Koncom deväťdesiatych rokov sa No Name ma hudobnej scéne zjavili ako blesk z jasného neba. Mladí, draví, iní ako všetko, čo tu predtým bolo. Získali si svojou tvorbou a bezprostrednosťou veľké množstvo fanúšikov. A odvtedy tvoria, koncertujú, vydávajú albumy. Spolu s DVD a výberovkami ich majú na konte už pätnásť.
Vaše akustické turné má veľký úspech. Kedy vznikla myšlienka práve na tento typ šnúry?
S úplne prvým impulzom prišla už v roku 2014 hudobná televízia Óčko. Pokiaľ viem, tak ako jediného slovenského interpreta nás oslovili s tým, že by náš "akusťák" radi zaznamenali, vydali a následne vysielali. Hneď po jeho odvysielaní sa nám roztrhlo vrece s ponukami odohrať akustický program po celom bývalom Česko-Slovensku. Za prvý polrok sme mali 25-koncertnú šnúru, no ponúk bolo cez päťdesiat. Dodnes si v rámci kultúrnych festivalov či otvárania galérií organizátori tento typ koncertu objednávajú. Napr. v malebnom mestečku Hluboká nad Vltavou sme takto hrali už asi trikrát.
Mnohé koncerty tohto turné boli a sú dopredu vypredané. Čakali ste takýto záujem?
O vypredaných koncertoch a šnúrach, sníva každá kapela, každý muzikant. Považujem to za úplne prirodzene stanovený cieľ. A či sme to čakali? Sme na "trhu" už 22 rokov. Ľudia, ktorí na nás chodia, veľmi dobre vedia, čo od koncertov očakávať. Ak sa však kapele podarí očakávania divákov ešte predčiť, pozdvihnúť latku vyššie, niet sa čomu diviť, že sa vám diváci znova vrátia. Dávame si za cieľ odohrať každý koncert tak, ako by bol posledný.
V rámci turné ste vymenili basgitaristu. Namiesto Vila Gutraya prišiel Martin Gašpar. Je to len dočasná zmena, v rámci turné?
S Viliamom sme si počas skúšobného obdobia a prípravy akustického programu sadli a porozprávali sa. Bol to rozhovor spoluzakladateľov, nie speváka s basákom... A zhodli sme sa, že pre akustický program bude prínosnejšie, ak ho na tomto poste zastúpi Martin Gašpar. Dnes viem, že to rozhodnutie bolo dobré a z Vilovej strany veľkorysé. V súčasnosti s Viliamom koncertujeme na všetkých ostatných koncertoch mimo turné, teda firemky, párty, plesy... Po skončení šnúry si znova sadneme a uvidíme.
Posledný štúdiový album ste vydali v roku 2015. Nechystáte sa niečo nahrať v dohľadnej dobe?
Určite sa k tomu pomaly schyľuje. No v kapele nastala druhá vlna malých detí. Cca. päť detí našich členov má sotva dva roky. Takže v tomto období naháňať chalanov do štúdia mi príde neadekvátne. Keď sú doma, tak sú radi, že môžu byť cez týždeň manželia, otcovia a že si cez obed môžu s malými pospať bez budíka. Netreba však opomenúť piesne, ktoré za ostatné dva roky vznikli samostatne, duet s Karlom Gottom, Kto dokáže (2017), a pieseň Ži... a nech žít (2018), ktorou sme poukázali na 100. výročie založenia Československa.
Kapela No Name sa stala jednou z tvárí kampane kozmetickej firmy, ktorá je aj partnerom vášho turné. U fanúšikov to vyvolalo mierne rozpaky, hlavne video ku kampani. Neľutujete rozhodnutie ísť do toho?
Urobili by sme to kedykoľvek, okamžite a bez váhania znova. Celú svoju doterajšiu kariéru sme odmietali reklamy na rôzne produkty ako drevené podlahy, matrace, bytové výstavby, kuchynské linky a podobne. Sú firmy, ktoré nám ponúkajú značné finančné prostriedky, aby sme sa stali tvárou práve obdobným produktom. Ale argumentovať peniazmi kapele, ktorá už devätnásty rok hráva stovku koncertov ročne?
Avšak tentokrát to bolo niečo iné. Na tak silného a renomovaného partnera, ako je spomínaná kozmetická firma, sme si doslova počkali. Naša spolupráca mala niekoľko zásadných podmienok. Skôr, ako sme pristúpili k tvorbe pesničky, sme si vyskúšali ich výrobky. A verte mi, je to svetová kvalita. Navyše je to tradičná česká značka. Predsudky ľudí, že to, čo je "naše", nemôže byť svetové, sú už dávno prekonaným mýtom. Ten bol vytvorený predošlým politickým a spoločenským zriadením spred roka 1989.
Výsledkom kampane je, že spoločnosť zaznamenala nárast v povedomí aj vo výnosoch. Naše turné je takmer všade vypredané, kapela sa znova dostala do každej obývačky od Karlových Varov až po Čiernu nad Tisou. Známejšiu reklamu za rok 2018, ako sú naše "sprcháče", nájdete sotva. Nuž a dodatočným bonusom je, že sme okamžite dostali ponuky od iných obchodných spoločností na nové reklamné zadanie, avšak už ako kreatívci.
Koho naša tvorba neoslovuje, toho nemá zmysel presviedčať
Si zmierený s tým, že niektoré koncerty hráte na súkromných párty len ako kšeft? Niektorí hudobníci sa sťažovali, že na takých akciách sú občas ľudia, ktorí sa k hudobníkom správajú neúctivo a povýšenecky.
Na firemkách, aj na plesoch sú ľudia, ktorí sú pre teba potenciálne "skalní". Ak si uvedomíš, že hrávame aj takéto "kšefty", ako si ich nazval, kde je napr. 8000 ľudí (Praha Letňany), kde je zostava napríklad Lucie a No Name, tak sa asi nemáme o čom baviť. Povýšeneckých ľudí nájdeš aj na ulici. Ak si profík, povznesieš sa nad to. Ak máš guráž, dotyčného dokážeš ešte využiť vo svoj prospech a pobavíš celé publikum.
Podarilo sa vám dostať sa už od začiatku medzi špičku na Slovensku a aj v Čechách. Nezaskočil vás obrovský záujem?
Vraví sa, že človek si zvykne na všetko. Bohužiaľ, aj v našej branži to platí. Tešíme sa úspechu aj doma, aj za riekou Morava. Aj preto, že žijeme svoj vlastný sen. Veď sa živíme tým, čo si sami vymyslíme. To je neskutočné!
Ste v podstate rodinná kapela. Keďže veľa koncertujete, trávite množstvo času spolu. Ako to máte s ponorkami?
Sú spôsoby, ako sa ponorkám vyhýbať. Nepúšťaš sa do tém, ktoré môžu potenciálne hrotiť situáciu. Necháš robiť ľudí vo svojom vlastnom tíme svoju prácu. Uznáš ich autonómiu, ako techniku, tak umeleckú stránku veci. Nevytváraš zbyočné "horko" na pľaci. Ak si stanovíš, že hlavným cieľom tvojej práce je dosiahnuť čo najlepší výsledok ako celok, na úkor nejakých vlastných individuálnych potrieb, tak je všetko v najlepšom poriadku. Hovorí sa, že sebauspokojenie a individuálny pohľad je smrťou kolektívu. Tak snáď...
V začiatkoch vás do istej miery viedol váš otec. Dokonca si v nejakých rozhovoroch vravel, že mal problém so skladbou Nenormálna. Vyjadruje sa ešte aj dnes k vašej tvorbe?
Áno. Otec sa ako muzikant k veciam vyjadruje dodnes. Ale po tých rokoch dokážeme situáciu vyhodnotiť triezvo sami. Skôr si myslím, že "pobyt" v branži ťa sám nasmeruje k prirodzeným úvahám. Pokiaľ si teda zachováš čistú hlavu a pokiaľ ťa stále má kto zrovnať so zemou. U nás sa rovnáme sami medzi sebou a funguje to dokonale.
Bolo dojímavé, ako si na koncerte v Košiciach poďakoval svojim rodičom za podporu. A prezradil si silný príbeh o tom, ako rodičia založili svoje obrúčky, aby ste mali na benzín do Bratislavy, kde ste išli podpisovať prvú zmluvu s vydavateľstvom. Muselo to byť skvelé s takouto podporou.
