Český hudobník Dan Bárta a kapela Illustratosphere oslávia so Slovákmi 15 rokov na scéne na turné Prvý Fiftýn Tour 2015. Fanúšikov čaká od septembra narodeninová oslava a pokračovanie hudobného maratónu v 9-tich mestách Slovenska.
Za určitých okolností sa možno na to pozrieť ako na drzosť, ktorá patrí k mladosti. Veľmi som chcel, chcel a chcel robiť muziku, a v zásade som to nevedel. Preto som spieval ako som spieval, kričal, slovom robil som to tak, ako som si myslel, že je to najlešie, no rozhodne to neľutujem. Bolo to o "neotesanosti". Hanbím sa za chyby, ale napríklad so skupinou Alice sme hrali spolu asi pred mesiacom na festivale. Rád počúvam ako to znie dnes, s chalanmi sa stretávam a sú dôležitou súčasťou môjho hudobného vývinu.
Od detstva ste snívali o tom, že budete spevákom?
(Smiech) Vôbec. Spevákom som sa nechcel stať, spevákom som sa narodil, len mi trvalo nejakú dobu, kým som na to prišiel (smiech)
Zažili ste všetko čo k rock and rollu patrí – alkohol, drogy... Ako sa človek dostane do štádia, že už dosť, už to nechcem, nastavím sa teraz inak, aby som tomu neprepadol úplne, aby ma to nepochovalo?
Záleží veľa od samotného človeka, ako je disponovaný. Sú ľudia, korí sa po dvoch-troch experimetoch "stratili", sú ľudia, ktorým to doslova vymlelo mozog a topia sa v problémoch neustále. Potom sme my, ktorí to prežili, doposiaľ to vyzerá, že sa v zásade nič závažné nestalo, len akože máme za sebou pekný výlet. Prišiel som na to, že sloboda nie je celkom o tom, že si môžem robiť čo chcem, nie som našťastie závislý, som viac sám sebou. Nie je to o tom, že sa budem intoxikovať a ukazovať svoje tzv. pravé "ja". Ja som naozaj nemusel kradnúť, aby som si to všetko kúpil, nekomplikoval som život ľuďom okolo seba, rodičom tým spôsobom, že by som odnášal veci z domu a predával, lebo som nepracoval. Nebol som v útekovom režime, z ktorého by sa mi ťažko vracalo. Našiel som sa asi po štyroch rokoch, poďakoval sa, stačilo. Objavil som svoju tvár, ktorú som mal predtým, jednoducho som to integroval, dobre, zažil som, mám dosť.
Máte osemročnú dcéru, ste pripravený na situáciu, že sa poddá podobným experimentom, a keď jej budete dohovárať, usmeje sa a vytiahne na vás vaše pokusy?
Nie. Na niečo podobné nemôže byť človek nikdy pripravený. Neviem si predstaviť, či by sa z toho dokázala dostať sama ako ja, obavy samozrejme mám, lebo to nebezpečenstvo hrozí stále. Ubrániť sa nie je možné, môžem len veriť, že to dobre dopadne, že sa to nestane. Urobím preto maximum v tom zmysle, že nebudem robiť z toho hrôzu hrôz, skôr varovať, že návrat späť nemusí byť jednoduchý, nemusí byť vôbec a svet budovaný na základe psychotronických látok nie je vlastný svet, nedá sa na ňom budovať.
Tento rok ste sa oženili, máte 45 rokov, vaši rovesníci sa rozvádzajú a berú si o generáciu mladšie partnerky...
...skôr sa oženili, tak sa teraz rozvádzajú...
Takže vám sa rozvod asi vyhne?
To ja neviem.
Zmenilo sa niečo vo vašom živote po svadbe, tešíte sa viac domov?
Nie, je to stále rovnaké, ale máme z toho obaja radosť. Radi spomíname na svadbu, bol to pekný žúr, boli tam všetci naši blízki, všetci nám to priali, bola to naozaj pekná udalosť v našom živote, sľúbili sme si verejne vážnejšiu dôveru, že sme v sebe našli silu a odvahu to urobiť. Čo by sme sa malo zmeniť? Brali sme sa, lebo sme sa poznali, chceli sme to, bol to dôsedok toho, že nám bolo a je spolu dobre.
