Naozaj, je to niečo ako zázrak. Poučný príbeh o tom, ako entuziazmus a láska k hudbe premenili provinčné mestečko na metropolu blues. Dvaja moravskí bluesoví fanatici Roman Václavík a Borek Kunc dokázali do Uherského Brodu (čo je asi 150 km z Bratislavy, 100 km zo Žiliny a asi 30 km z Trenčína) dotiahnuť bluesové esá ako Johnny Winter, či Joe Bonamassa. A najnovšie aj Dannyho Bryanta – gitarový zázrak najnovšej generácie s kapelou Red Eye Band. Jednoducho, bez lásky, v tomto prípade bez lásky k blues (a samozrejme, že bez peňazí), sa hudba robiť nedá.

Kým sa dostanem k hviezde večera, ktorý, mimochodom, uvádzal Slovák Peter "Bonzo" Radványi, krátka poznámočka o predskokanoch. Tom Jegr & Gang - to je živý dôkaz, že dobré blues sa nehrá len v delte rieky Mississippi, ale aj v Brne. A ak by som mal v tomto duchu pokračovať, tak nielen v Brne, ale aj na Britských ostrovoch.

Dvadsaťosemročný Danny Bryant už obstál v onakvejších skúškach – hral s Carlosom Santanom, Joe Cockerom, Gregom Allmanom, Peterom Greenom, či Mickom Taylorom – a obstál aj v Uherskom Brode. Na to, aby ste sa postavili pred dav očakávajúci výkon na úrovni Hendrixa, musíte okrem poriadnej dávky sebavedomia disponovať aj patričným kumštom. Treba povedať, že oboje podsaditý Anglán, vizážou vzdialene pripomínajúceho Meat Loafa, patrične hudobne vyargumentoval.

Vtip je v tom, že len s kumštom nevystačíte. Blues má okrem svojich príťažlivých stránok lákadiel (predovšetkým jasné a ľahké harmonické i rytmické pôdorysy) aj svoje úskalia (v podstate tie, ktoré som vymenoval v zátvorke vyššie). Jednoducho, ak nepridáte niečo extra, extra virtuozitu hry, extra nasadenie, extra spev, extra zvuk, hrozí, že skôr, či neskôr sa do publika začne vkrádať nuda.

Len úchytkom spomeniem, že napríklad extratrieda sama o sebe - Eric Clapton, sa hrozbu nudy snaží eliminovať nasadením ďalších troch gitaristov, dvoch klávesákov i sady ženských vokálov. Na rozdiel od bluesovej ikony, Danny Bryant vsadil všetko na jednu kartu – na kumšt. Rytmika čítajúca dvoch mužov: bubeníka Trevora Barra a Kena Bryanta (Dannyho otec za basou s letmým úsmevom na tvári a odstupom generácie sledoval synove gitarové výčiny) a inak už nič viac – len symfónia pre dva marshally a štyri fendery stratocastery.

Táto taktika Bryantovi vychádzala pomerne dlho. A keď na publikum akoby začala sadať únava z notoricky známych riffov, došlo aj na klasické témy – 'Knockin' on Heaven's Door', či 'Voodoo Child' s fenderom za krkom, tak ako kedysi v Monterey veľký Jimi, a všetci boli spokojní...

Nepochybne, o Danny Bryantovi budeme ešte veľa počuť. Reputáciu zázračného dieťaťa vymenil za reputáciu špičkového gitaristu - nie je veľa takých v jeho veku... A nepochybne budeme v súvislosti s blues ešte veľa počuť o Uherskom Brode - neodolateľný bluesový fanatizmus Romana a Borka je toho zárukou.

--
Text: Ivan Čeredejev
Foto: Redeyeband.co.uk