Áno, dnes sa o tom bavíme ako o niečom, čo sa udialo. Ale predstava, že založíš vlastné obrúčky, aby si dal synom na benzín, aby šli podpísať zmluvu do Bratislavy na hudbu? To bola taká neistota, že ja osobne pre istotu obrúčku nenosím.
Robievate na koncertoch skvelú šou. Nie je to pre vás už po tých rokoch rutina? Viete si to užiť?
Je to o dvoch veciach. Tá prvá a základná je príprava. Čím viac času, nápadov a myšlienok venuješ príprave, tým ľahšie sa ti počas koncertu tancuje. Tou druhou je improvizácia a interakcia s publikom. Na to však potrebuješ odvahu, pretože sa púšťaš do vecí s neistým výsledkom. Ja tieto momenty milujem!
No Name má svoj hudobný štýl. Nemáš ty alebo niekto z kapely túžbu ísť aj do iných projektov či štýlov?
Veľa tvoríme. Robili sme hudbu do divadelného predstavenia Rómeo a Júlia na scéne divadla JORIK. Čiastočne sme spoluparticipovali na predstavení Štátneho divadla v Košiciach Kocúrkovo. Práve chystáme muziku do filmu. Produkujem kapelu Iconito. Náš klávesák Zoli je producentom kapely Botox. Spolu so Zolim učíme na Konzervatóriu v Košiciach, na Akadémii umení v Banskej Bystrici. S týmto záberom si uspokojujeme všetky naše muzikantské potreby.
Niektorí fanúšikovia kritizujú vaše texty. Pripadajú im miestami jednoduchšie. Ako ich vnímaš ty?
Jeden naše texty nazve básňami, iný jednoduchšími... Kto z nich má pravdu? Toto zadanie nemá riešenie. Fanúšikovia si môžu robiť, čo len chcú. V tomto som absolútne otvorený. Naša úloha je písať muziku, texty, koncertovať a úloha diváka, poslucháča, kritika, je hodnotiť. Pri hodnotení je však dôležité vedieť kritériá debaty a samotného hodnotenia. S kým sa bavíš? S bežným poslucháčom? Návštevníkom koncertu? S vyštudovaným muzikantom, interpretom? Alebo s tvorcami? Pre mňa ako autora hudby a zároveň textára je dôležité, čo si o našich počinoch myslí pán Feldek, Jarek Nohavica, Jožo Ráž, Dušan Jamrich, Kamil Peteraj, Karel Gott...
Aký je tvoj a váš hudobný odkaz, to, čo chcete hudbou povedať?
Náš hudobný a myšlienkový odkaz je primeraný obdobiu a tvorbe, ktoré momentálne žijeme. Pesnička Ty a tvoja sestra je adekvátna obdobiu, keď sme mali dvadsať. Kto dokáže je adekvátna obdobiu, keď som mal 37. Text pesničky Čím to je je už desať rokov pevnou súčasťou učebnice slovenskej literatúry pre siedmakov na ZŠ. Ten, kto si chce nájsť druhý, tretí plán, ten si ho nájde. Koho naša tvorba neoslovuje, toho nemá zmysel presviedčať.
Na známych ľudí zo šoubiznisu často útočia hejteri, najmä na sociálnych sieťach. Si voči tomuto fenoménu už imúnny alebo ťa dokážu ešte občas vytočiť?
Nedávno som bol s rodinkou v kine na dokonalý film Ralf búra internet. Je úžasné, že jeho tvorcovia mysleli aj práve na komenty, tzv. hejty, na ktoré sa pýtaš. Bolo to celé vysvetlené jednou trefnou vetou a síce: Komenty hovoria o kometujúcich.
Niektoré bulvárne médiá šíria o tebe z času na čas informácie o tvojich tajných vzťahoch so ženami. Ako sa vysporadúvaš s touto odvrátenou stranou slávy a popularity?
Každý si môže písať, čo chce...
Si vyštudovaný herec. Máš priestor a projekty, ktoré by si realizoval alebo sa do nich zapojil? Sú nejaké ponuky do budúcna?
Pred časom som si "strihol" úlohu Stepanova v pôvodnom muzikáli Móric Beňovský v štátnom divadle v Košiciach. Šlo o postavu zdanlivo negatívnu, avšak pochopiteľnú. V réžii Milana Antola sa mi hrala výborne. Aktuálne komunikujem s režisérom Valentinom Kozmenkom Delinde. Oslovil nás na hudobnú spoluprácu pre projekt Rómeo a Júlia. Možno sa nám podarí zrealizovať ďalší divadelný spoločný projekt.
Akú hudbu máš rád? Čo konkrétne momentálne počúvaš z domácej i zahraničnej tvorby?
Mám rád napríklad Petra Lipu. Andreja Šebana som kúpil už asi tretíkrát. Chvála Bohu, už sa dá muzika kúpiť aj do telefónu. Takže som si nakúpil veci, ktoré som miloval pred časom a milujem znova, napr. Ears alebo Nocadeň.
Zaujala ťa hudobne aj nejaká nová vec - skupina, interpret?
Klasické mainstreamové fesťáky na Slovensku sa akosi vytrácajú, ak ešte nejaké vôbec sú. V rádiách sú veľmi ťažko prezentovateľné nové kapely, interpreti. Takže si myslím, že aj moja znalosť je zodpovedajúca tomu, že na niečo nové je možné "naraziť" len zriedka. Páčia sa mi ale nápady kapely Iconito, ktorá ma oslovila na produkciu ich piesní. Sú talentovaní a autorsky sebestační, čo je nesmierne dôležité pre dlhodobú kariéru.
V začiatkoch hudobnej kariéry ste zažili okolo seba ošiaľ fanúšikov. Užil si si to alebo ťa to skôr obťažovalo?
Ja som bol v branži už od svojich desiatich rokov - od Zlatej brány, cez Talentárium, divadlo, rozhlas. V "priestore" verejne činnej osoby sa teda cítim ako ryba vo vode. V podstate od môjho neskorého detstva na mňa ľudia ukazujú prstom. A ja sa dodnes snažím odzdraviť každému, kto sa pousmeje, pozdraví alebo prihovorí.
Je známe, že mnohí hudobníci nezvládli slávu a osobné životy a dali sa na drogy a alkohol. V médiách sa objavila aj informácia, že si tým prešiel aj váš klávesák Zoli. Ako si sa vysporiadaval s touto vecou ty osobne?
Vtedy sme mu myslím skutočne zachránili život. Ale pravda je taká, že ak by Zoli nechcel sám, tak mu nepomôže nikto. Dnes ho obdivujem, jeho vôľa je neuveriteľná. Pre mnohých z nás je predstava byť bez alkoholu, čo i len jednej kvapky, viac ako päť rokov čosi neskutočné. Zoli to drží s prehľadom, dúfam, že už nafurt.
Vyjadril si sa, že No Name je kapela na kolesách. Na začiatku ste boli mladí slobodní chlapci. Dnes už máte rodiny, deti. Dá sa to navzájom zladiť?
Dá, samozrejme, že dá. Máme 85% aktivít z roka v ČR. Ak si uvedomíš, že z Košíc do Prahy je to lietadlom za cca. hodinu dvadsať, tak to je nič. Manažment máme v Prahe, techniku na Morave a my kapela si doma v Košiciach pokojne spolunažívame, tvoríme. A vyrážame smerom tam, kde nás akurát zavolajú, alebo kde sme si naplánovali turné.
Máš nejakú životnú filozofiu, motto, podľa ktorého sa v živote riadiš?
Áno: "Pripúšťam , že sa mýlim..."
Ako vnímaš dobu a spoločnosť, v ktorej žijeme? Čo pozitívne a čo negatívne ťa zastavuje?
Nabíja ma lojálnosť, priateľstvo, profesionalita. Opovrhujem peniazmi ako hlavným cieľom. Zaráža ma hlúposť a amaterizmus. Ten si myslím, že likviduje našu krajinu a spoločnosť sústavne a nepretržite.
Máš ty osobne nejaký nesplnený hudobný sen?
S kolegami z kapely kráčame tam, kam každý môže už len sám. Dnes sme si sami vydavateľmi. Sme slobodní, máme prácu, koncertujeme. Nemáme nesplnený sen, veď ho žijeme.
Poslednou slovenskou zastávkou akustického turné No Name bude v piatok 29. marca Istropolis v Bratislave. V Česku čakajú skupinu ešte štyri koncerty vrátane veľkých koncertných sál v Ostrave (27.3.), Brne (4.4.) a Prahe (11.4.).
Autor: Laco Ontko
Foto: archív skupiny
Súvisiaci interpreti: No Name
