Dnes sa v Bratislave začína medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos 2013. Po viacerých klubových koncertoch sme mali tú česť priniesť hudobným fanúšikom niečo úplne iné - priamy prenos zo Slovenskej filharmónie, kde sa dnes od 17:00 do 18:30 konal otvárací koncert festivalu.
Na koncerte v Malej sále Slovenskej filharmónie v podaní špičkového domáceho hudobného telesa Melos Ethos Ensemble pod vedením belgického dirigenta Daniela Gazona odzneli diela významných skladateľov súčasnej hudby zo šiestich krajín. Niektoré z diel pritom zazneli vo svetovej premiére. Nižšie si môžete prečítať podrobnosti o koncerte, zloženie orchestra a popisy jednotlivých diel.
Zdroj: PRViac o festivale: Melos-Étos: dáma s parádnym účesom a dušou, ktorú sa oplatí spoznať
Program koncertu a účinkujúci
Skladatelia a diela:
Sabine Kezbere, ISCM Lotyšsko
Monologue pre kontrabas a činely (2010)
Alexej Šmurak, ISCM Ukrajina
In the Chasm of Ouzel pre altovú flautu/flautu, husle a violončelo (2009)
Kári Bæk, ISCM Faerské ostrovy
Askur & Embla pre klarinet/basový klarinet, fagot a klavír (2008)*
Eric Nathan
Paestum pre komorný súbor (2013)
Juraj Vajó
San Michele pre hlas a komorný súbor (2013)
objednávka festivalu Melos-Étos:
Evening
Mourning
Chajim
Kaddish
Jean-Pierre Deleuze
...et les sonances montent du temple qui fût pre komorný súbor (2012)
Melos Ethos Ensemble vystúpi v zložení:
Cyril Šikula, flauty
Robert Krchniak, hoboj, anglický roh
Zuzana Dinková, klarinety
Arnold Plankensteiner, klarinety
Peter Kajan, fagot
Karol Nitran, lesný roh
Rastislav Suchan, trúbka
Michal Motýľ, trombón
Mária Kmeťková, harfa
Andrea Bálešová, klavír
Ctibor Bártek, bicie nástroje
Zuzana Gavorníková-Paštéková, 1. husle
Johana Motýľová, 2. husle
Peter Vrbinčík, viola
Katarína Kleinová, violončelo
Anton Jaro, kontrabas
Boris Vaitovič, svetelný dizajn
Veronika Ivančová, sólový hlas
dirigent: Daniel Gazon
Na začiatku bol mýtus...
"Odin a dvaja jeho bratia Vé a Vili sa prechádzali po morskom brehu, keď zbadali dve polená. Zodvihli ich a dali im ľudskú podobu. Odin im vdýchol ducha života, Vili im dal ostrovtip a srdcia, ktoré cítia, a Vé im prepožičal zmysly, črty tváre a reč. Mužské poleno pomenovali Ask (jaseň) a ženské Embla (brest). Ask a Embla sa stali zakladateľmi ľudského rodu a Midgård (svet) dostali za príbytok."
Nordický mýtus o stvorení prvých ľudí stál aj pri zrode skladby Askur & Embla pre klarinet/basový klarinet, fagot a klavír faerského skladateľa Káriho Bæka. Voľba nástrojového obsadenia je príznačná hneď z niekoľkých dôvodov. Tvorba pre dychové nástroje sa na Faerských ostrovoch teší pomerne veľkej popularite, čo dokazuje aj nahrávka Cantus borealis prestížneho labelu BIS, ktorá predstavuje tvorbu faerských autorov venovanú práve tejto nástrojovej skupine.
Samotný Kári Bæk, všestranný hudobník a pedagóg, k nim má blízko ako hobojista. A napokon vízia basklarinetu a fagotu ako dvoch "polien", ktorým hráči vdýchnu život, tu môže byť výrazným programovo-ilustratívnym prvkom. Rozprávanie príbehu sa odohráva na pôde kompozičného tradicionalizmu. Ten však má hneď od začiatku nezameniteľne severanského ducha podobného tomu, ktorý vanie z hudby Jóna Leifsa, otca islandskej hudobnej moderny.
Príchuť experimentu
Celkom inak narába s tromi nástrojmi mladý ukrajinský skladateľ Alexej Šmurak. Altová flauta, husle a violončelo sa ocitajú v spoločnom časopriestore a spoločne sa snažia vytvoriť krehký, hmlistý zvukový obraz, ktorého kontúry sa črtajú len veľmi pozvoľna, akoby v úzkosti, pod hrozbou pádu do priepasti. Názov In the Chasm of Ouzel (V priepasti drozda) evokuje pocity stiesnenosti, nebezpečenstva pádu, ktoré ešte umocňujú naturálne „ornitologické“ motívy flauty a huslí, v tomto kontexte naberajúce chvíľami takmer poeovský (hitchcockovský?) charakter. Poetika skladby má blízko k svetu experimentálnej, resp. voľne improvizovanej hudby a hoci sú všetky hudobné udalosti zachytené v partitúre, súdržnosť hudby životne závisí od vzájomnej empatie, zrakovej a sluchovej komunikácie medzi hráčmi.
