S končiacim sa rokom je tu opäť čas bilancovania, kedy si môžeme pripomenúť to najzaujímavejšie, čo nám hudobná scéna za ostatných dvanásť mesiacov ponúkla. Ako vždy, prinášame niekoľko subjektívnych pohľadov na hudobný rok 2022.
Podľa stránky Albumoftheyear.org, ktorá zoraďuje najlepšie svetové albumy roka podľa ich umiestnenia v koncoročných rebríčkoch desiatok médií, je na absolútnom vrchole s pomerne veľkým náskokom album Renaissance od Beyoncé. V našom výbere tentokrát Queen Bey so svojou ódou na čiernu tanečnú hudbu 70. a 80. rokov chýba, no päť redaktorov a redaktoriek ponúka pestrú selekciu nemenej zaujímavých albumov a EP.
Žáner ani krajina pôvodu nehrali rolu, vo výbere je tak tradične aj niekoľko slovenských nahrávok. Cieľom článku je ponúknuť inšpiratívny prierez hudbou z roku 2022, nejde teda o žiadny rebríček a porovnávanie. V jednom článku zároveň nie je možné spomenúť všetko, čo stálo a stojí za pozornosť, preto ak aj vy sledujete novú hudbu a robíte si vlastné výbery toho najlepšieho, poteší každý komentár, v ktorom sa podelíte o vaše top albumy roka.
Prečítajte si tiež: Vypočujte si skladby, ktoré si z roku 2022 budeme pamätať
Poznámka: V názve albumu je vždy uvedený odkaz na nahrávku na Bandcampe, Youtube alebo streamovacie služby.
Martina Slivková
Wet Leg - Wet Leg
Debutový singel Chaise Longue spravil z ich debutu jednu z najočakávanajších nahrávok roka 2022 a s každým ďalším singlom chuť po ich hudbe rástla ešte viac. Keď napokon v apríli vyšiel eponymný album, očakávania naplnil vrchovato a nahrávka sa dostala aj do shortlistu prestížnej Mercury Prize a priniesla im tiež päť nominácií na Grammy. Z ich piesní srší ľahkosť a nadhľad, je cítiť, že sa neberú príliš vážne. Za všetko napokon hovoria ich slová, že hudba je autentickejšia, ak sa pri nej zabávate. Na vlastnej koži si to budeme môcť vyskúsať aj v lete 2023 na trenčianskom letisku, kde Wet Leg vystúpia počas festivalu Pohoda.
Wet Leg do svojho výberu zaradila aj ďalšia autorka Michaela Kučová, ktorá napísala: "Rhian Teasdale a Hester Chambers so svojím debutom vyvolali celkom senzáciu, britská dvojica je totiž neskutočne sviežou inkarnáciou ostrovnej gitarovky. A vlastne (pre moju generáciu) aj autentickejšou variantou toho, čo chceli byť Spice Girls - sebavedomé dievčatá, ktoré si s drzým humorom nerobia ťažkú hlavu z patriarchátu, sexu a nakoniec ani zo zlomeného srdca."
Karol Mikloš - This Side of Town
Päť rokov od EP Poisoned vydal Karol Mikloš novú štúdiovku This Side of Town, ktorá je poznačená tvorivou slobodou. Karol Mikloš na novinke zostáva stále verný gitarovej hudbe, no odvážnejšie sa túla po svete elektronických zvukov a efektov. Album This Side of Town je absolútne presvedčivý, bez slabých momentov. Nahrávka navyše vrátila Karola Mikloša na koncertné pódiá. A ak ste jeho koncert tento rok nestihli, dobrou správou je, že budúci rok by na to malo byť dostatok príležitostí počas jeho klubovej šnúry.
Prečítajte si rozhovor: Karol Mikloš: Nie je jednoduché vyrovnávať sa s tým, že niektoré veci sa už nestanú
Prago Union - Příduhned…
Prago Union oslavujú 20. výročie svojho fungovania ôsmou štúdiovkou Příduhned... Ako predvoj poslúžil nahrávke singel Marná komentujúci neúspešný spoločenský boj s drogami. Kato priznáva, že skladbu vypustil ako prvú do sveta zámerne, aby mala táto téma dostatočnú pozornosť. "Co nezvládnou drogy, to dokončí propaganda. Bojovat s předsudkama z brožúry není žádna sranda. Člověk se cítí líp tam, kde nevadí, a tak se radši sám z dění vyřadí," rapuje na albume Kato.
Kato je old schoolový raper, osobný a s posolstvom. Sám pritom hovorí, že vo svojich skladbách nerapuje o sebe, ale o tom, kým by chcel byť. Nahrávka Příduhned... obsahuje dvadsať skladieb a vyšla len rok a pol od vydania úspešnej štúdiovky Made in Strašnice.
Gleb - Big Boy FM
Gleb robí rýchly rap bez ambície odovzdávať nejaké veľké a zásadné myšlienky, ktoré by mali meniť svet. Jeho skladby zavedú poslucháčov do raperovho sveta. A súdiac podľa jeho čísiel na Youtube je o tento náhľad veľký záujem. Gleb je v prvom rade autentický so všetkým, čo k jeho osobnosti patrí a do ničoho sa nesilí. Na Big Boy FM sa vyberá tanečnejším smerom. Svoj nový zvuk komentoval aj v lete na festivale Grape s tým, že nie každému sa jeho nový zvuk musí páčiť, no za touto zmenou si stojí. Krátko po vydaní albumu si však už ľudia jeho rýmy a refrény plynule rapovali a spievali na koncertoch.
