Hlavná stránka

>

Magazín

>

Reportáže

>

SHARPE robí Slovensku v Európe dobré meno. Druhý ročník zvládol na výbornú

SHARPE robí Slovensku v Európe dobré meno. Druhý ročník zvládol na výbornú

02.05.2019 - 13:10 | Patrik Marflák

U hudobníkov a kapiel, ktorí dosiahnu veľký úspech a uznanie hneď so svojím debutom, je známym fenoménom takzvaná výzva druhého albumu. Ide o to, že očakávania sú oproti obdobiu, kedy ich nikto nepoznal, odrazu príliš vysoké a umelci sú pod veľkým tlakom, aby bol aj ich druhý "zárez" minimálne tak kvalitný ako ten prvý.


Dá sa povedať, že pred podobnou výzvou stáli tento rok aj organizátori bratislavského festivalu SHARPE. Silným mementom bol pre nich určite druhý ročník Waves Bratislava (2014), ktorý z roka na rok narástol na dvakrát väčší a drahší festival, no iba s polovičnou návštevnosťou oproti úspešnému "debutu". Znamenalo to veľkú finančnú stratu a napriek omnoho vydarenejšej tretej edícii sa v roku 2015 jeho krátka história uzavrela.

Jeho nástupcom sa o necelé tri roky neskôr stal SHARPE, ktorého zakladatelia Alex Čerevka a Mišo Berezňák sa v organizovaní showcase festivalu oťukali práve ako členovia širšieho tímu Waves Bratislava. S novou značkou na európskej festivalovej mape sa tak prílišnému predimenzovaniu podujatia dokázali vyhnúť.

Prvý ročník poňali skromnejšie a hoci ukázal veľmi sľubný potenciál, zostali nohami na zemi. V posledný aprílový víkend sme tak mohli zažiť festival, ktorý oproti minulému roku priniesol viac hudby pre viac návštevníkov (počas oboch dní sa v areáli pohybovalo vyše 1200 ľudí), organizačne sa posunul na novú úroveň (napr. vďaka "cashless" režimu, teda bezhotovostnému plateniu na celom podujatí), a v neposlednom rade zostal rovnako príjemným miestom ako pri vlaňajšej premiére.

SHARPE 2019Foto: Martina Mlčúchová

Festival, na ktorom sa dá (aspoň teoreticky) vidieť všetko
 
Počet pódií s oficiálnym programom zostal rovnaký - pribudol len vonkajší "Skúšobňa" stage, na ktorom bez presného časového harmonogamu prebiehali jam sessions, a denné akustické koncerty na streche Novej Cvernovky. Tie mohli osobne zažiť len pozvaní účastníci konferencie, no budú z nich určite zaujímavé videá. Dva plnohodnotné festivalové dni (vlani bol piatok iba zahrievacím večerom) rozšírili počet účinkujúcich na vyše štyridsať. Reálne z nich človek mohol stihnúť tak polovicu, no ak by vám stačilo pozrieť si z každého koncertu len 10-15 minút a nepotrebovali by ste jesť, piť a socializovať sa, dali by sa snáď vidieť aj všetky. Program bol totiž vystavaný tak, že nikdy nehrali naraz viac ako dve-tri pódiá (vrátane tajných koncertov na scéne Sofar acoustic sessions) a vzhľadom na ich blízkosť na rýchly presun stačila minúta.

Takto možno na showcase festivaloch pendlujú niektorí profesionálni hľadači talentov, no väčšina návštevníkov si skôr dopraje celé koncerty. Tie sú beztak kratšie ako býva zvykom na bežných festivaloch - kapely majú 40 minút na to, aby ukázali, čo v nich je. Showcase teda kladie iné nároky na koncertnú dramaturgiu, nie je priestor na dlhé príhovory či slabšie miesta v setliste. Na spoznanie kapely, ktorú si buď zamilujete alebo s vami jej tvorba nič nerobí, to úplne stačí. V prvý večer som napríklad zistil, že intenzívny, temný a hypnotický náklad mladých elektronicko-noise-rockových Bristolčanov Scalping, ktorí naživo znejú ako mix The Prodigy, post-punku a industriálnej techno párty, chcem určite zažiť znova, kým poľská odpoveď na Moderat s názvom JAAA! ma vyhnala na iné pódium už po pár skladbách.