K vašej slobodomyseľnosti v rámci muziky, textov a vôbec života by sa k vám hodilo také to vyhlásenie, a čo tam po nejakých papieroch, my to nepotrebujeme...
To sú také reči... Ja tiež nepotrebujem papiere, nie je to o papieri. Kedysi sme to riešili s chalami takto, ale pre mňa je to závažné rozhodnutie, sľub sebe samému, že mi na tej žene záleží, mám ju rád. Určite to nie je o tom, že by som si za manželský sľub kúpil "gazdinú", ale sebe som uveril, že viem byť s jedným človekom v dlhom vzťahu, že sa na to teším a zažijem to.
Ako ste ju požiadali o ruku?
Normálne som prišiel za jej rodičmi, požiadal ich, či by boli takí láskaví a zverili mi svoju dcéru za ženu, potom som požiadal o ruku ju.
Kto bol najviac prekvapený až šokovaný?
Myslím, že nikto. Smerovali sme k tomu dlhšie, žili sme spolu päť rokov, v dlhých rozhovoroch predtým sme sa presvedčili, že svadba je dôležitá, vážna vec, nielen spoločenská a úradnícka záležitosť, a že to obaja chceme. Nemuseli sme sa o ničom presviedčať, naša vzťahová gravitácia zafungovala a som tomu rád.
Hudba nie je šport
Poďme späť k muzike, neostali ste v rockovom šate, ale skúšali ste nové filozofickejsšie smery muziky. Nemali ste obavy, že vás vaši fanúšikovia neprijmú v novej polohe, ktorá už obsahovala prvky džezu a iných hudobných štýlov?
Myslím si, že to patrí k vývinu, a keď sa človek rozhodne, že v jeho práci bude dominovať ponuka, nie dopyt, vybral som si to dobrovoľne. Samozrejme, že som sa bál, že to zapadne, že to ľudia neprijmú a budú si klopkať po čele, že som sa zbláznil. Napriek strachu som tomu však veril.
Súhlasíte, že svojím postojom k muzike vnášate do českej hudobnej scény nepokoj?
Bolo by to fajn, keby to tak bolo. Myslím, že už som ho vniesol, momenálne nemám v sebe ďalší nepokoj, venujem sa veciam harmonickým, krásnym, aj keď, čo sa týka "remesla", stále je čo sa učiť a v čom sa zdokonaľovať.
Muzikálovú etapu ste definitívne zavesili na klinec, alebo len neprišli ponuky, ktoré by sa vyrovnali postavám v Jesus Christ Superstar či Guevaru v muzikáli Evita?
Toto obdobie mladých kladných hlavných hrdinov je definitívne preč. Je tam miesto pre iných, nech sa pokúsia stať sa ikonami muzikálového sveta. Možno na mňa čakajú role vyrovnaných frajerov alebo otcov hlavných hrdiniek či podobné vedľajšie mužské postavy. Zväčša sú však napísané pre barytóny alebo basy, tak sa obávam, že sa ma to netýka, lebo tenor má byť hlavne mladý a má v sebe mať samovražednú náturu (úsmev).
Ste zjav protikladov – vo vašich skladbách dominuje cit a rozum, čo vraj v reálnom živote príliš nejde dokopy, rovnako ako to, že ste rešpektovaní kritikmi a uznávaní poslucháčmi...
Asi som ideálny, musím sa s tým zmieriť, ešte to znásobiť a zarobiť na tom (smiech).
Doma máte slušnú zbierku cien Českej hudobnej akadémie – Anděl – čo to pre vás znamená?
