Katarínu Knechtovú zrejme netreba nikomu predstavovať. Na hudobnej scéne je už dve desaťročia rešpektovanou speváčkou, ktorá sa už dávno nikoho nemusí pýtať na to, ako by jej tvorba mala znieť a vyzerať. V exkluzívnom rozhovore si zaspomínala na úlohu porotkyne SuperStar a prezradila aj to, aký bude jej nový album.
Napriek tomu, že jej sólovej kariére zo začiatku mnoho ľudí neverilo, svoju pozíciu na hudobnej scéne obhájila. Dnes môže bez obáv organizovať vlastné koncertné turné a po hudobnej stránke experimentovať tak, ako máloktorá speváčka na Slovensku.
Stratená v mužských kapelách
Na scéne si už viac ako 20 rokov. Dostala sa už tvoja kariéra do bodu, kam si sa vždy chcela dostať?
V súvislosti s mojou hudbou a kariérou pre mňa čas neexistuje. Nikdy som nesnívala, že budem robiť muziku profesionálne a že sa ňou budem môcť živiť. Niekde tam vzadu možno taký červíček bol, ale skôr to súviselo s tým, že som bola v puberte a predstavovala si, aké by to bolo, byť v nejakej kapele. Absolútne mi nenapadlo, že by som takýto život mohla žiť. Keď povieš to číslo 20, znie to šialene.
Musela si za tú dobu spraviť niečo, čo dnes ľutuješ?
Možno by som niektoré etapy v mojom živote skrátila. Keby som mala viac rozumu a nebála sa, urobila by som niektoré razantnejšie rozhodnutia oveľa skôr.
Odkedy si na scéne, tak sa vnímanie hudby v mnohom zmenilo. Je niečo, čo podľa teba bolo pred 20 rokmi lepšie?
V istom zmysle vnímam takú plytkosť. Dnes sú tu kapely, ktoré nehrajú rádiá a nikto o nich nevie, no na sociálnych sieťach majú neuveriteľné množstvo prezretí a fanúšikov. A potom sú tu ľudia, ktorí vyrastali v 80. alebo 90. rokoch a tie sociálne siete nie sú pre nich priorita, ktorá by ovplyvňovala ich život. No na druhej strane tí ľudia, ktorí počúvajú hudbu na sociálnych sieťach, na koncerty nechodia.
Je pre teba väčší úspech, keď sa počuješ v rádiu alebo množstvo prezretí na Youtube?
Všetko je to vždy zázrak. Ty si povieš, že ideš niečo urobiť zo srdca a venuješ tomu všetok svoj čas. Chceš byť stále autentický, no zároveň vieš, že sa píše rok 2019 a nemôžeš robiť retro hudbu. Snažíš sa do toho vniesť tie moderné prvky a zároveň nestratiť svoju vlastnú tvár. Po tom to hodíš do éteru a čakáš, čo sa deje. Pre mňa to je s každou novou piesňou ako keď si kúpiš nové auto. Akonáhle odídeš z obchodu, už stráca na hodnote, a s tou piesňou to je rovnako, pretože nevieš, čo sa s ňou stane.
Spomínaš si ešte na svoj prvý milión na Youtube?
Na čísla tu je moja manažérka. Málokedy dokážem mať objektívny pohľad na svoju prácu a jej úspech. Keď získam milión pozretí, tak si poviem, že čo to je, keď niekto má tých miliónov päť alebo desať. No pamätám si na ten moment a viem, že som sa tešila. Viem o tom, že mnohí muzikanti s tými číslami manipulujú, no keď vieš, že tie čísla tam skutočne nabehli samé, tak to znamená, že tá pieseň u ľudí zarezonovala.
Niekoľkokrát si výrazne zmenila imidž. Je to z tvojej strany taktika ako si udržať pozornosť?