Zo zahraničných piatkových hostí sa v dobrom svetle predviedla aj talianska hudobníčka Giungla. Na pódiu si so svojou gitarou a pulzujúcimi elektronickými podkladmi vystačila sama a aj vďaka sympatickému výletu do publika Kabinet stage úplne ovládla. Úvodný koncert švédskej kapely Melby v klube som žiaľ nestihol, no minimálne v akustickej podobe na Sofar koncerte znela táto psych-popová štvorica naozaj podmanivo.

Najväčšie zastúpenie v programe mali domáce mená, a práve na ich koncerty väčšinou smerovali moje kroky. Indie-rockoví Walter Schnitzelsson aj vďaka novému koncertnému gitaristovi, ktorý rozširuje pôvodnú zostavu na kvarteto, znejú naživo omnoho rockovejšie a energickejšie ako na novom albume, zážitku z ich koncertu však uškodil horší zvuk. Z rovnakého dôvodu tu svoje najlepšie vystúpenie neodohrali ani thrashoví zbojníci Catastrofy, no na atmosfére a energii to koncertu neubralo.

V cvernovkárskom klube sa v piatok večer predstavil Samuel Hošek s početnou muzikantskou zostavou, v ktorej ho okrem iných dopĺňa aj producent jeho pripravovaného debutu Jureš Líška (Fallgrapp) či výborný mladý gitarista Jakub Šedivý. Zmes jazzu, neo soulu a popu sa vďaka zaujímavým aranžmánom a skvelým hlasom frontmana i jeho sprievodnej vokalistky Kristíny Mihaľovej počúva veľmi príjemne, no ako zaznelo aj v rámci sobotnej konferenčnej listening session z úst zahraničných novinárov, iba dobrý hlas na úspech nestačí. Skladby Black Eyes a Home, ktoré už vyšli ako single a zazneli aj počas vystúpenia, sú kvalitnou ukážkou spevákovho štýlu, aký sa u nás nepočuje a nevidí často, no pár energickejších kúskov v repertoári by mu určite prinieslo väčší ohlas fanúšikov - tak na Youtube ako aj na koncertoch, a snáď i za hranicami Slovenska.

Naproti tomu Pišta Kráľovič alias FVLCRVM o obľúbené "bangre" nemá núdzu, čo ukázal aj v prvej polovici svojho setu v preplnenom podzemí Novej Cvernovky (Underground stage). Tá druhá patrila niekoľkým skladbám, v ktorých aj spieva - Hi!, Loose a Words. Možno je to len vecou zvyku, no ich živé prevedenie má pre mňa zatiaľ ďaleko od suverenity, s akou Pišta spieva v Nvmeri, kde má po svojom boku dlhoročných kamošov a spoluhráčov Mira Tuchyňu a Pavla Javorníka (v sobotu odohrali v klube skvelý koncert). Atmosféra tejto domácej live premiéry však bola fantastická, pri takej podpore publika sa na nedostatky zabúda ľahko a multitalentovaného hudobníka to určite nabilo do ďalšej práce.

Möbius, SHARPE 2019Möbius, SHARPE 2019 (foto: Tomáš Kuša)

Ešte slovenskejšia sobota

V rámci sobotných zážitkov je moja bilancia domácich a zahraničných koncertov ešte výraznejšie v prospech slovenských a českých kapiel. Čo ma spätne aj trochu mrzí, keďže na kyjevské duo Ptakh_Jung & VJ Reinish, noise-popových Holanďanov The Sweet Release of Death či španielsku "rurálnu elektronickú vokalistku" MounQup sú veľmi dobré ohlasy. Zdá sa teda, že organizátori majú dobrú ruku aj na málo známe mená zo zahraničia, ktoré sami objavujú na showcaseových festivaloch v iných európskych krajinách. Tento rok napríklad chceli na SHARPE dotiahnuť aj jeden z najväčších objavov januárového Eurosonicu Black Midi, no napokon sa im s nimi podarilo dohodnúť až jesenný termín, takže v Bratislave 3. októbra odohrajú samostatný koncert.