Sona Kmet - Don't Let Me Go Home
Na domácej scéne sa tento rok ukázalo viacero nováčikov, ktorí si zaslúžia pozornosť. Do tejto kategórie patrí aj mladá speváčka Sona Kmet s debutovým EP Don't Let Me Go Home. Nahrávka obsahuje osem pôsobivých popových skladieb s prekvapivo vyzretým autorským rukopisom, vďaka ktorému by sa v rádiovom éteri rozhodne nestratila. Talentovaná Martinčanka svoju hudobnú cestu odštartovala nadpriemerne a bude zaujímavé sledovať jej ďalšie kroky.
Letá - Obzory
Filmový režisér a hudobný manažér spojili sily a vytvorili projekt Letá, ktorý uviedol svoj debutový album Obzory. Nahrávka stojí na štyroch častiach, pričom každá skladba dostala svoj poetický vizuál. Album inšpirovali cesty, vzťahy, priateľstvá, situácie a pocity.
Čo by ste očakávali od projektu Letá? Akákoľvek odpoveď vám napadne, Obzory vás prekvapia. Ich objavovanie je dobrodružná cesta, ktorú sa spolu s vizuálmi k piesňam oplatí zažiť. Letá popravde nikto z domácej scény neočakával, sú bleskom z jasného neba, do ktorého sa je veľmi ľahké zamilovať.
Miroslava Rabčanová
The Lumineers - Brightside
Album snažiaci sa nájsť svetlé stránky života vydali začiatkom tohto roka indie-folkoví The Lumineers. Nahrávke Brightside bola vytýkaná najmä jeho minutáž a chýbajúce silnejšie hudobné nápady. Avšak remeselná jednoduchosť postavená na klavíri, perkusiách a často nahých gitarových linkách, zachytáva jej pulzujúcu autenticitu, a to jej vyčítať netreba. Kým produkcia predošlých albumov The Luminners mala snahu posadiť poslucháča na zadok, teraz ukazuje očistný minimalizmus, ktorý dvojica Wesley Shultz a Jeremiah Fraites v máji ešte podporila vydaním albumu brightside: bonus tracks. Na ňom priniesli tri akustické prevedenia skladieb z tohtoročného albumu a dve nové bonusové skladby. Akustické verzie ešte viac povyzliekali pôvodné skladby a dodali im príjemnú vrstvu melanchólie a zasnenej produkcie, ktorá je návratom k pesničkárskej forme.
Miro Žbirka - Posledné veci
Výber poznačený nostalgiou a smútkom s prijatím faktu, že Posledné veci Mira Žbirku sú naozaj posledné. Napriek tomu ich počúvanie už nebolí. Prinášajú zvláštnu radosť až uspokojenie a sú potvrdením toľkokrát opakovaného slovného spojenia "Meky naveky". Zostáva v nás naveky, on a jeho tvorba. Od prvotín až po Posledné veci, ktorým dominuje zásah Davida Žbirku, vďaka ktorému sme mohli spoznať vždy šarmantného Mira Žbirku v prekvapujúcich polohách, ktoré priniesli kombináciu dôverne známeho s odvážne iným smerovaním. A hoci je to už, žiaľ, irelevantné, len ťažko sa viem ubrániť úvahám, čo by po takomto výnimočnom albume mohlo nasledovať, keby to bolo možné.
Recenzia Ivana Straku: Posledné veci Mira Žbirku sú viac než dôstojnou bodkou za jeho kariérou a dielom
Mitski - Laurel Hell
Po vážnych úvahách o definitívnom skončení s hudbou je Mitski späť so šiestym albumom. Vyhorenie je, aspoň pre tento moment, preč. A to je dobre, pretože Laurel Hell je tohtoročnou albumovou lahôdkou. Lesk 80. rokov, chladné syntetizátory, niekde surová a inde nežná poetika, rafinované melódie a vábivý hlas hlavnej protagonistky, to je zmes, ktorá sa na albume vlní a hypnoticky víri vzduch aj myšlienky poslucháča, ktorý vníma intenzitu zraniteľnosti v kontraste s vábivou hudobnou okázalosťou.
Placebo - Never Let Me Go
Album roka 2022? Pre mňa jednoznačne! Albumový návrat po dlhých deviatich rokoch je zhmotnením všetkého, čo fanúšik od tejto britskej formácie očakáva. Brutalita, po ktorej muzikanti tak prahli po vyhorení, vyústila v katarznú očistu a znovuzrodenie londýnskej formácie. Po viac ako štvrťstoročí na scéne prišla autorská dvojica Molko-Olsdal s jednou z najsilnejších nahrávok svojej kariéry, ktorá priniesla geniálne hudobné nápady a v textoch vyrovnávanie sa s množstvom vnútorných démonov, ktorým dominuje sklamanie z ľudského druhu. (Viac v recenzii)
V novembri som prevažnú väčšinu skladieb z tohto albumu zažila naživo na koncerte vo Viedni v rámci rozsiahleho európskeho turné, a to bol rozmer, ktorý novým skladbám veľmi pristane. Celá koncertná zostava šliapala na sto percent, až sa Brian Molko dopracoval k nútenému hlasovému kľudu, ktorý mu nariadil lekár. "Teraz som v pozícii, že ak budem naďalej ignorovať radu lekára, začnem riskovať poškodenie hlasu, možno natrvalo. A toto je riziko, ktoré, bohužiaľ, nie som pripravený podstúpiť," odkázal spevák začiatkom decembra, kedy musela kapela posunúť časť plánovaných koncertov v Británii a Írsku.
