radšej ponížia. Skutočnosť, že nie všetci máme zmysel pre umelecké veci, mi neprekáža, ale vadí mi, ak sa títo ľudia vyjadrujú k umeniu a ľuďom, ktorí ho tvoria, s dešpektom.
Pieseň Nad nami zomrel skladateľ vznikla tesne po nežnej revolúcii. Je zaujímavé, že po páde predchádzajúceho režimu sa záujem o hudbu, literatúru či výtvarné umenie dostal do úzadia. Ako to podľa teba vyzerá dnes?
Našťastie, v posledných rokoch sa situácia obracia. Ľudia postupne zisťujú, o čom je pozitívny a pekný život, a vracajú sa k tomu uveriteľnému a ozajstnému. Všimni si trend na sociálnych sieťach. Pribúdajú tam obrázky prírody, zvierat, kvetín... Mnohí zakladajú alebo zdieľajú stránky, ktoré sa venujú romantike, živote na vidieku, hudbe, pekným miestam a podobne. K tejto skupine ľudí patrím aj ja, lebo sú to aj moji rovesníci, stredná generácia, ktorá už má dosť násilia, vulgárnosti a sexizmu v médiách. Potrebujeme niečo naozajstné, o čo sa môžeme oprieť, čo je opakom "teroru konzumu" ovplyvňujúceho ešte stále mnohých, ktorí si zamieňajú obyčajné šťastie s nakupovaním.
Za seba môžem povedať, že žijem asi najspokojnejšiu etapu svojho života, no nie kvôli materiálnemu zabezpečeniu, ale preto, že viem presne, čo chcem, uvedomujem si svoju pozíciu na hudobnej scéne a som s ňou spokojný. Mám svoje stabilné publikum, robím koncerty sám aj s kapelou, nahrávam.
Takže sme sa vrátili k základnej myšlienke Pianka?
Projekt Pianko je o spomaľovaní života, o túžbe, aby aspoň v mojom svete, ak už to nie je možné všade, sme žili pomalšie, aby sme mohli vnímať pekné veci okolo nás, aby sme mohli v kľude zastaviť, nadýchnuť a pozrieť sa okolo seba ako z rozhľadne... Aby sme sa sami sebe nestratili. Samozrejme, nie je to ľahké, ľudia z racionálnych dôvodov chodia do práce, kde ich nútia fungovať rýchlo, čo je šialené. Ale aj tak si myslím, že každý si môže svoj život zariadiť. Poznám ľudí, ktorí to vyriešili radikálne, keď opustili výhodné povolanie, aby obohatili svoj duševný život, hoci si z toho iní ťukali na čelo.
To je aj odpoveď na otázku, prečo je album smutnejší, lebo som chcel, aby sme sa trochu zamysleli nad kvalitou svojho života. Myslím, že ľudia v aktívnom veku, ktorí naplno zažili túto digitálnu dobu, už nepotrebujú na uvoľnenie divoké žúry alebo technopárty, ale stačí im prežiť aspoň časť života podľa svojich prirodzených predstáv. A možno preto sú im moje piesne blízke, lebo sú také obyčajné o obyčajných veciach.
V textoch, ktoré si aj sám píšeš, vyjadruješ svoje názory na ľudské neduhy a negatívne vlastnosti. Nerobíš to však priamočiaro, ale ako si raz povedal, prostredníctvom "globálnej metafory"...
Napríklad v piesni Bufet Viola, v ktorej sa spieva o tom, že "niekoho vraj v noci zbili na Námestí slobody, pre pár drobných, že viac nemal, a že sa vôbec narodil". Dodnes je v ľuďoch veľa agresivity. Život v Bratislave ma vždy fascinoval a inšpiroval, stále sa tu niečo dialo, chodieval som do divadla alebo na koncerty, a na druhej strane sa tu diali zvláštne veci. Býval som kedysi oproti vchodu do známeho hotela na dnešnom Kamennom námestí, a z okien som videl, že sa tam schádzala čudná spoločnosť taxikárov, vekslákov, ľahkých dievčat... Aj o nich sa spieva v tejto skladbe.