Ľutujem tiež, že som viac nesledoval Facebook event, kde boli ohlasované koncerty Sofar acoustic sessions. V druhý deň tam totiž vystúpili aj kapely, ktoré inak na festivale ani nehrali (Peter Aristone a Para), či skupina The Ills, ktorá sa v rámci "netajného" programu predstavila len s jednou skladbou v rámci prehliadky Ostrov hudby Live. Akustický koncert nášho najväčšieho post-rockového exportu by som si fakt pozrel, no na druhej strane nesledovanie Facebooku len podčiarkuje fakt, že na tomto festivale sa nudiť nedalo.

Apropos, Ostrov hudby. Počasie mu tento rok prialo o čosi menej ako vlani - na vonkajšom dvore, kde sa tento "showcase v showcase" uskutočnil, bolo pomerne chladno. Napriek tomu bolo na vystúpenia vyše desiatky umelcov, ktorých skladby sa objavili na treťom vydaní kompilácie Ostrov hudby, zvedavé približne rovnako veľké publikum ako minulý rok. Osobne sa mi zdá výber skladieb z roka 2018 o čosi menej zaujímavý a žánrovo bohatý ako v predošlom ročníku (možno je to ale tým, že dvojku som mal oveľa viac napočúvanú), no opäť treba pochváliť úctyhodný výkon produkcie. Highlightom boli pre mňa 52 Hertz Whale - so skladbou s najdlhším názvom z kompilácie ukázali všetko, čo má mať vystúpenie, z ktorého vám padne sánka a zježia sa chlpy na celom tele. Dominik Prok je slovenský Ian Curtis: neskutočne surová, drásavá energia a stage presence, akú na slovenskej scéne nemá nikto.

Vďaka Ostrovu hudby som zmeškal indie-rockových Genuine Jacks (inak jedna z najlepšie hodnotených kapiel na spomínanej listening session), vďaka Darkness Positive som si zase nechal ujsť Katarziu a Pjoniho s Antigonou (okrem jednej skladby zahranej v rámci OH). Trio z Martina a Žiliny je totiž kapelou, pri ktorej platí, že keď ju raz zažijete, ťažko odoláte možnosti vidieť ju naživo znova a znova. Svieži mix jazzu, funku, rocku či rapu, špičkové muzikantské výkony, nadhľad, skvelá zohratosť a vtipné, miestami drzé a vulgárne, no vždy chytľavé texty sú mimoriadne zábavným koktejlom, ktorý by, nebyť slovenských textov, určite mohol zaujať aj v zahraničí. 

Originalita, nadhľad a očarujúco uletená poetika nechýba ani českej kapele Bert & Friends, pri ktorej som mohol zažiť ten často spomínaný pocit zahraničného poslucháča, ktorý by veľmi chcel vedieť, o čom sa v pesničkách spieva, no má smolu. Texty Alberta Romanuttiho sa totiž počas vystúpenia v klube Cverna v hudbe úplne strácali, bol to žiaľ jeden z horšie nazvučených koncertov. Nebyť toho, že skladby Lupanárium a Plody moří som poznal už predtým (dajte si ich na Youtube), asi by som si veľmi neužil ani tie. V každom prípade je to však kapela, ktorá geniálne spája jemne recesistickú fascináciu 80's discom (duet s Donnym Benétom by vôbec nebol odveci) so psychedelickým dream-popom a určite som na jej koncerte nebol poslednýkrát. Ďalší český zástupca Ventolin je naproti tomu už na Slovensku dobre známy a splnil svoju úlohu "klubového headlinera".

Ventolin, SHARPE 2019Ventolin v klube Cverna (foto: Tomáš Kuša)

Krv, pot a slzy s Möbius a Shallov.

Už prvý ročník SHARPE vďaka koncertom kapiel ako SVIN či 52 Hertz Whale ukázal, že sa nebude pohybovať len v mantineloch ľahko stráviteľných žánrov ako pop, indie-rock a tanečná elektronika. Menšinové žánre, experimenty a umelci s originálnym prístupom k tvorbe dostali tento rok ešte väčší priestor, a tak Underground stage v sobotu večer rozozvučilo aj experimentálnejšie techno s prvkami noisu a industrialu (Urbanfailure, Detekm, Nina Pixel) a priestor dostali aj gitarové projekty s osobitým zvukom.

