Okolo kapely Horkýže Slíže je neustále ruch. Za posledný rok potešila svojich fanúšikov novým albumom aj koncertným turné, ktorého jesenná časť pokračuje už zajtra. Na šnúru si pritom hudobníci berú aj originálny štvor-CD box, ktorý uzrel svetlo sveta len začiatkom novembra. Ako sami tvrdia, kapela nemôže spať na vavrínoch, o fanúšikov sa treba starať.
Aké máte do dnešného dňa ohlasy na album Pustite Karola?
Marek: Ohlasy sú pozitívne, čo nás príjemne prekvapuje. Keď máte tých albumov toľko, tak už nevznikajú s takou ľahkosťou, ako vznikali tie staršie. Už je to sito vo vás tak nastavené, že veľa vecí nepúšťate, takže to je zakaždým veľká zodpovednosť. Báli sme sa, čo povedia ľudia a tí vo väčšine povedali, že oukej. Takže vďakabohu je to v poriadku. A aj fanúšikovia na koncertoch potvrdili, že sa im to páči, tak sme radi. Ale mali sme malú dušu. To máme vždy, keď sa niečo ide vydávať. Akýkoľvek album, ktorý príde, budeme očakávať s malou dušičkou, aj keď to robíme už 26 rokov...
Mário: Pesničky sa po toľkých rokoch tvoria niekedy ťažko. Môžete mať aj nejaké hudobné nápady, ale neviete, o čom už spievať. V podstate sme spievali už skoro o všetkom, neviem, či by sme našli ešte nejakú úplne originálnu tému, ktorá v našom repertoári nie je, ťažko povedať. Aj keď vždy sa zrazu niečo nájde, to je tá sranda. Musí to ale prísť prirodzene, len vtedy sa to dá robiť.
Mohli by ste napríklad reagovať na aktuálne spoločenské témy, ako to robia iné kapely.
Mário: Toto sme nikdy neriešili.
Marek: Už keď to robia ostatné kapely, načo to budeme robiť my... Politiku neriešime, o Facebooku sme tiež ešte nepísali. Keď už niečo niekto napíše, nebudeme to písať my. Radšej si tie témy vyselektujeme. Nie vždy sa to podarí, pretože samozrejme nemusíte vedieť, že o tej vašej téme už skladba existuje, v princípe ale chceme robiť niečo, o čom ešte nikto pesničku nespravil. Nikdy sme neurobili pesničku ani o mobiloch alebo o Facebooku a ďalších témach, ktoré tu už boli. Niežeby sme nechceli, ale nechali sme to tým kapelám, ktoré s tým prišli prv.
Zvyknete sa pri tvorbe pesničiek baviť aspoň tak, ako sa bavia vaši fanúšikovia pri ich počúvaní?
Marek: Záleží od dňa, od skladby, či sa vám darí nahrávať, či sa vám nedarí... Tvorivá atmosféra ale musí byť dobrá. Pri albume Pustite Karola sme zároveň mali tú výhodu, že sme sa nemuseli zatvoriť do štúdia a spraviť to za nejaký obmedzený čas. Ja som si nahrával bubny, ako sa mi chcelo, keď som naozaj nemal chuť, tak som tri dni nenahrával a robilo sa vtedy, keď bola nálada. Alebo sa stalo, že sa niečo nahralo, na druhý deň som prišiel a povedal som "Ešte raz!". Je to príjemné, keď vás netlačí čas. Posledné nahrávanie bolo teda fajn, robili sme úplne v pokoji, aj keď finalizácia bola náročná. Najprv si človek myslí, že má strašne veľa času, no ono to celkom tak nie je...
Ten album už na prvé vypočutie poslucháča rozosmeje, ale aj mu veľmi rýchlo ubehne. Čím to je?
Mário: To nie je album na prvý posluch, on sa tak postupne dostáva do krvného obehu. A je aj dosť dlhý, ale ubieha rýchlo, lebo sú tam rýchle pesničky. Máme aj pomalšie veci, skladby ako Cigarety alebo Chrasty z tých starých, no vyslovene baladu v našom repertoári nenájdete. Vo svete punkové balady určite existujú. Na Slovensku je veľa kapiel, ktoré diváka uspávajú, my nechceme, aby naši fanúšikovia spali, chceme, aby sa bavili.
V pesničke Starý Čočil k poslucháčovi prehovorí viacero známych osobností, zaznie v nej napríklad hlas Bolka Polívku, Oldřicha Kaisera, Jiřího Lábusa, Ivana Mládka, Zdeňka Svěráka, Milana Lasicu, Petra Lipu a ďalších. Ako ste ich získali?