Vždy ma bavilo hľadať spôsob, ako to napísať do textu, aby to bolo dobre pochopené, a súčasne, aby z toho nebola glosa, aby to nebola próza, ale poézia. Ak niekto povie, že dnes nie sú témy pre texty, tak má zavreté oči. Treba ich otvoriť a pozerať okolo seba, vždy sa dá nájsť dobrý námet.
Už niekoľko rokov sa ti úspešne darí vyhýbať večierkom a medializácii svojho súkromného života. Aký máš na to recept?
Pri večierkoch treba rozlišovať. Niekedy na takýchto akciách hrám, keď však skončím vystúpenie, rozlúčim sa a odchádzam. A pokiaľ ide o účasť na "smotánkových" večierkoch, jedného dňa som sa sám seba opýtal, čo mi to prináša. Odpovedal som si, že v podstate nič, iba ak by som tam stretol hudobníkov, s ktorými by som si mal čo povedať. Mediálne výstupy z týchto večierkov pre mňa nič neznamenajú. Kašlem na módu, nestarám sa, čo je "in" podľa návrhárov a je mi jedno, čo hovorí módna polícia.
Niekedy v roku 2012 som prestal fotiť a plne som sa sústredil na hudbu - podarilo sa mi obnoviť moju značku Indigo - aj za tú cenu, že budem menej prítomný v médiách. Takto to pokračuje doteraz a napodiv, nemalo to vplyv na znížený záujem o mňa ako speváka a hudobníka.
S fanúšikmi komunikuješ najmä cez Facebook, čo je však zaujímavé, takmer vôbec sa v ich príspevkoch a diskusiách nevyskytujú negatívne prejavy a "hejtovanie". Ako to robíš?
Priznám sa, že roky som sa bránil vytvoreniu konta na Facebooku, až kým mi niekto nevysvetlil, že to nemusí byť osobný profil, ale existuje aj možnosť zriadiť si verejný, teda niečo ako interaktívnu webstránku. Nepoužívam ho na zverejňovanie snímok z kúpeľne, na ktorých som ráno s priateľkou, ale na prezentovanie svojej tvorby, aktivít a názorov v oblasti hudby.
Na fanstránke fungujeme s komunitou mojich priaznivcov spôsobom, aby nebolo čo hejtovať, lebo aj tí, ktorí by to chceli, sú možno takí hlúpi, že sa k obsahu a forme prezentovania nevedia negatívne vyjadriť (smiech). Ale je to zrejme aj tým, že ide o ľudí, z ktorých sa mnohí osobne poznajú, stretávajú sa na mojich koncertoch aj mimo nich, sú pozitívne naladení, lebo takými chcú byť. Častokrát ide o fanúšikov, ktorí s mojou hudbou dospievali a s mnohými z nich mám aj kamarátsky vzťah. Napríklad Dušan Bali, Jaroslav Záhradník alebo Dominika Halická sú vynikajúcimi fotografmi a ich snímky som použil pre obal a booklet albumu Pianko.
Zdroj: archív spevákaUž dlhšie žiješ striedavo v Bratislave a v Prahe. Kde sa cítiš viac doma?
Slovensko považujem za svoju domovinu. Hovorím po slovensky aj v Čechách. Na druhej strane asi nenájdeme na svete tak blízke národy, akými sú Česi a Slováci, po stránke jazykovej a kultúrnej. Praha má zase pre mňa osobitné čaro, ktoré žiadne iné hlavné mesto nemá, na každom rohu tam cítiť históriu, ktorá ju formovala. Aj preto som tam rád.
Mladá česká generácia prestáva postupne rozumieť slovenčine. Opačne to platí v menšej miere. Keďže poznáš obe prostredia, vzďaľujú sa podľa teba Česi a Slováci, či už jazykovo alebo kultúrne?
Myslím, že v hudbe to zatiaľ neplatí. Minimálne päť súkromných českých rádií je založených práve na tom, že vysielajú nielen domáce, ale aj slovenské pesničky a pesničky, ktoré vznikli v ére spoločného štátu. Bežne v éteri počuť No Name, IMT Smile, Richarda Müllera, či Mira Žbirku. Dokonca je bežné, že pustia jingle "Hráme české hity" a vzápätí nasleduje Láska je tu s nami alebo Reklama na ticho od Haberu (smiech). Slovenská hudba je teda v českých rádiách dostatočne zastúpená, to je v poriadku.