Hudba nie je šport. Keby sa jednalo o to, že som prispel k prehĺbeniu formy a obsahu – dobre. Dostali to aj ľudia, ktorí neprispeli ani k forme ani k obsahu, nedá sa na tom stavať život. Možno by som mohol tým mlátiť do stola, keby som chcel nahrať album niekde v Argentíne. Uviedol by som, že "dobrý deň, mám desať českých grammy". Samorejme pri akte udeľovania aj vo mne vládne napätie, keď sa to nakloní na moju stranu, som rád, teším sa, opijem sa, oslavujem a potom rýchlo zabudnem. Pri práci to ani nejde myslieť na to, že toto musí byť dobré, aby som bol zase spevákom roka ako motivácia to nie je ani sekundárne ani terciálne, ale ďaleko za tým...
Ako to máte s rádiami, tešíte sa na tamtiémy?
Jasné, nehrávajú ma síce rádiá príliš často, ale tým, že hrám živé koncerty a som dlhodbo autorom všetkého možného, mám nejaké neidintefikovateľné príjmy. Som členom organizácie zastupujúcej umelcov, tým pádom sa niečo nájde aj "za zásluhy o výstavbu". Milióny to nie sú, nemohol by som si dovoliť nehrať, ale na druhej strane, keby som sa odsťaval do nejakej chudobnejšej krajiny, kde by som si postavil drevenú búdu bez elektriny a vody, tak by mi to stačilo (smiech).
Prichádzate k nám s turné, ktorým oslavujete 15.výročie vzniku albumu Illustratosphere, čím je taký výnimočný, že stále vystupujete pod týmto názvom, hoci ste vydali odvtedy ďalšie albumy?
Zvláštnym spôsobom sme týmto albumom trafili dobu. Od vydavateľa sme dostali voľnosť, mali sme sponzora, "pre*ebali" sme také prachy, že dnes by bolo na šesť albumov a hlavne sme urobili niečo, čo tu nebolo. S niečím podobným potom prišla Lenka Dusilová, ktorá sa obklopila skvelými muzikantami a hľadali, hľadali až našli niečo nové, úžasné. Aj Vlasta Redl alebo Buty hrali niečo podobné už predtým, ale bolo tam viac ľudovky a iného sveta. My sme sa rozhodli namieriť úplne vysoko a vyšlo to. Nik nám nezoberie, že to bol album roka, predalo sa niekoľko desiatok tisíc a stále sa predáva a takúto vizitku by som doprial každému umelcovi.
Ako by ste zhodntili tých 15 rokov, koré uplynuli od zrodu abumu?
Vyše tisícka hraní, neviem koľko pesničiek sme odohrali dokopy, práca, zábava, vzťahy, komunikačné ťažkosti a ľahkosti, normálne spoločenský život piatich-šiestch konkrétnych osobností, ktoré v tom najlepšom okamiahu svojej exisencie sa vedia spojiť do hmoty idúcej rovnkým smerom, za rovnakým cieľom a je to bomba.
Na záver pozvánka – prečo majú slovenskí fanúšikovia prísť na koncerty, okrem toho, že budú počuť z vašich úst krásnu, ľubozvučnú slovenčinu s erotickým nádychom?
Skúsil by som tak, že je to naša vlastná tvorba, rešpektovaná, vieme hrať, máme to radi a nech si to každý príde vypočuť, či sa mu to náhodou nazapáči do takej miery, že sa stane naším fanúšikom, ak ním ešte nie je, a už sa nás nikdy v živote nezbaví. So slovenským publikom máme pekný vzťah, mali sme prvú šnúru a hrali sme všade kde sa dalo. Raz za dva roky si myslím, sme tu vítaní.
Termíny Prvý Fiftýn Tour 2015:
30. septembra - Bratislava, Ateliér Babylon
1. októbra - Poprad, Tatranská galéria
2. októbra - Prievidza, Art Point
3. októbra - Žilina, Dom odborov
4. októbra - Tvrdošín, Kino Javor
5. októbra - Prešov, Kino Scala
6. októbra - Košice, Historická radnica
7. októbra - Nitra, klub Nájomná jednotka 102
8. októbra - Trnava, Music café
Rozhovor pre Hudba.sk pripravila Anka Olvecká. Vstupenky na turné sú v predaji v sieti Predpredaj.sk.
Foto: Goran Tačevski
Súvisiaci interpreti: Dan Bárta