Pri Monológu v Nórsku žijúcej Lotyšky Sabine Kezbere človeku nevdojak napadne monodráma Patricka Süskinda Kontrabas. Skladba je totiž podobne monodrámou pre jedného kontrabasistu, ktorý má okrem svojho nástroja k dispozícii aj dva zavesené činely umiestnené po jeho ľavom a pravom boku. Predmetom "drámy" sú v tomto prípade artikulačné a rezonančné možnosti kontrabasu, ktoré vstupujú do zaujímavých interakcií s činelmi. Ich rozoznievanie pomocou kontrabasového sláčika je už dávno bežnou praxou, Kezbere však ide ďalej a skúma, ako znejú činely (a ako kontrabas), keď sa ich dotýka kmitajúca kontrabasová struna. A ako sa zvuk zmení, keď sa pri tom kontrabas pohybuje a struna sa kĺže po hrane činela…
Späť k Stravinskému (a Debussymu)
"Skladba San Michele pre komorný súbor vznikla v časovom horizonte dvoch návštev v Benátkach v roku 2011 a 2013. Prvým impulzom bolo zjavenie prírody 20. 6. 2011 pri návšteve hrobu Igora Stravinského. Neskôr som načrtol niekoľko verzií pre rôzne obsadenia, v ktorých som rozvinul materiál zaznamenaný v ten deň, avšak žiadnu z nich som nedokončil. Boris Vaitovič si základnú verziu vypočul a prišiel tam so mnou na druhý deň – bol letný slnovrat – a urobil na cintoríne San Michele foto- a videozáznam. Vtedy sme nevedeli, ako budeme pokračovať," hovorí ošický rodák Juraj Vajó, ktorý dielo napokon dokončil. Vznikla štvorčasťová "suita" pre hlas a komorný súbor, ktorá opäť odhaľuje skladateľov záujem o židovskú kultúru a históriu – prezrádzajú to najmä názvy posledných dvoch častí Chajim a Kaddish.
No kontext odkazov a asociácií je tu oveľa širší. Textová stránka diela priam dýcha dnes možno takmer zabudnutou históriou Košíc ako miesta stretu rôznych jazykov a kultúr – miešania kresťanského so židovským, slovenského s maďarským, minulého so súčasným… Celkom príznačne vyznieva druhá časť, kde inštrumentalisti spievajú úryvky Pánovej modlitby v aramejčine (doslova „potrhanej“ na slabiky), kým sólový hlas prednáša "rozlúčkovú" báseň východoslovenského básnika, prozaika a dramatika Jula Zborovjana. Tento významový kontrapunkt ešte dokresľuje surrealistický, kĺzavý zvuk thereminu a v závere časti haydnovsky "rozlúčkovo" redukované inštrumentálne obsadenie.
K ďalšiemu velikánovi hudby minulého storočia odkazuje Belgičan Jean-Pierre Deleuze. ...et les sonances montent du temple qui fût (...a zvuky stúpajú z chrámu, čo tu stál) je parafrázou názvu jedného z klavírnych Obrazov Clauda Debussyho, ale aj série klavírnych skladieb Sonances ďalšieho Belgičana Phillipa Boesmansa. Ústredným nástrojom jej tamtam, ktorý býva označovaný za bicí nástroj s neurčitou výškou tónu, no v skutočnosti, ako ukazuje analýza jeho zvuku, je zdrojom pestrého spektra frekvencií. Tie sú východiskovým materiálom pre nástroje komorného ansámblu, ktoré, naopak, produkujú konkrétne tónové výšky. Nejde tu však len o akési napodobnenie či rekonštrukciu zvuku tamtamu – je to skôr akýsi komentár k bohatej a premenlivej palete mikrointervalov, navyše „pokrivený“ povahou konvenčných nástrojov skonštruovaných v prvom rade na hru v temperovanom ladení. (Robert Kolář)
"Nápady pre skladbu Paestum sa začali črtať v lete roku 2013 pri návšteve Paesta, miesta, ktoré na území dnešného Talianska, približne 50 míľ od Neapola, založili Gréci 700 rokov pred naším letopočtom. Vyšiel som si na ruiny chrámov Atény a Héry, ktorých kolosálne stĺpy sa ticho týčili v otvorenom priestore a tvorili velebné svätyne otvorené smerom k nebu nad nimi. V ich blízkosti sa nachádzali ruiny starobylého mesta, múry domov, ktoré teraz nedosahujú výšku ani jednej stopy, dlaždice mozaikovej podlahy ostali ešte zachované a cesta vedúca uprostred mesta stále niesla stopy rýh po vozoch spred stovák rokov. Prechádzka po týchto dávno opustených pozostatkoch a predstavy životov, ktoré kedysi prekvitali na miestach, kde som stál, a tých, ktorí tieto miesta odvtedy navštívili, podnecovali moju hudobnú imagináciu. Moja skladba odráža ohromnú a magickú moc týchto chrámov v hudbe a pocit, ktorý vo mne vzbudilo prechádzanie sa ruinami," píše o svojom diele mladý americký sladateľ Eric Nathan.
Text: Hudba.sk, Melos-Étos
Foto: Melos-Étos