A pokiaľ ide o jazykovú bariéru? Odpoviem konkrétnym zážitkom. Nedávno sme s Indigom vystúpili na narodeninovom koncerte jedného českého rádia. Keď som prestal spievať Kristínku alebo Aj tak sme stále frajeri, a vyzval divákov, aby sa zapojili, tak niekoľkotisícové publikum ich bez problémov odspievalo. A jeho súčasťou boli aj mladí ľudia.
Problémom bol po rozdelení federácie jednosmerný televízny most medzi republikami. Slovenské káblové spoločnosti začali kupovať české televízne stanice, ale opačne sa tak nedialo, s výnimkou jednej spravodajskej slovenskej televízie. Dnes už je situácia lepšia, už aj v Čechách si môžete naladiť slovenské televízie, ale tá asi 10-ročná pauza urobila svoje. Napríklad, moje piesne Bosorkine slzy alebo Zuzka skoro vôbec v Čechách nepoznajú, lebo vznikli v období po rozdelení v období neexistencie televízneho mostu.
Pochádzaš z Prešova, odkiaľ sú aj Peter Lipa, Katka Knechtová, či IMT Smile. Čím to je, že z východného Slovenska pochádza pomerne veľa úspešných muzikantov?
Mám na to svoju teóriu. V Prešove i Košiciach bolo vždy dobré muzikantské podhubie. Keď som bol raz, ešte v časoch vzniku mojej prvej pesničky Posledný krát, v košickom rozhlase na návšteve u Karla Witza, s ktorého skupinou som nahral aj pieseň Profesor Indigo, a ktorý ma zaúčal do tajov elektrickej gitary, zoznámil ma so začínajúcou Marikou Gombitovou, ktorá mi vtedy povedala "vieš, ak chceš niečo dokázať v hudbe, musíš odísť do Bratislavy, lebo tam je centrum diania". Táto poučka už v súčasnosti až tak neplatí, lebo k dispozícii je internet, emaily, Youtube a iné technologické vymoženosti, takže nie potrebné kvôli presadeniu sa odísť do hlavného mesta. Tieto možnosti, ktoré dnes majú začínajúci muzikanti, však čiastočne idú proti nim. Tých, čo by sa chceli presadiť, je veľa, a konkurencia je silná.
Na druhej strane, nikto im nekontroluje texty, môžu hrať, čo chcú, nepotrebujú na to povolenie a môžu byť kritickí voči politikom. Môžu sa dostať ku kvalitnými nástrojom a technike, na rozdiel od našej generácie. Na moju prvú kvalitnejšiu 12-strunovú gitaru značky Epiphone, ktorú mi prepašovali zo západného Nemecka, som si musel požičať na tú dobu nemalé peniaze. Jednoducho, hodnoty sa menia, ale ja mladým hudobníkom fandím, zvlášť, ak prídu s dobrým hudobným nápadom a oceňujem, ak vymyslia zaujímavý text. Súčasne som vtedy aj trochu naštvaný, že som na ten textový obrat neprišiel sám (smiech).
Peter Nagy - Vianočné Pianko tour 2018:
21. 11. - Zlín, Kongresové centrum
22. 11. - Skalica, Dom kultúry
25. 11. - Praha, Žofín - Veľký sál
27. 11. - Šamorín, MsKS
28. 11. - Bratislava, DK Zrkadlový háj
29. 11. - Dubnica nad Váhom, Mestský dom kultúry
2. 12. - Zvolen, Dom kultúry Podborová
3. 12. - Ružomberok, Dom kultúry Andreja Hlinku
4. 12. - Brezno, Dom kultúry
10. 12. - Prievidza, Art Point/Kino Baník
11. 12. - Bratislava, Stredisko kultúry BNM
Autor: Ivan Straka
Foto: archív P. Nagya
Súvisiaci interpreti: Peter Nagy