Tears for Fears - Tipping Point
Nie je veľa sedemnásťročných prestávok, na ktorých konci nájdete nefalšované uspokojenie. Tears for Fears vydali album, ktorý nepôsobí ako násilný pokus oživiť niekdajšiu slávu formácie, ale ako nahrávka, prostredníctvom ktorej má dvojica muzikantov znova čo povedať a fanúšik im možno odpustí zdanlivo nekonečné čakanie. Albumom The Tipping Point zapálili znovuobjavenú tvorivú iskru, ktorá osloví nielen tých, ktorí si pamätajú slávne začiatky dua, ale rozhodne aj tých, ktorí pri tom vtedy neboli. Napríklad preto, že vtedy ešte vôbec neboli. Ako ja. Nahrávka pramení z hlbokej bolesti zo straty Orzabalovej manželky, a napriek tomu je láskavá a uzdravujúca. Moderný synthpop, upokojujúce melódie, poetické texty a stále silné vokály. Ambiciózna nahrávka, na ktorej oceníte jej nádhernú intimitu a presvedčivé postavenie hudobnej legendy v súčasnosti.
Matej Kráľ
Modré Hory - Čudne slávni
Modrohorská nadčasovosť, chytrosť, hravosť aj serióznosť v závislosti od toho, o akú temu v konkrétnom tracku ide. Feat s Martinom Šimečkom v tracku Beh všemohúci mi nahnal zimomriavky tak, ako to vedia naozaj len Bene s Lyrikom. Modré Hory dokážu s poetickou krásou sebe vlastnou a s Pekovým beatom podať aj celkom bežné veci, od pitia kávy a športu až po knihy a filmy a poslucháč pri tom len s úsmevom relaxuje.
Rozhovor: Modré hory: Zlovensko tu bude stále. Dôležité je mať nastavenie, ktoré ho odmieta
Fontaines D.C. - Skinty Fia
Skinty Fia, to je geniálny pomer medzi lyricko-vokálnou nežnosťou a opulentnou post-punkovou dravosťou. Z textového hľadiska je to v podstate pesničkárstvo kúpané v priamočiarych gitarových riffoch, s veľkým dôrazom na chytľavé refrény a zapamätateľné melódie. Najradšej mám tracky I Love You a Jackie Down The Line, ale celé to funguje výborne.
Arcade Fire - WE
Album prišiel ako blesk z jasného neba a úprimne prekvapil. Zvuková jemnosť, vyváženosť, melodickosť aj hravosť, tak, ako ju u Arcade Fire poznáme, sústredená okolo veľmi aktuálnej témy psychického zdravia. Jednoduché vety triafajú v pesničkách do čierneho - "It's the age of doubt, And I doubt we'll figure it out, Is it you or is it me? - The age of anxiety".
Rok 2022, žiaľ, priniesol aj vážne obvinenia z psychického a sexuálneho obťažovania práve Winovi Butlerovi, následkom čoho opustila prebiehajúce turné predskokanka, kanadská speváčka a muzikantka Feist. Zatiaľ nie je jasné, aké následky okrem reputačných budú pre Butlera obvinenia mať. Pre fanúšikov kapely je tu večná dilema, či je možné oddeliť tvorbu od problémovej osobnosti frontmana a užívať si jej albumy rovnako ako predtým. Ako to máte vy?
Mykki Blanco - Stay Close to Music
Originálnu postavu svetovej hudby menom Mykki Blanco som objavil relatívne neskoro aj napriek tomu, že tunajšie končiny už v minulosti navštívil viackrát a veľkú osvetu mu urobil český festival Creepy Teepee. Jeho hosťami nabitý tohtoročný album je nádherne farebný, žánrovo neuchopiteľný a tekutý podobne ako sám Blanco, ktorého životný príbeh je ako vystrihnutý z novely Na ceste od Jacka Kerouaca. Veľmi rád mám skladby Steps so Saulom Williamsom a MNEK-om, Family Ties s Michaelom Stipeom (ex R.E.M.) a Carry On s Jónsim (Sigur Rós).
The Smile - A Light for Attracting Attention
Od začiatku ma bavilo, ako tajomne a po kúskoch vychádzalo najavo, že Thom Yorke a Jonny Greenwood pracujú na novom projekte. Z niekoľkých stories na Instagrame stihli v priebehu roka povznikať kadejaké fantastické teórie o tom, o čo pôjde tentokrát. Chalani sa vrátili ku gitarám a ich tohtoročný počin pripomína OG zvuk Radiohead takmer ešte viac ako posledný album Moon Shaped Pool skutočných Radiohead. Veľkú zásluhu má na tom jazzman Tom Skinner, ktorý vsádza do hry na bicie čosi nevysvetliteľne špecifické. Album poznám naspamäť aj vďaka scénam z poslednej série Peaky Blinders, kde figurujú viaceré piesne ako soundtrack, no skladba We Don't Know What Tomorrow Brings je mojou osobnou hymnou roka 2022. Pritom je to celé krásne jednoduché.
Louis Prince - Flounder
Louis Prince je jeden z najlepších úlovkov môjho Spotify Discover Weekly. Hravé muzikantské strety, originálne rytmické vzory, bohaté, inštrumentálne náročné kompozície, groovovaná basa a psychedelicko-falzetický, krásne zahuhňaný vokál, akoby sa na rázcestí stretli MGMT a Foxygen. Nashvillského hudobníka Jakea McMullena, ktorý má celé toto na starosti, inšpiruje najmä kinematogrtafický impresionizmus, jazz z 50. rokov a generácia beatnikov. Dajte si skladby Indica Bike Ride či Stein $200, je to veľká parádička.