Jedným z nich je Möbius - duo gitaristu a bubeníka hrajúcich extrémne pomaly, hlasno, tvrdo a nekompromisne. Strojovo presné agresívne údery na bicie na mňa na jednej strane pôsobia zvláštne upokojujúco, no v kombinácii s hlukovými stenami a kvílením skreslenej gitary zároveň nútia k zbesilému headbangu - samozrejme v slow-motion. Je to hudba, ktorú by som si doma či vonku do slúchadiel len tak nepustil, no naživo má neskutočnú silu a po dvoch koncertoch na Eurosonicu a treťom na SHARPE zisťujem, že ma tento lenivo kráčajúci obor baví stále viac.

Ešte silnejší dojem však o hodinu neskôr zanechali Shallov. a ich atmosférický post-rock/metal, zarezávajúci sa hlboko pod kožu vďaka oduševnenému vokálu. Keď Viktor Őri doslova celou svojou bytosťou kričí do mikrofónu, nemusíte rozumieť ani slovo a dostanete taký nával emócií, že to s vami ozaj zatrasie. A keď sa k nemu pridá Dominik z 52 Hertz Whale, aby si spolu, aj za asistencie skalných pod pódiom, zanôtili "we shall love a lot of people", pozeráte sa okolo seba a vidíte kamošov, ktorým po tvári tečú slzy.

Na listening session sa pri hodnotení skladby od Shallov. diskutovalo o tom, že by sa mali rozhodnúť, či chcú znieť ako masovo prístupnejšia Metallica alebo ako extrémna metalová kapela typu Cradle of Filth a že by nemali miešať všetko dohromady v sedem až desaťminútových skladbách. No ak by tí istí kritici zažili emocionálnu smršť, ktorú toto bratislavské trio prináša na koncerte, asi by na škatuľkovanie rýchlo zabudli. Kombinovanie rôznych žánrov a polôh je totiž jednou z ciest k originalite a progresu a Shallov. sú dôkazom, že to funguje. V spojení s intenzívnou autentickosťou to z nich robí kapelu, ktorá si môže nájsť svoje spriaznené duše kdekoľvek na svete.


Pohoda za 60 minút aj 50 Cent v Kosove

V rámci konferenčnej časti festivalu som si okrem hodnotenia slovenských nahrávok zahraničnými delegátmi nenechal ujsť ani doobednú divadelno-diskusnú šou v réžii tímu festivalu Pohoda. Michal Kaščák a spol. si priamo na pódiu postavili malú repliku svojej kancelárie s pracovným stolom aj stolným futbalom, ktorý je jej neodmysliteľnou súčasťou, a teda zároveň aj vysvetlením toho, prečo Pohoda vyhráva všetko "fotbálkové" turnaje na showcase festivaloch. V uvoľnenej atmosfére prítomným za 60 minút ukázali, čo všetko sa deje a rieši počas roka pri príprave festivalu, ako vyzerá komunikácia s agentmi kapiel, ako je to so zháňaním partnerov a jednotliví členovia krátko predstavili svoju agendu a úlohy.

Dozvedeli sme sa napríklad, že rozpočet Pohody na lineup je niečo cez milión eur, pričom pár najväčších mien si z neho každým rokom ukrajuje stále väčšiu porciu. Rozdiely medzi cenami veľkých hviezd a menších kapiel totiž každým rokom stúpajú, čo nezávislé a stredne veľké festivaly, akým je aj Pohoda, pravidelne stavia pred dilemu, či radšej zavolať to veľké vysnívané meno na úkor 20 menších, ale nemenej zaujímavých umelcov, alebo nie. V tomto je prístup Pohody jasný a vždy bola festivalom, ktorý stavia viac na pestrom a vyváženom programe ako na zopár mamutích headlineroch. Zaznelo však aj mnoho zaujímavostí, ktoré skôr vyvolali úsmev - napríklad to, ako veľmi je pre umelcov dôležitý catering a že ak je o nich v zákulisí dobre postarané, tak si to niektorí pamätajú viac než to, aký bol samotný koncert a atmosféra festivalu. Aj tu teda platí, že láska ide cez žalúdok.