Marek: Nejaký kritik napísal, že sme ich v poslednej pesničke vysamplovali, ale vôbec neboli vysamplovaní, boli naozaj nahratí...
Mário: Kuko za všetkými, ktorí tam sú, chodil osobne s diktafónom a oni mu doň nahovorili či naspievali svoje party. Za každým prišiel, povedal im "Skúste to takto", nahral tri-štyri behy a potom sme to v štúdiu pasovali do tej skladby. Celkom sa trafili, veď majú ten prejav v sebe...
U vás je takým zvykom, že sa snažíte fanúšikom prinášať stále niečo nové. Pustite Karola vydávate však až po piatich rokoch.
Mário: Snažíme sa, aby sa tí ľudia nenudili, treba im furt niečo dávať... Túto filozofiu sme razili od samého začiatku. Prvé albumy nám vychádzali rok po roku, s tými sme sa neprplali. Nahrávanie Pustite Karola sme si vychutnávali trochu dlhšie.
Marek: Došli sme časom na to, že je toho už moc, každý rok ľudí zásobovať novými a novými vecami. To sa už potom vystrieľate a už by tá kvalita bola horšia, tak sme radšej ubrali tempo. Nejde len o to, dať ľuďom novú pesničku alebo nový album, ale dať im čokoľvek. Stačí, že spravíte knižku, vydáte singel k filmu, aby sa len niečo okolo vás dialo, aby tí ľudia videli, že tvoríte, vystupujete, že nie ste nejaká mŕtva kapela, ktorá občas niečo spraví alebo nahrá. Naozaj ide o to, aby vás ľudia vnímali ako kapelu, ktorá vymýšľa vždy nejaké nové veci, nemusia to byť len pesničky. Teraz tu máme zas CD box a novinka bude aj na budúci rok.
Čo bol prvý podnet k vydaniu CD boxu s vašimi prvými štyrmi nahrávkami? Ako vám táto myšlienka napadla?
Mário: Veľa ľudí nevedelo zohnať naše prvé albumy. Vydavateľstvo BMG Ariola, s ktorým sme popísali na začiatku zmluvu na tri albumy, už padlo, kúpil ho Warner a v obchodoch tie albumy vymizli, nemal kto vydávať dotlače a ľudia ich chcú. Tak sa vo Warner Music rozhodli vybaviť si práva a znovu tie prvé tri albumy vydať. Pri tej príležitosti sme si povedali, že k tomu dáme ako bonus aj našu úplne prvú nahrávku Prvý slíž, ktorú sme mali len na kazete. Z kazety sme to previedli do digitálnej formy, je tam zachovaný čisto kazetový zvuk, len je trošku vyčistený. Prehrávali sme to z kazety z roku 1994 ešte zabalenej v celofáne, nikdy nehrane. Keď sme to prehadzovali do počítača, báli sme sa, či tá páska nebude zvetraná a či sa hneď neroztrhne. Našťastie sa to podarilo. A nakoniec sa Prvý slíž vydavateľstvu tak zapáčil, že ho vydáva aj samostatne.
Ako ten štvor-CD box vyzerá? Fanúšikovia v ňom vraj nájdu aj zaujímavé fotografie...
Mário: Na jednotlivých CD sú zachované ich pôvodné obaly, predná stránka a dali sme tam aj nejaké fotky z tej doby, ktoré ešte nikde neboli alebo keď, tak málo. Je tam napríklad fotka, ako stojíme štyria na moste ešte s našim prvým bubeníkom a tak. Každý z nás si za tie roky odložil nejaké fotky a mali sme aj spoločnú databázu, taký archív. Zo spoločných peňazí sme kúpili harddisk a Juro, náš druhý gitarista, tam odkladal všetky digitálne veci, klipy a všetko, čo sa dalo. A naša najväčšia fanúšička, Kukova mama, odkladala zas všetky rozhovory, čo vyšli v novinách, články a fotky, všetko mala vo svojej kronike.
Na niektoré z nich sme už aj zabudli alebo sme ani netušili, že existujú... Každý mal voľačo doma a keď sme to spojili, bolo toho strašné kvantum. Už keď sa robila kniha Kontiňju, zisťovali sme, kto má aké fotky, ja som napokon tiež našiel ešte jednu krabicu, o ktorej som ani nevedel, že ju mám... Tie fotky sú v booklete k štvorboxu skombinované s útržkami z textov, nech to nie len o fotkách. Ku každému albumu sú tam uvedené zoznamy skladieb a medzi fotkami sú útržky z refrénov a tak. Je to taká knižôčka.
Ako si vlastne spomínate na vaše úplné začiatky?
Mário: To bolo tak, boli sme mladí, tvoriví, všetko nás bavilo, chodili sme furt na pivo, všetko sme preberali, mali sme veľa kamarátov, chodili sme do skúšobne, tam chodili s nami ľudia, nejakí naši kamaráti, kamarátky a tak. Nikto z nás netušil, či z nás niečo bude, len sme si tak brnkali to svoje. Prišiel prvý koncert v Nitre, tam boli všetko len kamaráti, potom sme mali prvý koncert mimo mesta, to som bol zvedavý, ako dopadne a ľudia na nás normálne tancovali. Hovorím si, nie sme úplne zlí, má to šancu.
Potom sme vydali prvé dve demá po šesť pesničiek, našetrili sme si. Štúdiá boli, ale bolo to drahé, my sme mali ledva na aparáty. Niečo sme nahrali, aj to sa ľuďom páčilo a potom sme našli týpka, ktorý nám zaplatil prvý album. Stálo to asi 20-tisíc, 25 aj so štúdiom, to nám nikto nechcel dať. Bol to týpek, čo predával okuliare. Náš album mal vo vitrínke pri nich. A potom to už začalo ako mor. Ten album koloval medzi ľuďmi po celom Slovensku a Česku, na intrákoch si ho prehrávali z pásky na pásku, osemnásta kópia už tak šušťala, že na nej už nebolo počuť nič, ale išlo to medzi ľuďmi a vtedy to už začalo byť také, že nás začali registrovať a chodili na koncerty a tak...
Tak to začínalo... Vtedy nikto nevedel, čo bude, ale mali sme svoje sny. Jeden z našich prvých snov bol, že budeme u Junasa v Triangli. Dopredu sme si s Kukom predstavovali, ako s ním budeme robiť rozhovor, aby to bolo zaujímavé, to sme ešte mali zložené len dve pesničky na španielke. A hovorili sme si, ako si raz zahráme s Tromi Sestrami, s hentým a tamtým, a všetky sny postupne prichádzali, tak si hovoríme "Ideme ďalej!".
A vidíte, nakoniec ste sa úspešne udržali na scéne až dodnes...
Mário: My sme si to poctivo budovali, prešli sme dlhú cestu. Začínali sme v malých klubíkoch, kde sme po koncerte sedeli so všetkými, čo prišli, pomaly za dvomi stolmi. A postupne to rástlo a rástlo. A to isté sme spravili vlastne aj v Čechách, aj tam sme išli od začiatku, nedala sa spraviť taká vec, že "My sme už na Slovensku fajnoví" a dáte hneď vysoké vstupné a každý príde... Zas sme šli úplne od piky. A takí fanúšikovia vám potom aj zostanú, keď niekto príde s tým, že "My sme teraz na Slovensku platinoví a poserte sa z nás", tak sa nikto neposerie, to je tak.
Marek: Kedysi to bolo zároveň ťažšie v tom, že ste sa nemohli prezentovať na internete. Dnes máme Youtube, takže keď niekto niečo spraví, môže si to zavesiť tam a je v pohode. Akúkoľvek muziku robíte, toho poslucháča si nájdete. Ale musíte byť dobrý, lebo je veľká konkurencia a internet je zahltený toľkými kapelami a pesničkami, že ten poslucháč si naozaj vyberie len to naj. Za starých čias si ľudia podávali informácie len ústnou formou, hovorili si medzi sebou, čo počuli a čo je dobré. Jasné, že to muselo byť takisto dobré, ale tá propagácia bola náročnejšia. Kapely sa nemali možnosť prezentovať inak ako na koncertoch. A už vôbec nie punkové alebo metalové kapely. Bolo tu zopár rádií, ale tie takéto hudobné štýly ignorovali, takže všetky takéto kapely, vrátane Slížov, si to skrátka museli vykoncertovať.
V čase, keď ste začínali, bola však na Slovensku celkom silná punková éra. Ľudia na punkové koncerty chodili v celkom hojnom počte.
Mário: Áno, slovenský punk mal svojich priaznivcov dokonca ešte pred naším začiatkom. Celé to tu začínala Zóna A, vtedy sme my ešte neboli. Slobodka bola svojho času tiež dosť vysoko, potom padla kvôli všelijakým bielym veciam. My sme sa z týchto kapiel poučili a už sme len hrali a pili... (smiech)
CD box si beriete so sebou na ďalšie koncerty jesennej časti turné. Ako budú vyzerať? Budú iné ako v marci?
Mário: Na jar sme hrali v šiestich mestách, teraz sme sa rozhodli navštíviť tie, v ktorých sme na jar neboli. Bol po tých koncertoch dopyt a aj agentúra v tom chcela ešte pokračovať. Do Bratislavy sa vrátime najskôr v marci. Sme poučení minulosťou, že vo väčších mestách je dobré hrať tak raz za rok. Jeden rok sme to prehnali a hrali sme v Bratislave asi päťkrát za sebou a nebolo to dobré. Nemáme síce problém zaplniť halu, ale bolo cítiť, že už chodí menej ľudí. To je aj logické, keď hráte niekde často.
Marek: Menili sme program, svetlá, budú tam aj nejaké nové projekcie a tak ďalej.
Mário: Bude aj iný zvuk a iné aparáty, lebo to robíme s inými ľuďmi. Malo by to byť zas celkom iné, takže aj fanúšik, ktorý bol na prvej časti turné, nebude vidieť to isté. A upravili sme aj setlist, z Pustite Karola zahráme aspoň štyri veci.
Vaši fanúšikovia potešení koncertmi budú teda na Vianoce počúvať Pustite Karola a nový CD box. Čo budete počúvať na Vianoce vy?
Mário: Normálne vianočné hity v rádiách! Nie, robím si srandu. Budem počúvať ticho, ticho lieči. Vianočným pesničkám sa ale človek aj tak nevyhne, všade ich hrajú, takže mi to aj tak zase bude liezť na nervy.
Marek: Ja keď nemusíme hrať, som dosť často v tichu. Snažím sa to filtrovať, muziku si púšťam len keď mám naozaj chuť a náladu. V aute si dáte nejaký podmaz, ale doma si naozaj dobre rozmyslím, čo si pustím. A hudobné stanice, to sa ani nedá. Keď si pustíte také Óčko, to je niečo strašné. Kde sú tie 90. roky! Vtedy ešte na MTV hrali hudbu, teraz je to nejaký zvláštny typ televízie, ktorá už si vysiela, čo chce, stratilo to koncepciu.
Mário: To kvôli Youtube a internetovému svetu. Každý si teraz púšťa veci na nete, nemusíte vôbec sledovať nejaké hitparády a televízie, je úplne iná doba. V 90. rokoch to malo význam, lebo inak ste sa k pesničkám nedostali. Dnes je to, či nejaká pesnička vyhrá hitparádu v nejakom rádiu, úplne irelevantné.
A aké sú vaše plány na ďalší rok? Keď ste už naznačili, že niečo opäť chystáte...
Mário: Ja už som asi štyri albumy dozadu hovoril, že my už ani nemusíme nič vydávať a stačí nám len hrávať a furt voľajaký album prišiel, tak už radšej nehovorím nič... Možno ešte chytíme nejaké kreatívne obdobie a niečo zas príde, ale nebudeme to určite siliť. Keby to bolo fakt dobré, tak to možno pustíme ako singel. Teraz sa tešíme na šnúru, uvidíme, ako dopadne, dúfajme, že aspoň tak, ako jar, potom ideme zahrať dva mikulášske koncerty Slovákom a Čechom do Zürichu a na celý január si dáme pauzičku, aby sme si od seba aj trošku oddýchli a aby sme si zas boli vzácni a potom sa už budeme tak nudiť, že budeme chcieť znovu každý víkend hrať. Január je aj tak mŕtvy mesiac, ľudia sú bez prachov, všetko je v záložni... V marci to začína byť ako tak v normále.
Marek: Tou novinkou som myslel, že budúci rok vyjde Karol na vinyle a bude tam ešte jeden bonusový track, to nám bohate stačí. Inak nie sme takí vinyloví púšťači, to musí byť sviatok, aby sme si nejaký vinyl pustili, ale je to pekné, tak prečo nie.
Mário: Najdôležitejšie je, aby sme boli zdraví. A aby boli zdraví všetci okolo nás a tí, ktorých poznáme a hotovo.
Pustite Karola - Horkýže Slíže tour 2018
16. 11. - Levice, Športová hala
17. 11. - Partizánske, Mestská športová hala
23. 11. - Poprad, Aréna
24. 11. - Martin, Športová hala Podháj
30. 11. - Detva, Mestská športová hala
1. 12. - Prešov, Encore the club
Vstupenky:
Autorka: Andrea Fedorovičová
Foto: archív skupiny
Súvisiaci interpreti: Horkýže Slíže