Jack White - Fear Of The Down
Vybudovať okolo seba takú silnú atmosféru a naratív chce veľké marketérske nadanie a Jack White ho jednoznačne má. Tento americký umelec a podnikateľ celoživotne inšpirovaný folkom, bluesom a hard-rockovými velikánmi 60. rokov je už teraz popkultúrnou ikonou. V roku 2022 si na konto pripísal v poradí štvrtý (a krátko na to aj tradičnejší piaty) sólový album, na ktorom sa opäť nebojí experimentovať. Okrem obligátnych fuzzovo-oktáverových riffov tu máme producentsky vycibrené zvukové rezonancie s minimalistickými melódiami, aj rapový banger. Moja obľúbená je práve skladba Hi-De-Do s raperom Q-Tipom.
Michaela Kučová
Kae Tempest - The Line Is A Curve
Tvorba Kae Tempest na mňa zvykla často byť príliš patetická, na môj vkus viac približujúca vynikajúce verše k slam poetry než k rapu. Emócia ich štvrtého albumu ma však trafila rovno do srdiečka. Možno aj preto, že nahrávka vyšla ako prvá po veľkom životnom kroku, kedy Tempest spravili coming out ako nebinárna osoba, The Line Is A Curve je napriek všetkým ťaživým témam nakoniec posolstvom lásky a slobody. Srší empatiou k celému ľudskému spoločenstvu aj k vlastným zlyhaniam a slabostiam.
Kendrick Lamar - Mr. Morale & the Big Steppers
Raper, čo chodí na terapiu, je môj najobľúbenejší žáner. Kendrickovi to, samozrejme, výborne rýmuje, a na novom albume ponúka pre každého niečo, popravde sú to však všetko dosť nepríjemné konverzácie. Hudobník robí veľké upratovanie sám v sebe a zároveň pomenúva generačné traumy aj v celospoločenskom merítku. Za pozornosť stojí na mainstreamový rap výnimočne explicitná podpora queer ľuďom (Auntie Diaries), ale aj pôsobivé analýzy intímnych vzťahov (Father Time, We Cry Together, Mother I Sober) a búranie tabu ohľadom duševného zdravia v afro-americkej komunite.
Nie je to dokonale vyvážený celok, ale o to tu ani nejde. Lamar nám okrem iného vysvetľuje, že nie je žiadny rapujúci svätec či nebodaj spasiteľ. (Kontroverznú tŕňovú korunu od Tiffanyho nosí predovšetkým ako odkaz na tých, čo tu boli pred ním. Ako predniesol na festivale Glastonbury po vyjadrení podpory pre ženské práva, podľa kresťanskej ideológie sme všetci božie stvorenia a ak nás iní súdia, súdia Ježiša). Lamar provokuje (napríklad aj hosťovaním Kodaka Blacka, ktorý má na rováši viacero násilných útokov na ženy), ale na dvojalbume sa predovšetkým oslobodzuje od jarma minulosti, fanúšikovských očakávaní aj vlastných nárokov. Ak z toho cítite diskomfort, Kendrick odkazuje, že sa oplatí presne na tie miesta pozrieť bližšie. (Viac v recenzii Mateja Kráľa)
Florence & the Machine - Dance Fever
Piaty album britskej formácie prichádza po štyroch rokoch, tvorivej kríze a reštarte, ktorý skomplikovala pandémia. Za mňa osobne Flroence Welch už dlho neznela tak zaujímavo. Hoci časť albumu tvoria príliš banálne pokusy o priamočiaru tanečnosť, veľké emočné gestá, aké máme u Florence radi, opäť fungujú vynikajúco. Hudobníčka totiž vytvorila zatiaľ najosobnejšiu nahrávku, v ktorej spytuje svoju rolu performerky a súvisiace životné voľby, vzťahy, závislosti aj fungovanie hudobného biznisu.
"Tvrdíš, že rock&roll je mŕtvy, ale nie je to len tým, že nebol vzkriesený na tvoj obraz?," spytuje toxickú maskulinitu muzikantskej komunity. V intímnych spovediach sa nešetrí ("som len ďalšie vrieskajúce zrnko prachu"), ale po osobnej kríze prichádza aj oslobodenie sa od všetkých očakávaní a ťažoby minulosti. Vášeň do skostnatelého hudobného žánru tak vlieva aj nespútaná Welch, ako sama prehlasuje vo vynikajúcom singli King ("nie som žiadna mamička ani nevesta, som kráľ").
Weyes Blood - And in the Darkness, Hearts Aglow
Písať o konci sveta, kliatbe technologického progresu či devastácii pandemickej izolácie nie je nič ojedinelé. V kontraste s popovou nehou v podaní Natalie Mering alias Weyes Blood však okamžite zaujmú. Druhý album z trilógie, ktorou americká hudobníčka skúma stav našej civilizácie, sa venuje najmä téme smrti a života. Prepracovaný zvuk, pôvabný vokál a nostalgická atmosféra vytvárajú očarujúci celok, ktorý znie upokojujúco starosvetsky a zároveň nanajvýš súčasne. Mering, ktorá začínala na experimentálnej newyorskej scéne, odložila ostych voči priamočiaro krásnym melódiám a je to radosť počúvať - nie nadarmo je prezývaná aj mileniálska Joni Mitchell.