Mišo Kaščák sa na konferencii predstavil aj v úlohe moderátora. Jeho keynote interview s dlhoročným kamarátom a kolegom Loginom Kočiškim z Macedónska bolo dokonalou ukážkou toho, že hudobný biznis je čokoľvek len nie nuda. Príbehy o tom, ako sa Login spriatelil s Manu Chaom a stal sa jeho agentom, či ako v roku 2007 do kosovskej Prištiny na oslavu nezávislosti priniesol 50 Centa, ktorý v decembri v mínusových teplotách vystúpil pod holým nebom na preplnenom futbalovom štadióne, by boli na knihu. Tým hlavným odkazom však je, že tak ako v hudbe samotnej, ani v hudobnom biznise a organizovaní koncertov neexistuje jediný správny spôsob fungovania. Loginov príbeh a šialené historky sú dôkazom, že aj v nie ideálnych podmienkach sa môžu podariť veci, ktoré sa zdajú byť nemožné, ak si ich vysnívajú ľudia, ktorým nechýba vášeň a odvaha ísť často aj proti prúdu. A tiež, že je veľkou výhodou nebrať sa príliš vážne.

Anton Repka a Michal Kaščák, konferencia SHARPEAnton Repka a Michal Kaščák z Pohody (foto: Simon Siplak)

Bude Radiohead na Slovensku? A nie je to vlastne jedno?

V role moderátora sa na SHARPE prvýkrát predstavil aj autor tohto textu, čo bol tiež dôvod, prečo som väčšinu ostatných diskusných panelov vynechal. S promotérmi zo Slovenska a Litvy a bookingovým agentom z Veľkej Británie sme sa rozprávali o tom, prečo je náročné dostať veľké kapely typu Radiohead na festivaly a koncerty v malých východoeurópskych krajinách. (Na vysvetlenie: názov diskusie bol "When is Radiohead going to play in Slovakia?", preto spomínam práve túto kapelu.)

V zásade to však pri väčšine kapiel až taký problém nie je - ako hovorí Mišo Kaščák, na Pohode už boli mená, ktoré sú veľkosťou porovnateľné s Radiohead (napr. Nick Cave, Sigur Rós, Björk, Alt-J...) a na Slovensku už samostatné koncerty odohrali aj väčšie hviezdy ako Beyoncé či Robbie Williams. Problém však je, ak ide o kapelu, ktorá zvyšuje svoju exkluzivitu tým, že koncertuje málo, na turné ide len raz za štyri-päť rokov, keď vydá album, a v Európe odohrá len pár desiatok koncertov - vtedy dopyt po nej výrazne prevyšuje ponuku a krajiny ako Slovensko či pobaltské štáty samozrejme nepatria medzi prioritné hudobné trhy.

Veľavravný je aj fakt, že organizátorom konferencie sa nepodarilo na diskusiu dotiahnuť agenta obrovských kapiel, ktorý by nám prišiel povedať, prečo sem obrovské kapely nechodia... Na druhej strane, na to, že náš trh - z objektívnych dôvodov, ktoré nie je problém pomenovať aj bez agenta kapely Radiohead - nie je pre "veľké ryby" až taký zaujímavý, sa fanúšikovia naozaj nemajú na čo sťažovať. Každý rok sa nielen na našich najväčších festivaloch ale aj v mestách po celom Slovensku konajú desiatky koncertov svetových umelcov, vrátane veľkých hviezd (napr. v Seredi vlani hrala Apocalyptica aj Clean Bandit, v Trnave zase na jeseň zahrajú v slovenskej premiére Evanescence). Najmä v Bratislave je toho pritom často viac ako rozhľadený fanúšik, ktorý nesleduje iba jeden žáner a nemá len pár obľúbených interpretov, dokáže stihnúť a utiahnuť zo svojej peňaženky.

Aj festival SHARPE je dôkazom, že Slovensko v roku 2019 určite nie je čiernou dierou na hudobnej mape Európy. Práve naopak, medzi showcaseovými festivalmi je vďaka svojej kompaktnosti a atmosfére unikátom, ktorý právom púta čoraz väčšiu pozornosť. Je robený profesionálne a s veľkým srdcom a nemám pochybnosti o tom, že rovnako to vnímajú aj jeho zahraniční návštevníci, ktorí aj tento rok prišli do Bratislavy z celej Európy. Slovensko môže byť na svoju hudobnú scénu hrdé - po veľkej januárovej výprave na Eurosonic bola jej prezentácia perfektne zvládnutá aj na domácej pôde.

Autor: Patrik Marflák
Foto: Martina Mlčúchová (titulná fotografia), Tomáš Kuša a Simon Siplak (foto v článku)


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
30 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31 1 2 3

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti