Britskú kapelu Esben and the Witch označila BBC pred rokom za jedného z pätnástich nováčikov, ktorí sa presadia v roku 2011. Odvtedy si toto indie-rockové trio zahralo na Slovensku hneď dvakrát. Najprv na 15. ročníku Bažant Pohody, kam však nedorazili ich nástroje. V novembri preto dostali priestor aj na Pohoda Indoor Camping Festivale, kde sme so speváčkou Rachel Davies a Thomasom Fisherom (gitara, klávesy) spravili príjemný, uvoľnený a nečakane dlhý rozhovor.
Thomas: Deň predtým sme hrali v Madride, odkiaľ sme leteli na viedenské letisko, no naše nástroje a technika ostali niekde visieť. Bola to jedna z najhorších vecí, čo sa nám tento rok stala. Vieš si asi predstaviť, aký to bol pocit, keď sme čakali v hale na batožinu so všetkými ostatnými a postupne tam bolo čoraz menej ľudí až sme nakoniec ostali sami a naše veci nikde...
Nakoniec ste to zvládli, ako sa vám hralo v lete na Pohode?
Thomas: Koncert sme odohrali na nástrojoch, ktoré nám požičala skvelá kapela Three Trapped Tigers hrajúca pred nami. Mali sme od nich gitary, efektové pedále, všetko. Tým, že sme nemali svoje nástroje, malo to hudobne veľmi ďaleko od našich najlepších koncertov, ale dav bol fantastický, hrali sme na krásnom pódiu, bol to pre nás silný zážitok. Preto sme boli nadšení, keď sme dostali možnosť zahrať si na Pohode v tak krátkom čase znova.
Ste spokojní s dnešným "reparátom"? Hrali ste o 10 minút kratšie, ako ste mohli, tak mi napadlo, či ste opäť nemali nejaké technické problémy...
Thomas: Naozaj? To my nikdy neriešime, nikdy si vlastne nie sme istí, kedy máme oficiálne končiť. A tiež väčšinou nevieme, či je vlastne predĺženie koncertu vítané, niekedy je menej viac...
Rachel: S našou hudbou nám ide skôr o to, aby sme na ľudí zapôsobili a keď cítime, že sa nám to podarilo, je najlepšie v tom najlepšom skončiť.
Takže ich tam vždy necháte tlieskať a kričať? Nezvyknete sa vrátiť a ešte niečo zahrať?
Rachel: Ale áno, niekedy áno...
Thomas: Z môjho pohľadu, ako človeka, ktorý sám chodí na koncerty, existuje určitá veľmi tenká hranica, kde sa z bodu, keď si koncert naozaj užívaš, dostaneš do stavu, kedy začínaš váhať, či toho nie je už príliš. Taký moment môže podkopať všetko, čo sa dialo do tej chvíle. Preto sa snažíme odísť práve v momente, keď ľudia stále chcú vidieť viac. Dúfam, že to nevnímajú ako prejav neúcty. Na tomto festivale bol skvelý a veľmi vnímavý dav.
Teraz budem trochu kritický: Keď som vás videl v lete, niečo mi na tom koncerte chýbalo, myslel som si, že je to kvôli tým požičaným nástrojom. Ale teraz som mal presne ten istý pocit - chcelo by to koncertného bubeníka. Myslíte, že sa budete vyvíjať týmto smerom, alebo ste spokojní s tým, ako v súčasnosti vyzerajú vaše živé vystúpenia?
Rachel: Pre nás bola vždy veľmi dôležitá elektronická stránka našej hudby. Reprezentuje ju hlavne Daniel (Copeman - tretí člen, multiinštrumentalista a producent, pozn. red.), ktorý používa rôzne drum machines a trigger moduly, pričom s elektronickými beatmi na koncertoch pracujeme tak organicky ako je to len možné. V budúcnosti by sme k tomu chceli pridať viac živých perkusií a zrejme aj rytmičák (snare drum), ale neviem si predstaviť, že by sme v dohľadnej dobe pozývali na koncerty niekoho iného. Našu hudbu robíme len my traja, zatiaľ sme v tomto veľmi uzavretí. Myslím, že takáto malá zostava nám dáva aj taký ten drsný šarm, keď stvoríme niečo zložité a potom sa zo všetkých síl snažíme zahrať to naživo najlepšie ako vieme.
Thomas: Sami to chceme v rámci našich možností trochu posunúť ďalej, sme si vedomí, že ten fyzický aspekt, ktorý reprezentuje hra na bicie a perkusie, je pre ľudí na koncertoch atraktívny...
Možno je to len moja úchylka, ale často na koncertoch strávim viac ako polovicu času sledovaním bubeníkov. Napríklad Seb Rochford z Polar Bear, ktorí hrali pred vami, z neho sa nedajú odtrhnúť oči...
Thomas: Myslím, že to nie je nič neobvyklé, mnoho ľudí bicie priťahujú kvôli tomu fyzickému spôsobu hry. V našom prípade však ide o to, že elektronické bicie, ktoré Daniel programuje, majú schválne taký zvuk, aký s klasickou bicou súpravou nie je možné dosiahnuť. To je veľmi dôležité, nemá zmysel snažiť sa s elektronickými bicími nahradiť bubeníka a napodobniť jeho zvuk, my chceme práve znieť odlišne. Hráme tiež množstvo perkusívnych gitarových rifov, samozrejme tie nikdy nenahradia bubeníka, ale toto je náš zvuk. Neberiem to však ako kritizovanie, je to zaujímavá úvaha. My napríklad milujeme kapelu Health, ktorá má tiež perfektného bubeníka, aj my sa radi pozeráme.
Esben and the Witch - Swans (AllSaints Basement Sessions: Bestival Special)
V jednom z rozhovorov ste sa vyjadrili, že vaša hudba je akýmsi "soundtrackom krajiny, prírody", čo je podľa mňa vzhľadom na váš atmosférický zvuk veľmi výstižné. Môžete mi o tom povedať viac? Ste vášniví turisti alebo ide o prepojenie s miestom, kde žijete a tvoríte?
Rachel: V skutočnosti pre nás okolie Brightonu, kde žijeme, nie je až také inšpiratívne. Skôr je to o drsných imaginárnych krajinách, o miestach, ktoré sme videli vo filmoch alebo o ktorých sme čítali... Veľkú rolu zohráva práve predstavivosť. Ale v poslednom roku sme mali to šťastie, že sme veľa cestovali a reálne sme navštívili miesta, ktoré boli skutočne silné a inšpiratívne. Často pritom stačí, keď sa s krajinou vyhrá počasie... Aj dnes bolo skvelé, keď sme pristáli vo Viedni a zrazu bola všade naokolo hustá hmla, v ktorej sme sem išli tri hodiny po diaľnici a celá tá trasa pôsobila úplne inak ako v lete.
Takéto zvláštne počasie je tu už pár týždňov. Nedávno som bol na na horách, bola inverzia a na vrcholoch svietilo slnko. Všade naokolo bola súvislá vrstva oblačnosti a ostatné kopce z nej vyrastali ako ostrovy. Dajú sa z toho síce spraviť pekné fotky, ale ten pocit ťažko zachytiť...
Thomas: Toto je presne ono, takéto veci nás inšpirujú. Ide práve o ten pocit, keď zažiješ niečo také, vnímaš ten priestor a pozeráš sa okolo seba ako na zázrak. Snažili sme sa to zachytiť na prvom albume najlepšie ako sme vedeli, ale základom boli skôr naše pocity a predstavy z rôznych príbehov. Teraz máme za sebou oveľa viac ciest, najmä po USA, kde nás uchvátili púšte aj hory. Ale ako Rachel spomínala, každá krajina má niečo do seba, aj to, čo sme zažili dnes cestou sem. Cestovanie je veľkou inšpiráciou pre veci, ktoré píšeme na ďalší album.
Často sa stáva, že hudobníci, ktorí vďaka svojej tvorbe majú možnosť precestovať svet, nájdu niekde svoj druhý domov. Máte aj vy nejaké miesto, kde ste si povedali, že by ste sa tam chceli presťahovať na dlhšie?
Rachel: Priznám sa, že ja osobne po tom veľmi túžim v poslednej dobe. Cítim silnú potrebu niekam sa presťahovať a nanovo objavovať nejaké mesto. Zatiaľ nie som rozhodnutá, ktoré by bolo ideálne, ale všetci traja sme sa zamilovali do západného pobrežia USA, najmä severozápad - Portland a Seattle.
Thomas: Áno, tam sa nám veľmi páčilo, ale aj niektoré časti Nemecka, ktoré sme navštívili, boli veľmi fajn. Skôr je to asi o tom, že by sme radi vypadli z Brightonu, práve preto, o čom sme hovorili pred chvíľkou, kvôli inšpirácii. Zrejme by sme nezostali na opačnom konci sveta dlhšie ako rok, no v Brightone sme žili celý život a bolo by naozaj skvelé žiť na čas v meste s úplne inou scenériou aj hudobnou scénou. Bolo by super napísať niečo nové na mieste, ktoré je veľmi ďaleko od Brightonu. Už teraz často utekáme na rôzne chaty v Sussexe alebo kamkoľvek, len aby sme sa vyhli všetkým rušivým vplyvom nášho mesta.
Nedávno ste vydali nové EP Hexagons. Tiež ste ho písali niekde na odľahlom mieste?
Thomas: Nie, to boli posledné skladby, ktoré sme napísali v Brightone za posledný rok. Nové veci, o ktorých sme hovorili, ešte nie sú úplne dokončené. Na budúci rok by sme chceli vydať náš druhý album.
Keď ste hovorili o možnosti, že by ste sa presťahovali do USA, bolo to kvôli mestám, ktoré ste spomenuli, alebo skôr kvôli blízkosti tej drsnej krajiny, ktorá je tak odlišná od prírody v Británii? Nepripadáte mi ako mestskí ľudia...
Thomas: Práve preto nás zaujal Portland, to rozhodne nie je pupok sveta. Naozaj nie sme extrémne mestskí ľudia - keď strávime v Londýne viac ako štyri hodiny, tak to nezvládame a musíme odtiaľ zdrhnúť. Preto žijeme v Brightone, ktorý je relatívne kľudný a je to pri mori. Život na vidieku by však nebol nič pre nás, radi chodíme na koncerty, do kina, nakupujeme v sekáčoch a podobne. Portland ponúka takú rovnováhu a pôsobí tam kopec skvelých kapiel. Aj počasie je tam také, na aké sme zvyknutí - stále tam prší.
Rachel: (smiech) To bolo trochu cynické, veď za taký krátky čas to nemôžeš vedieť...
Thomas: To je druhá vec, mali sme síce to šťastie, že sme precestovali množstvo nových miest, ale málokedy máme dosť času naozaj zistiť, aké sú. Napríklad tu sme už druhýkrát, takže sme sa už niečo málo dozvedeli, v lete sme mali dosť času navštíviť aj mesto. No dnes sme prišli na hotel, ktorý nie je priamo v Trenčíne, odtiaľ rovno sem a zajtra skoro ráno odchádzame. Niekedy v podstate ani nie je šanca zistiť, aké je mesto, v ktorom hráme.
Esben and the Witch - Warpath
Debutový album ste si produkovali sami. Uvažujete nad nejakým producentom pre svoj nový materiál?
Rachel: Na začiatku našej tvorby niečo také nebolo vôbec možné, boli sme veľmi citliví na to, ako budeme znieť. Daniel sa staral o produkciu celého albumu, chceli sme to mať plne vo svojich rukách...
Thomas: Celé sme to napísali sami traja a aj sme si to nahrali a produkovali, takže by nám prišlo šialené zavolať pred vydaním albumu niekoho, kto by čokoľvek zmenil. Na to sme nemali dostatočný odstup ani sebavedomie, keďže to bolo niečo, čo sme robili vôbec po prvýkrát. Nechceli sme riskovať spoluprácu s niekým skúsenejším, lebo by to síce mohlo vypáliť naozaj dobre, ale na druhej strane sme sa obávali, že by producent na albume zanechal príliš veľkú stopu. Pre nás by bola práca s extrémne skúseným hudobníkom v podstate ohrozením, pretože sme si to celé urobili podľa seba, bez toho, aby sme vedeli príliš veľa o tóninách a stupniciach... Často sme pracovali intuitívne alebo metódou pokus-omyl, kým sme nedosiahli to, čo sme chceli.
To mi príde prirodzené pre mladé začínajúce kapely a možno je to aj o tom, že keď prídete s niečím odlišným a originálnym, neviete či sa to vôbec niekomu bude páčiť. Až keď zistíte, že to zarezonovalo, získate aj väčšiu istotu v samých seba...
Rachel: Pre nás je hlavne veľmi dôležité robiť všetko v našom vlastnom tempe, vo vlastnej réžii a tak, aby sme sa pri tom cítili pohodlne, takže hlavnou podmienkou spolupráce by bola dôvera. Ale je to presne tak, že po vydaní debutu sa cítime omnoho istejšie ako hudobníci a sme zároveň viac otvorení, pretože vďaka albumu spoznávame ľudí, ktorí majú k našej tvorbe blízko a ktorí zdieľajú náš entuziazmus. Z toho sme naozaj nadšení.
Oslovil vás na spoluprácu niekto známy?
Thomas: Myslím, že nie sme ten typ kapely. Ozvalo sa nám síce pár ľudí, ale sme dosť opatrní a prieberčiví. Musel by to byť človek, ktorý podľa nás môže nielen priniesť niečo nové hudobne, ale ktorý by bol viac súčasťou kapely než producentom nahrávky. Najviac sa asi stále obávame toho, že by naša kontrola nad vecami, v ktorých nechceme robiť žiadne kompromisy, mohla byť ohrozená. V našom prípade to teda s producentom nikdy nebude jednoduché. Ale myslím, že už sme oveľa viac pripravení na spoluprácu s inými ľuďmi ako na začiatku. Akurát máme veľmi vyhranené predstavy o tom, ako by naša hudba mala znieť, čiže akákoľvek spolupráca je možná len s ľuďmi, ktorých predstavy nie sú príliš odlišné od našich.
Rachel: Je veľmi veľa umelcov a producentov, ktorých obdivujeme a ktorí majú neskutočný talent, ale v konečnom dôsledku je základom aj tak to, aby sme si sadli ľudsky...
Esben and the Witch - Marching Song
Máte za sebou veľmi búrlivý rok, hneď na jeho začiatku ste boli jednou z 15 kapiel vybraných do BBC Sound Of 2011, čo vás celkom výrazne zviditeľnilo aj mimo Británie. S tým prišla aj veľká zmena vo vašich životoch, myslíte, že ste na to boli pripravení? Pocítili ste už aj nejaké negatíva úspechu?
Rachel: Čo sa týka tej BBC ankety, tak to bolo niečo, čo sme vôbec nečakali a ani sme tomu nevenovali príliš pozornosť. Mňa proste raz prebudila SMSka o tej nominácii a vtedy som ani nevedela, čo to vlastne je. Povedala som si "OK, cool" a to bolo všetko. Ukázalo sa, že to bolo požehnanie aj prekliatie. Na jednej strane nám to veľmi lichotilo a bolo úžasné, ako rýchlo sa naša hudba dostala k ľuďom, ktorí o nás nikdy nepočuli. Ale rozhodne to nebolo len pozitívne, keďže sa objavili rôzne očakávania zo všetkých strán a necítili sme sa pod tým tlakom veľmi príjemne.
Thomas: Keď sa na to pozerám spätne, tak táto vec bola na rozdiel od našej hudby úplne mimo nás, nemohli sme to nijakým spôsobom ovplyvniť. Možno to prišlo trochu priskoro. Bolo to naozaj nečakané a prišli s tým zvláštne očakávania na náš album, ktorý bol v podstate hotový a tesne pred vydaním. Začali nás označovať za goth-rockovú kapelu a podobne. Pomohlo nám to dostať sa na miesta, kde by sme inak nekoncertovali, ale ak mám byť úprimný, je to niečo, s čím sa stále musíme vyrovnávať.
Áno, teraz musíte v každom rozhovore odpovedať na otázky o goth-rocku a temných rozprávkach. Schválne som sa ani na jednu z týchto vecí nepýtal...
To naozaj oceňujeme, vďaka! A vidíš, ty si to ani nemusel spomenúť, ja sám som s tým začal. To je najlepší dôkaz toho, aké je to celé absurdné. (smiech)
Ale o "rozprávkach" predsa mám jednu otázku. Nedávno som čítal knihu Watership Down od Richarda Adamsa, tak by ma zaujímalo, či ju poznáte a či pre vás tiež bola inšpiráciou. Je to dosť drsný príbeh o divých zajacoch písaný z ich perspektívy. Dnes počas vášho koncertu som si naň spomenul...
Rachel: Nečítala som ju, ale veľa som o tom príbehu počula. Dokonca oblasť Hampshire, kde som sa narodila, bola inšpiráciou pre opis miesta, kde sa to odohráva. Je to neďaleko susednej dediny, majú tam aj pub s názvom Watership Down, zvykla som tam chodiť.
Thomas: Počul som, že je to naozaj silná kniha. Môj dobrý kamarát má doma obrovský plagát k filmu, ktorý bol podľa nej natočený.
Rachel: Jeden z našich priateľov v Brightone, ktorý robí experimentálny metal a hardcore, mal istý čas aj vedľajší projekt (Fall of Efrafa, pozn. autora), ktorý bol celý inšpirovaný tou knihou. Vydali pár konceptuálnych albumov o Watership Down. Vždy o tých zajacoch hovoril s veľkým nadšením, takže verím, že kniha je úchvatná.
Thomas: Mali by sme si ju konečne prečítať...
Dajte si ju, keď budete v Portlande a bude sa vám cnieť za domovom... Vďaka za rozhovor!
Autor: Patrik Marflák
Foto: Stanči Karellová