Ak by to bola taktika, tak by to vo väčšine prípadov nedopadlo tak zle. (smiech) Fanúšikovia mi urobili takú knihu, kde ma mapujú až od roku 1999. Keď som si ju pozerala, tak som sa sama seba pýtala, či som tak skutočne vyzerala. Ono to je asi o tom hľadaní. V tých mužských kapelách som sa na veľmi dlhé obdobie stratila v úplne iných veciach. Keď som mala 17 rokov, sedela som v štúdiu medzi chlapmi a snažila som sa začleniť do ich kolektívu. Vôbec som neriešila, aké budem mať vlasy alebo šaty. No keď som pred dvanástimi rokmi odišla z Pehy, tak mi postupne dochádzalo, že som žena a mohla by som k svojmu výzoru pristupovať trochu inak. Dokonca som si uvedomila, že v tom mužskom svete oveľa viac funguje, ak tú ženskosť priznáte.
Myslíš si, že je pre speváčku ten výzor dôležitý?
Je dôležitý, pretože v tom plytkom svete niekedy otvára dvere na miesta, kde to pre vás môže byť dôležité. Niektorí ľudia na tú hudbu reagujú až po tom, keď vidia ako vyzeráte. Je to šialené, ale je to tak. Poznám mnoho ľudí, ktorí mi povedali, že si všimli môj vzhľad a na základe toho začali postupne počúvať moju hudbu. Druhá vec je tá, že tá muzika, ktorú robím, sa dá krásne podčiarknuť a interpretovať aj cez to, ako na tom pódiu pôsobím. Niekedy som to samozrejme neriešila a tvrdila som, že jediné, čo je dôležité, je dobre to zahrať a zaspievať. Ale my ako ľudia vnímame rôznymi zmyslami a to vizuálne je tiež dôležité.
Čítaš si, čo sa o tebe píše v komentároch na internete?
Bolo obdobie, keď som to pre svoje psychické zdravie musela ignorovať, ale samozrejme, že ma zaujíma názor ľudí. Ak niekto jedná slušne a normálne, tak prijmeš aj negatívnu kritiku.
Tešíš sa aj po rokoch na scéne z hudobných ocenení?
Získať akékoľvek ocenenie je pocta. Ak si zasadne nejaká komisia, všimne si moju prácu a ocenia ju, tak mám radosť. Nemyslím si, že tu je nejaký človek, ktorého by to nepotešilo. Od fanúšikov je to dvojnásobné. Najväčšiu radosť však prežívam na koncertoch, kde vieš, že tí ľudia prišli kvôli tebe. To je v dnešnom svete obrovská vec, pretože ten výber je šialený a môžu si vybrať, či pôjdu na môj koncert alebo hoci aj na Lady Gaga do New Yorku.
Premiéra v talentovej šou bola skúška trpezlivosti
Minulý rok si mnoho fanúšikov prekvapila tým, že si šla do poroty SuperStar. Prečo práve teraz?
Pravdupovediac, asi sa mi táto skúsenosť žiadala a myslím, že je dobré, že som to absolvovala. V súvislosti s médiami tu však pre mňa boli ťažké obdobia. Možno som sa niekedy uvoľnila viac, ako to bolo potrebné. Ja som veľmi otvorený a temperamentný človek a pri tých televíznych šou to nikdy nevieš ustrážiť, pokiaľ je to zostrihávané. Oni môžu z kontextu vytrhnúť určité veci a vytvoriť tak celok pre tých ľudí, ktorí to sledujú v televízii. A s tým som trochu bojovala, no povedala som si, že to je skúsenosť a nenechám sa ponoriť. Naozaj som netušila, že ten tlak médií bude taký obrovský.
Išla by si do toho znova?
Záleží to od toho, v akom období by som sa nachádzala. Oni ma totiž do SuperStar volali už predtým, no vždy som mala pripravené nejaké iné projekty alebo som si povedala, že radšej budem mať voľno. Teraz som bola v období, kedy som nemala žiadne veľkolepé plány, tak som si povedala, že to skúsim. Ak by ma opäť oslovili a nemala by som na pláne napríklad štiepenie atómu v Ugande, tak by som to možno vzala.
Čo ťa na SuperStar bavilo najviac?
Najviac asi to zákulisie a tá energia mladých ľudí. Bolo vtipné sledovať, čo oni počúvajú a ako hudbu vnímajú. Niektorí boli veľmi talentovaní, no o hudbe nemali ani páru. Predstav si, že si v speváckej súťaži, dajú ti spievať Imagine od Johna Lennona, no ty to nepoznáš. Tú hudbu počujú úplne inak. V istom smere som mala otvorené ústa, no na druhej strane to bolo inšpiratívne.
Ty si sa k hudbe dostala aj bez talentovej šou. Je to podľa teba dobrá cesta pre začínajúceho umelca?
Ja stále vravím, že to remeslo a tie skúsenosti ti nikto nikdy nevezme. Oni žijú v obrovskej bubline, ktorá praskne a potom dostávajú facky od okolitého sveta. Zbytočne im vysvetľuješ, že to tak nefunguje, pretože o chvíľu sa zapne kamera a im nabehnú tisícky fanúšikov na Instagrame. Ak ich do parády vezme niekto, kto do nich investuje peniaze a venuje im čas, tak je možné, aby to fungovalo. Za iných okolností je to len produkt na isté obdobie. Naozaj veľmi málo ľudí si to usporiada v hlave a vydrží.
Je nejaký spevák z talentovej šou, ktorého si vážiš?
Jednoznačne Celeste Buckingham, no aj Emma Drobná je veľmi šikovná.
Pred pár týždňami si prvýkrát spievala na Plese v opere. Je pre teba takéto vystúpenie veľká zodpovednosť?
Ples v opere na mnoho ľudí pôsobí zvláštne a kontroverzne, ale je tam veľmi dobrá zábava a tí ľudia sa na nič nehrajú. Po tejto stránke ten ples nie je v ničom iný a nie je to pre mňa žiaden stres. Stresujem len preto, že musím spievať piesne niekoho iného, čo je pre mňa katastrofa. Raz za desať rokov možno spievam nejakú pieseň od U2, no je to pre mňa ťažké.
Výťažok z tohtoročného Plesu v opere putuje na podporu inkluzívneho vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením. Myslíš si, že je správne, ak sa takáto akcia spája s charitou?
Myslím si, že to je na tom to najlepšie. Je to výborne vymyslené, pretože sú tam ľudia, ktorí tie peniaze majú, nepotrebujú sa tým chváliť, no skutočne ich na tú pomoc dajú. Som rada, že to má takúto pridanú hodnotu.
Minulý rok si vydala skladbu Svety, ktorú mnoho ľudí porovnávalo napríklad s Coldplay. Je na tom niečo pravdy?
Vôbec. Z mojej strany by to bol obrovský kalkul, keby som to takto spravila. Potom som však zistila, že tých popevkov je milión a v tom pope sa to jednoducho občas stane. Chytala som sa za hlavu, že tam sú nejaké podobné veci, ale mala som čisté svedomie. Keby mi niekto v štúdiu povedal, že podobá sa to na to alebo na to, tak by som to už vtedy chcela zmeniť, no absolútne nič také nikomu neprišlo na um.
Bude podobne znieť aj zvyšok albumu?
Veľmi intenzívne sa pohrávam s myšlienkou, vrátiť sa k tomu pôvodnému surovému zvuku. Už mám nahrané ďalšie veci a po dlhom čase som vsadila na kartu, že som v štúdiu spolu s kapelou. No vôbec neviem, aký bude výsledok. Pristupujem k tomu tak intuitívne a náladovo, že možno nakoniec vzniknú dve úplne odlišné časti albumu.
Zmena je život
Na svojom poslednom albume Premeny si svojim starším skladbám dodala nový zvuk. Si s týmto výsledkom aj dnes spokojná?
Premeny sú pre mňa úplne najúžasnejší album, pretože je to pre mňa taký fotoalbum, pri ktorom si spomínam na tie okolnosti, ktoré sa diali, keď to vznikalo. Som na seba naozaj veľmi pyšná, pretože tie piesne sú krásne. Som vďačná za tých 20 rokov a fanúšikov, ktorí pri mne ostali a nechávajú mi pri mojej tvorbe voľnú ruku. Málokto si dovolí toľko, ako ja. Album Tajomstvá som robila spolu s Christianom Eignerom z Depeche Mode, potom som si odskočila k ľudovke, neskôr prišiel album s orchestrom, potom zase gitarové veci a nakoniec prišla tanečná pesnička. Ľudia sú tomu otvorení, pretože nemám takú tú zaužívanú konštantu ako iné speváčky či kapely.
Nebojíš sa toho, že príde niečo, čo vôbec nezafunguje?
Keby som sa toho bála, tak by som to nerobila.
Koncom minulého roka si vydala svoju prvú vianočnú pesničku, prečo až teraz?
Je to taká vec, ktorá je odsúdená na komerčný úspech, a tým pádom pre mňa absolútne nezaujímavá. Keď ma oslovili z kapely Chinaski, tak som sa na to dala, lebo sú to kamaráti a tá pesnička sa mi páčila. Počas toho nakrúcania sme sa smiali, aké to bolo klišé. My sme zažili kompletný 24-hodinový vianočný deň. Bol tam sneh, kapor, vianočná rodina a ja som si pripadala ako taká vianočná guľa z východu.
Máš v pláne aj nejakú ďalšiu spoluprácu?
Akurát som písala Davidovi Kollerovi. Mám napísanú jednu pieseň, v ktorej stále intenzívne počujem mužský hlas a jeho by som tam veľmi chcela. Lucie je kapela, na ktorej som vyrastala a on je pre mňa úžasný spevák. Ale niekedy by som si ešte možno rada zaspievala s Ivanom Táslerom.
Chcel s tebou niekedy spievať niekto, koho si odmietla?
Boli aj také ponuky od nejakých raperov z Čiech. To je ale niečo, v čom sa necítim doma. Ak by tá pieseň bola robená tak, že ten môj part je šitý na mňa, tak s tým nemám problém, ale neuvažujem nad tým, že by som začala rapovať.
Tréma aj po rokoch na scéne
Minulý rok si mala turné s folklórnym súborom Šarišan (reportáž). Ako tento nápad vôbec vznikol?
Ten nápad som mala už dávno, no po rôznych ľudovo-popových projektoch, ktoré priniesli IMT Smile a iné kapely, som sa toho bála. Voči folklóru som mala rešpekt. Nikdy som sa nevidela prvoplánovo v kroji a nechcela som sa tváriť ako folkloristka. Chcela som ten projekt urobiť inak. Spojiť tie svety, ale tak, aby sa naozaj prelínali, aby to nebolo tak, že kapela spieva ľudovky a ľudová skupina moje pesničky. Na spoluprácu som prizvala režiséra Jara Moravčíka a vďaka nemu to prepojenie vznikalo úplne voľne. Nebol to ani muzikál, ani klasický koncert či divadelné predstavenie, ale niečo medzi. Ľudia, čo prišli, vôbec netušili, do čoho idú, a bolo skvelé sledovať ich výraz v tvári.
Dočkáme sa pokračovania tohto turné?
Mysleli sme si, že bude koniec, no ľudia sa nás stále pýtajú, kedy bude pokračovanie. Mám pocit, že ten projekt si ešte zaslúži pozornosť, no je finančne veľmi náročný. Tak uvidíme. Buď pôjdeme po amfiteátroch alebo to bude jesenné turné.
Máš na pódiu ešte trému?
Stále mám veľký rešpekt. Ja si napríklad vôbec neviem predstaviť, že by som na koncert prišla tesne predtým. Potrebujem tam byť dopredu a nasať tých ľudí, psychicky sa nastaviť a potom môžem spievať.
A čo obrovské koncertné haly, nelákajú ťa?
Vôbec nie. Ja by som skôr chcela dosiahnuť, aby boli ľudia otvorenejší aj takým minimalistickým projektom. Nemám v hlave megalomanské projekty, ale skôr také veľmi zaujímavé, no minimalistické. Zatiaľ sa mi však nepodarilo dostať ich do takej fázy, aby som si to dovolila urobiť. No verím tomu, že raz sa mi to podarí, pretože to tu zatiaľ nikto nerobí.
Neuvažovala si nad tým, že by si sa presťahovala sa do Bratislavy?
Určite by to bolo jednoduchšie, ale ja by som si tu nevedela zvyknúť. Som človek, ktorý si celkom dosť zakladá na vzťahoch, rodine a nejakom zázemí. V Prešove mám dokonca sestru, ktorá má teraz bábätko. Tu by to už bolo naozaj iba o práci.
Autor: Dušan Marko
Foto: Facebook.com/katarinaknechtovaofficial
Súvisiaci interpreti: Katarína Knechtová