Adela Mede - Szabadság
Máločo zo slovenskej hudobnej produkcie zarezonuje aj v zahraničných médiách. Ambientný album Adely Mede zaslúžene chvália rešpektované magazíny The Wire, Dazed či The Quietus. Experimentálna nahrávka sa voľne dotýka folklórnych melódií a snúbi slovenský, maďarský a anglický jazyk. Pomedzi vrstvené vokály sa ozývajú terénne nahrávky cikád či pouličného ruchu, sláky a minimalistická elektronika.
Hoci by sa mohlo zdať, že ťažiť z lokálneho folklóru je očividná cesta k vyniknutiu na medzinárodnej scéne, Mede nie je žiadnou strategickou popularizátorkou tradícií. Vo svojej tvorbe pracuje omnoho subtílnejšie a osobnejšie - svojím hlasom (hlasmi) ohmatáva pojem domova a skúma, kam vlastne patrí. Ponoriť sa do jej sveta je magický zážitok, ešte umocnený tým, ak nerozumiete aspoň jednému z využívaných jazykov.
Berlin Manson - Život končí, keď máš trinásť
Berlin Manson si treba pamätať nielen pre ich nekompromisný postoj voči homofóbii a násiliu, ale aj skvelému tohtoročnému EP. Nostalgické synťáky, punkové korene, väzbenie, krik, odrátavanie, to všetko má v podaní Adama Draguna a Patrika Nagya originálnu a nesmierne zábavnú energiu. Hoci nahrávke dominuje nihilizmus a spochybňovanie samotného pôsobenia v hudbe (skepsu zo soundcloudových raperov z prvého EP teraz nasleduje neschopnosť tancovať a baviť sa, ale aj písať texty a nabrať odvahu k vyjadreniu sa či reálne využiť svoje privilégiá) pre slovenskú hudbu je toto EP viac ako dobrou správou.
Little Simz - No Thank You
O najpríjemnejšie prekvapenie k záveru roka sa mi postarala britská raperka, ktorá len pred pár týždňami získala za predchádzajúcu nahrávku prestížnu Mercury Prize. Nový album, ktorý Little Simz bez väčšieho proma vydala v decembri, je už štandardne plný sofistikovaných veršov a strhujúcej charizmy. Viac priestoru tu dostávajú invenčné inštrumentálne party, za ktorými opäť stojí dlhodobý producent a kolega z kolektívu Sault, Inflo. Album je zdravo nahnevaný - tentokrát predovšetkým na hudobný priemysel, čím sa hudobníčka pridáva ku kritickým hlasom upozorňujúcim na duševné zdravie umelcov a umelkýň a tlaky, ktorým čelia. Nečakanú novinku do sveta uviedli slová o hraniciach. Simbi, ako raperku volajú blízki, na No Thank You asertívne pomenúva, kde sú tie jej. Pozrite si takmer 11-minútový film obsahujúci skladby z albumu
Julia Jacklin - Pre Pleasure
Austrálsku indie hudobníčku ešte stále čaká výraznejší prelom do masovej popularity, ako sa to podarilo napríklad Phoebe Bridgers, ale pre mňa je dlhodobo jednou z najzaujímavejších textárok. Jacklin má výnimočný dar v pomalých, snových gitarových melódiách vytvárať priestor pre introspektívu nezvyčajnej hĺbky i nadhľadu. Jej tretí album prináša pestrejšiu zvukovú paletu (dokonca aj s pražským orchestrom a slákmi Owena Palleta), ale najmä pôsobivé skúmanie vlastnej sexuality a dopadu kresťanskej doktríny na vzťah k sebe samej a svojmu telu. Ďalšie menej využívané zdroje inšpirácie predstavujú napríklad spomienky z prvej triedy, rozpad priateľstva či nedostatok blízkosti s vlastnou matkou.
lobbyboy&saab900turbo - MACOCHA
Česká scéna už ponúka zopár zaujímavých ženských osobností na poli súčasnej hip-hopovej hudby, mňa najviac baví práve táto nezaraditeľná dvojica. Tvorba lobbyboy&saab900turbo sa pohybuje na hranici cringe a môže vyvolať aj otázky, či je to myslené celkom vážne. Erika a Kateřina sú obe vyštudované výtvarníčky a mňa si získala práve ich odvaha: jednoducho sa pustiť do toho, čo ti na lokálnej scéne chýba, nelámať si hlavu so žánrovými kategóriami a napriek vnútornej neistote spolu s kámoškou povedať to, čo máš na srdci. Teším sa, že už aj v našej geografickej a mentálnej blízkosti niekto do toho maskulínneho a mačistického sveta rapu prináša trochu iné témy a pohľady.
bonus: Moses Sumney - A Performance in V Acts
Technicky to nie je album, ale záznam minuloročného koncertu Sumneyho v Los Angeles. Toto youtubové video však je pre mňa jedným z najzásadnejších hudobných zážitkov uplynulého roka. Film uzatvára tvorivý cyklus k oceňovanému albumu Græ z roku 2020, a zároveň je Sumneyho rozlúčkou s hudobnou tvorbou a koncertovaním. Človeku to trochu láme srdce, keď je svedkom takéhoto vystúpenia, hoci aj len sprostredkovaného.
Sumney má okrem skladateľského talentu a jedinečnej umeleckej vízie aj dar výnimočného vokálu, s ktorým narába s obdivuhodnou ľahkosťou. Na vystúpení v Los Angeles dojíma, zvádza, smúti, vybuchuje do smiechu, (spolu s nami) žasne nad dychovou sekciou. Pod jeho vlastnou réžiou je záznam nečakane živé a život oslavujúce dielo, ktoré naplno ukazuje výnimočnosť tohto autora. Pri sledovaní mi prekvapivo priniesol minimálne toľko katarzie, ako tie najlepšie živé podujatia, na ktoré sme sa v ostatnom roku konečne mohli naplno vrátiť.
Patrik Marflák
Besna - Zverstvá
Prvé veľké prekvapenie zo slovenskej scény v roku 2022 pre mňa prišlo v žánri, ktorý príliš nevyhľadávam a priznávam, že v ňom ani nemám dostatočný prehľad. Na black metal (s rôznymi predponami) je odborníkom skôr kolega Tomáš Danišovič, ktorý sa metalu venoval pravidelne počas roka v recenziách a reportážach z koncertov. V každom prípade, keď nám začiatkom februára prišla redakčný mail správa s rovnomenným pilotným singlom albumu Zverstvá, Besna ma okamžite ohromila a zrazila do kolien. Ani zvyšok albumu, na ktorom sa tvrdé gitary a blackmetalový rev striedajú s melodickými shoegaze / post-rockovými vyhrávkami, nesklamal a počas celého roka som sa k nemu pravidelne vracal. Novoročné predsavzatie: dať si Besnu konečne aj naživo!
Viac v recenzii: Besna sa so silným debutom Zverstvá uchádza o miesto na mape svetového metalu
Sypem si popol na hlavu, že som na účasť v tejto albumovej rubrike neoslovil aj Tomáša. Budúci rok tu už určite bude a žehlím to aspoň linkami na jeho recenzie metalových albumov, z ktorých by sa niektoré určite objavili aj v jeho koncoročnom výbere: Ghost, April Weeps, Slipknot, Dvota, Lamb of God, Berstuk.
Billy Woods - Aethiopes
Vedel som, že niekto z kolegov alebo kolegýň mi "vyfúkne" Kendricka Lamara - našťastie dobrého hip-hopu nikdy nie je málo. A už vôbec nie takého, ktorý je v porovnaní s najväčšími hviezdami žánra poriadne nedocenený. Jedným z takýchto mien je aj brooklynský hip-hopový poet Billy Woods, ktorý je súčasťou undergroundovej rapovej scény už viac ako 20 rokov a na konte má takmer rovnaký počet albumov vydaných či už sólovo alebo v rámci dua Armand Hammer. Až tento rok sa mu však dostalo väčšieho uznania, keď sa jeho novinka objavila vo viacerých koncoročných rebríčkoch. Magazíny The Wire, Gorilla vs Bear, The Ringer, Treble či Stereogum ho dokonca zaradili do prvej desiatky.
Kým v prípade Kendricka Lamara je známym faktom, že jeho texty plné kultúrnych a historických referencií sú predmetom skúmania a diskusií na vysokých školách, u Woodsa ma prekvapilo, keď som zistil, že práve na Slovensku vyšla odborná štúdia jeho tvorby s názvom Billy Woods: Virtuoso of Intertextuality. Napísal ju mladý Slovinec Jožef Kolarič počas svojho štúdia na Trnavskej univerzite, ktorá vyše stostranovú publikáciu aj vydala (sťahuj, kým nezmažú). Je to skvelé čítanie (v angličtine) o histórii hip-hopu a o tom, ako je kvalitný rap cez texty previazaný s klasickou literatúrou, filmami, ale aj veľkými spoločenskými témami a politickým vývojom.
Práve Woods, ktorého rodinné korene siahajú do Zimbabwe a na Jamajku, a obaja jeho rodičia boli akademici, je skvelým príkladom sčítaného a inteligentného rapera, ktorého texty naozaj môžete skúmať a stále v nich objavovať nové zaujímavé myšlienky a prepojenia. Album Aethiopes však skvele funguje aj bez toho, dídžej a producent Preservation sa postaral o skvelé beaty s prevažne minimalistickým organickým zvukom a atmosférou, ktorá vás pohltí od začiatku do konca.
Black Country, New Road - Ants From Up There
Koncert BCNR na tohtoročnej Pohode bol pre mňa jedným z tých zvláštnych zážitkov, kedy sa naozaj tešíte na kapelu, ktorej tvorba obsahuje všetko, čo máte na hudbe radi, no naživo to zrazu až tak úžasne nefunguje. Predpokladám, že hlavným objektívnym faktorom bola neprítomnosť hlavného speváka a gitaristu Isaaca Wooda, ktorý sa začiatkom roka rozhodol kapelu opustiť. Subjektívne zase zážitku nepomohli očakávania, ktoré boli pri tak mladej kapele azda privysoké.
Môže za to práve jej druhý album, ktorý vyšiel vo februári na kultovej značke Ninja Tune, a je výbornou ukážkou tvorivej slobody a (ne)tradičného pesničkárstva bez hraníc. Akékoľvek škatulky sú v tomto prípade irelevantné a na rozdiel od debutu For the First Time, ktorý bol, síce prudko počúvateľným, ale predsa tak trochu "gulášom", to tentoraz skvele drží pokope, či už v rámci jednotlivých skladieb alebo ako albumový celok. Ants From Up There je hudobne povznášajúca sentimentálna výpoveď mladých hudobníkov, ktorí ukazujú, že aj generácia Y/Z dokáže znieť nadčasovo. O novátorstve v zmysle súčasného zvuku v ich prípade určite hovoriť nemožno, no spôsob, akým BCNR miešajú postupy z rôznych žánrov a období, je skutočne osviežujúci. Snáď im to vydrží aj po Woodovom odchode a ich ďalšej tvorbe na rozdiel od koncertu na letisku nič chýbať nebude.
Black Thought & Danger Mouse - Cheat Codes
Hip-hopový zárez č. 2 v mojom výbere patrí dvom legendám, o ktorých spoločnom albume sa hovorilo dlhé roky, no až v 2022 sa zhmotnila v podobe nahrávky Cheat Codes. Zakladajúci člen skupiny The Roots Tariq Luqmaan Trotter alias Black Thought je lyrickým géniom a skutočnou rapovou ikonou s okamžite rozpoznateľným hlasom. To isté platí aj pre rukopis známej postavy hudobnej scény menom Danger Mouse, člena dua Gnarls Barkley, ktorý ako producent a multiinštrumentalista spolupracoval s takými menami ako Gorillaz, Beck, The Black Keys, Red Hot Chili Peppers, Norah Jones alebo Adele.
Tento album je však čisto rapový, hoci beaty sú vďaka samplom plné života a milovníci klasického hip-hopu vychádzajúceho z elementov funku, soulu a psychedélie zo 70. rokov pookrejú. V strede albumu sa ako dva monumenty týčia skladby Belize, v ktorej navodí zimomriavky sloha zosnulej legendy undergroundového rapu MF Dooma (do svojho zoznamu top songov roka ju zaradil aj Barack Obama), a Aquamarine s nezameniteľným hlasom Michaela Kiwanuku v refréne. Celá platňa, na ktorej hosťujú aj Raekwon z Wu-Tang Clanu, A$AP Rocky či Run the Jewels, však stojí za to, minimálne pre fanúšikov zvuku z deväťdesiatkovej “zlatej éry” amerického rapu.
Dasa - Come Through
V nabitom období na prelome novembra a decembra to obvykle už nebýva o nových objavoch, mailová schránka je skôr preplnená vianočnými singlami a novinkami festivalov, ktoré sa pred sviatkami predháňajú v ohlasovaní mien na ďalší rok. O to viac ma potešila novinka mladej Slovenky žijúcej v Londýne, ktorý tvorí pod jednoduchým pseudonymom Dasa. Jej prvé EP Come Through totiž vôbec nepôsobí ako debut. Na ploche piatich skladieb, doplnených o slovenský pôvod odhaľujúci interlude, speváčka a skladateľka prekvapuje kompozičnou vyzretosťou (ku ktorej prispeli aj jej zaujímaví londýnski spolupracovníci), intímnymi textami a zvukovou aj emočnou pestrosťou, akú mnohé speváčky neponúknu ani na dlhohrajúcom albume. Najlepšie skladby: Dreaming, Bloody Hands a Two Minutes. Viac o nahrávke
Poznámka k domácim "nováčikom": medzi mojím prvým a posledným domácim objavom roka 2022 bolo aj pár ďalších, ktoré už vyššie spomenula Martina (Sona Kmet a Letá) alebo sa do výberu nedostali, no za zmienku určite stoja (Slowlick).
Korben Dallas - Detí rýb
Po experimentovaní s Eddiem Stevensom na albume Bazén (2019) sa Korben Dallas vybrali iným chodníčkom, ktorý ich zaviedol k producentskej spolupráci s Tomášom Slobodom. Hravosť a inklinácia k nekonvenčným aranžmánom im však zostala, takže nejde o žiadne zaradenie spiatočky a neinšpiratívny návrat k osvedčenému zvuku zo starších albumov. Tak, ako sa s každým albumom posúva vokálny prejav Juraja Benetina, tak sa vyvíja celá kapela.
Pesničky ako Zapadáme, Teória všetkého, Roky a dni alebo Dvere vďaka tomu znejú zaujímavo a novo aj bez prehnanej snahy o progresívnosť, či už vďaka svižnému tempu alebo kreatívnemu využitiu ženských vokálov. Medzi moje najobľúbenejšie momenty albumu však patria skladby Stále tam a Pekne zomrieť, ktorými kapela demonštruje nielen svoju nadžánrovosť, ale najmä schopnosť hudobne i textovo vystihnúť emócie spojené so stavmi a udalosťami, o ktorých sa nehovorí práve ľahko.
Nina Kohout - Pandemonium
Vystúpenie Niny Kohout s jej otcom Petrom v bratislavskom klube Pink Whale bolo pár dní pred Vianocami mojím posledným koncertným zážitkom roka 2022. Keď som ju pred pár rokmi videl naživo prvýkrát - ak nerátam koncerty s Autumnist - spievala iba coververzie. Teraz ich bolo v setliste len zopár (napr. skladby Davida Bowieho alebo Sinéad O'Connor), dva roky po debutovom singli Blue Sunray (2020) totiž začiatkom roka priniesla svoju prvú kolekciu vlastnej tvorby - štvorskladbovú EP nahrávku Pandemonium. Tá aktuálne tvorí základ jej vystúpení a predstaví ju aj v januári na holandskom Eurosonicu, už nie len vo dvojici ale s 10-členným ansámblom. Je to skvelá príležitosť ukázať svoj talent na medzinárodnom fóre plnom hudobných profesionálov z celej Európy, no väčšiu pozornosť si určite zaslúži aj doma.
19-ročná speváčka a autorka na debutovom EP pracovala počas svojho pobytu v Londýne, kde na hudobnej škole Brit School študuje odbor Music Technology. Na nahrávke, s ktorou jej pomohol spolužiak Lucas Armstead ale aj známi slovenskí hudobníci (Stroon, členovia skupiny Fallgrapp či spomínaný Peter Kohout), Nina s na svoj vek neuveriteľnou istotou a suverenitou ukazuje svoj hlas, charizmu a umelecký potenciál. Každá zo štvorice skladieb so sugestívnou, až filmovou atmosférou ju ako speváčku predstavuje v inej polohe - resp. polohách, keďže už v úvodnej, emóciami nabitej piesni Love Above ich vystrieda hneď niekoľko. Vyzretý spev s vlastnými textami v sprievode klavíra, sláčikov, klarinetu, vkusnej elektroniky, ale aj štebotanie vtákov či skvelá práca s dynamikou a tichom - to všetko ponúka Nina na nahrávke, pri ktorej aj niečo vyše štvrťhodinky stačí na to, aby bolo jasné, že máme do činenia s generačným talentom. Ak neveríte, zájdite si aj vy niekedy na jej koncert. (Viac v recenzii/rozhovore)
Rosalía - Motomami
Jej druhý album El Mal Querer na mňa pred štyrmi rokmi zapôsobil ako zjavenie. V čase neúnosnej popularity latinsko-amerického mainstreamu priniesla španielska speváčka svieži vietor v podobe popu, ktorý namiesto otrepaných rytmov reggaetonu čerpal z flamenca. Keď sa potom pustila do spoluprác s hviezdami latino rapu a reggaetonu ako J Balvin, Ozuna alebo Bad Bunny, cez ktoré sa predstavila obrovskému zámorskému publiku, myslel som si, že jej pôvodný štýl je minulosťou. Našťastie sa tak nestalo a na albume Motomami ponúka pestrý globálny hudobný koktejl, v ktorom opäť posúva hranice popu a aj ten reggaeton dokáže robiť inak a zaujímavo. Hneď v úvodnej skladbe, singlovke Saoko, spája jeho typický rytmus so špinavým klubovým zvukom, no zároveň ho ozvláštňuje jazzovým úvodom a medzihrou.
Podobných prekvapení je na albume mnoho a je to nahrávka, pri ktorej sa rozhodne nebudete nudiť. Tradičnejšiu, pre svet však o to exotickejšiu polohu zo svojej ranej tvorby pripomína v skladbe Bulerías, skvelej ukážke tzv. nového flamenca. Do minulosti sa hudobne obracia aj v hravej piesni s big bandovým zvukom Delirio de Grandeza. Spomalí tiež v niekoľkých intímnych, takmer až ambientných baladách, v ktorých naplno vynikne jej skvelý hlas (Hentai, G3 N15, Como un G a záverečná Sakura). Väčšina skladieb je však postavená na progresívnejšom zvuku a energických beatoch, ktoré sú podkladom pre chytľavé spevové linky. V prvom singli La Fama jej skvele sekunduje The Weeknd, v predposlednej La Combi Versace zase raperka Tokischa z Dominikánskej republiky, inak si ale Rosalía vystačí sama, resp. so skvelým producentským tímom, v ktorom hrá opäť ústrednú rolu producent jej predchádzajúceho albumu El Guincho. Výsledkom je jeden z najinovatívnejších a právom najoceňovanejších popových albumov roka.
Sault - AIR
Na wikipedii sa dočítate, že Sault je "britský hudobný kolektív, ktorý tvorí mix žánrov R&B, house a disco". V prípade prvých piatich albumov vydaných v rokoch 2019-2021 to sedelo. V apríli však tento nepredvídateľný a stále tajomný projekt na čele s producentom a skladateľom Inflom vydal nahrávku, ktorá je úplne inde. AIR je orchestrálna inštrumentálna nádhera, plná hrejivých harmónií a zborových vokálov. Predošlé albumy spájala téma "Black experience", tento dokazuje, že ani klasická hudba dávno nie je len výsadou bielych Európanov. Prudko počúvateľné a plné emócií, na ktoré žiadne slová netreba.
*Až na konci roka som zistil, že Sault v novembri vydali naraz ďalších päť albumov - 11, AIIR, Earth, Today & Tomorrow a Untitled (God), na ktorých ponúkajú spolu 56 nových skladieb v rôznych žánroch od funku a neo soulu cez gospel až po klasiku. Šialené, je čo doháňať.
Sudan Archives - Natural Brown Prom Queen
Členka jedného z najvplyvnejších nezávislých labelov Stones Throw je čoraz neprehliadnuteľnejšou predstaviteľkou súčasného R&B a (urban) popu, ktorý prichádza z "netradičného miesta". Ako dieťa sa začala učiť hru na husliach, neskôr študovala etnomuzikológiu a navštevovala kultové experimentálne klubové noci Low End Theory v Los Angeles, kde našla svoj nový domov. V jej tvorbe to všetko počuť - väčšina skladieb obsahuje chytľavé husľové linky (s týmto nástrojom sa doprevádzala aj na Pohode 2019) v kombinácii s progresívnym klubovým zvukom súčasnej elektroniky a trapu, ale aj citeľnými inšpiráciami v hudbe západnej Afriky.
Takto nejako by možno znela Beyoncé, ak by svoju sólovú kariéru nerozbiehala ako superstar po rozpade jednej z najslávnejších dievčenských skupín histórie ale ako umelkyňa s undergroundovými začiatkami. Sudan Archives však zaslúžene mieri vysoko a vôbec by ma neprekvapilo, ak by sa raz so slávnou kolegyňou stretla v nejakej spolupráci.
Autori: Martina Slivková, Miroslava Rabčanová, Matej Kráľ, Michaela Kučová, Patrik Marflák
