Hardrocková ikona Alice Cooper je na Slovensku! Dnes 18. novembra 2009 v Športovej hale Cassosport v Košiciach a o deň neskôr na bratislavských Pasienkoch sa uskutočnia dva jeho koncerty v rámci aktuálneho turné Alice Cooper´s Theatre of Death 2008-2009. Deň pred košickým koncertom sa na tlačovej konferencii v hoteli Double Tree objavil vtipný a priateľský chlapík, ktorý ochotne a žoviálne odpovedal na otázky novinárov - ani sa nechcelo veriť, že toto je ten zlý muž z videoklipov.
Počas príchodu na tlačovú konferenciu sa Alice blysol vtipnou poznámkou: "Vyzerá to tu ako na firemnej porade. Ste prepustení!". Alice Cooper, ktorý je prvýkrát na Slovensku, nerád sedí na hoteli a preto sa na úvod trochu “posťažoval”, že včera nebolo nič otvorené, keďže sa oslavovalo výročie nežnej revolúcie. Dnes má ale s kapelou v pláne obzrieť si Košice.
Návštevníci koncertov sa môžu tešiť na výnimočné hardrockové divadlo, playlist pozostáva z 28 (!) pesničiek z dvadsiatich piatich albumov, pričom nebudú chýbať žiadne významné hity vrátane ‘School’s Out’, ktorá odznie dokonca dvakrát – na úvod aj na záver šou. Každá pesnička bude mať svoj vlastný divadelný príbeh, preto Alice neodporúča obzerať sa počas koncertu, lebo môžete o niečo prísť. Počas koncertu speváka zabijú až štyrikrát...
Alice dorazil na Slovensko s tradične silnou muzikantskou zostavou: Damon Johnson (gitara), Kerry Kelly (gitara), Jimmy de Grasso (bicie) a Chuck Garric (basa). Predkapelou na oboch slovenských koncertoch budú českí Evarest.
Alice sa novinárom zdôveril aj o svojich problémoch s alkoholom, ktoré mal pred mnohými rokmi: „V tých časoch som zvykol ráno vracať krv“. Neskôr dodal: „Kedysi bola mojim životabudičom fľaša whisky, dnes je mojim životabudičom, keď nevypijem fľašu whisky. Keď som mal tridsať a pil som, cítil som sa ako šesťdesiatročný, no dnes, keď už vyše dvadsať rokov nepijem sa cítim ako tridsaťročný.“
Alice Cooper si našiel počas interesantnej tlačovky čas aj na otázky portálu Hudba.sk:
Hráte už vyše 40 rokov, čo sa za ten čas v hudbe zmenilo?
Podľa mňa sa hudba veľmi nezmenila, skôr sa zmenili technológie a zvukové systémy. Po hudobnej stránke sa toho veľa nezmenilo, veď sa pozrite na White Stripes alebo Foo Fighters, to je hudba veľmi podobná tej, akú sme robili v roku 1968. Väčšina súčasných kapiel, ktoré mám rád, sa dajú považovať za garážové kapely, garážová hudba je stále moja obľúbená, tak ako boli mojimi obľúbencami takí The Yardbirds, The Kinks, Led Zeppelin,...
Jediná vec, ktorá ma skutočne štve je, keď sa rockové kapely stávajú uplakanými (Alice simuluje detskú hru na klávesy). Dávam jeden príklad za všetky – minule som videl, že v televízii vystúpia „Vampire Weekend“. A tak si vravím „úúúú, tak toto bude dobré!“. A potom počujem len „Yooou, you love meee...“ (smiech). Není to ono, chápete, Vampire Weekend musí znieť ako vampire weekend (víkend upírov)! Ako niekto môže mať také hrozné meno pre kapelu?! Ako môžu byť všetky tieto kapely také uplakané, také precitlivené? Rocková kapela musí byť agresívna, my jeme mäso, my nejeme tofu.
Na Vašich albumoch hosťovalo a stále hosťuje množstvo hviezd ako napríklad Ozzy Osbourne, Slash, Joe Satriani, Steve Vai. Je to také jednoduché? Stačí povedať: „Hej, Ozzy, poď so mnou nahrať song“ ?
Ale áno, sme priatelia. Keď ma Ozzy zavolá urobiť nejakú pesničku, prídem takisto ako príde on, keď ho zavolám ja. A takisto je to aj so Slashom a ostatnými.
Aká je aktuálna zostava Vašej tour kapely?
Na gitare hrajú Damon Johnson, ktorý je z kategórie prvotriednych svetových gitaristov, ďalej je tu Kerry Kelly, ktorý kedysi hrával so Slashom, na bicie hrá Jimmy de Grasso, takisto prvotriedny bubeník, ktorý v minulosti napríklad hral v Megadeth či s Davidom Lee Rothom, a na basu hrá Chuck Garric, ktorý hral v mnohých metalových kapelách. Nikdy nemám obavu o mojich hudobníkov, pretože hrajú stále na sto percent.
Hrávate naživo s Joe Satrianim, Ozzy Osbournom či Slashom, čiže s hudobníkmi, ktorí hrali na albumoch ako hostia?
Ale áno, Slash s nami hráva veľmi často, považujeme ho za takého nášho exilového gitaristu. Guns ‘n Roses sme zobrali na turné niekedy okolo roku 84-85, no a keď sa neskôr Guns ‘n Roses rozpadli, Slash začal hrať s nami. On pozná všetky naše pesničky, on jednoducho len príde na pódium a hrá (smiech). Takže všetci títo páni sú kamaráti a keď príde tá možnosť zahrať si spolu, využijeme ju. Takisto si s nami zahral aj Brian May z Queenu...všetci naši kamaráti sú u nás stale vítaní.
Nie je veľa hudobníkov z éry 60s či 70s, ktorí by stále hrali. Čo je tou zázračnou vecou, ktorá Vás drží pri hudbe tak dlho?
Mnoho ľudí časom omrzí rokenrol a keď niečo hrá v rádiu kričia: „ Stíš to!“. To ale nie je môj prípad. Mám tri deti, ja prídem a búcham na ich dvere: „Daj to hlasnejšie!!! To nie je dosť nahlas“ (smiech). Stále milujem hard rock a štve ma, keď gitara neznie dosť hlasno. „Let it be rock“. Stále si to vychutnávam, keby som mal robiť folkovú hudbu, nerobím to. Ale pokiaľ bude znieť aparatúra na pódiu, ja budem tam. Nikdy nestratím chuť na rokenrol, tak ako napríklad AC/DC či Pete Townsend s jeho krvavými rukami (Alice simuluje Townsendove pohyby). A tak to má byť, pokiaľ si to užívate, robte to.
Mnoho ľudí tvrdí, že bez Alice Coopera by neboli ani Kiss, King Diamond, Marilyn Manson či mnohí iní. Nemyslíte si, že ste svojim štýlom vystupovania otvorili akúsi Pandorinu skrinku?
V tom čase, keď sme my začali hrávať tieto teatrálne koncerty, boli v kurze Buffalo Springfield, Joni Mitchel, Mamas and Papas,...a my sme popri nich vyzerali ako ľudia z inej doby, z inej planéty. A aby som bol úprimný, v tom čase nebolo veľa ľudí v médiách ani v zákulisí rokenrolu, ktorí by nás mali radi, pretože sme jednoducho boli pre nich príliš tvrdí, znamenali sme príliš veľa informácii, ktoré šli z nášho pódia. Nevyzerali sme podľa nich dobre, nezneli sme podľa nich dobre, boli sme určite totálne odlišní od ostatných. Naše stanovisko bolo - „pódium je divadelný priestor“. Nikto iný toto predtým nerobil. Bojovali sme v tých časoch s rokenrolovými novinármi, ktorí tvrdili, že toto nemôže mať dlhú životnosť, že sme len herci, no nie skutočná kapela. My sme v tom pokračovali ďalej a nenechali sa odradiť. No keď sme začali vydávať prvé hity, začali títo ľudia hovoriť: „Hmm, asi sú predsa len dobrá kapela“. No akonáhle sa k nám hlásili The Who, Bob Dylan či Beatles, okamžite sa k nim pridali aj ostatní: „My ich máme radi tiež!“ (smiech). Zlomili sme bariéry v zmýšlaní, že nemôžete byť kapelou aj divadlom v jednom čase. Nestačí sa len pri hraní pozerať na svoje topánky, treba tým ľuďom dať viac. A preto robíme tieto šou. Keď si niekto zaplatí 80 dolárov za koncert, asi netúži po hudobníkoch obzerajúcich si svoje topánky. Lepšie je robiť šou.
A späť k tej otázke – nemyslím si, že by tie zmienené kapely dnes neexistovali, ale pravdepodobne by bez nás asi vyzerali trošku inak. Kiss sú od nás odlišní. Raz prišli k nám a povedali, že jedna hodina práce Alice Coopera rovná sa štyri hodiny práce Kiss. Ok, ja tomu rozumiem, len si dávajte pozor, aby vaša šou nebola ako tá moja. Majú pyrotechniku, lasere a podobné veci a to je ok. Sú to ostatne naši kamaráti. Marilyn Manson hrá skôr industriálny rock a predvádza divadlo na svoj spôsob, no čo máme spoločné sú ženské mená a make up. Marilyn je niečo ako Alice Cooper dnešnej generácie. S mnohými jeho vecami nesúhlasím, no zároveň tvrdím, že publikum zvládne každý šok.
--
Autor a foto: Juraj Cagáň
Video: Zuzana Cagáňová
Súvisiaci interpreti: Alice Cooper
